Tatry tu nie sú od včera
        Tristo miliónov rokov trvalo, kým Tatry dostali dnešnú podobu. Na mieste, kde sa dnes vypínajú žulové štíty sa rozprestierali praveké moria, ukladali kilometre sedimentov, prebiehali horotvorné pochody, po krajine sa prechádzali dinosaury. Dnešnú podobu Tatier dotvorili procesy prebiehajúce v posledných 2 miliónov rokov. Horské hrebene - výsledok alpínskeho vrásnenia so zvyškami vrstiev usadených hornín otesávali ľadovce štyroch ľadových období. Vytlačili z Tatier tony sutí, dali im charakter vysokých hôr. Striedanie teplých a chladných období, suchých a vlhkých period v poľadovom období bolo kľúčom k vývoju dnešnej rastlinnej a živočíšnej ríše.
        Tesne po skončení doby ľadovej sa v okolí Tatier objavil človek. V priebehu niekoľkých krátkych stáročí vtlačil Tatrám pečať svojej prítomnosti. Odlesnil ich okolie, doloval nerastné bohatstvo. Tatry boli zdrojom prírodného bohatsva pre generácie miestneho obyvateľstva. Umožňovali jeho život. Uspokojovali jeho materiálne potreby a zároveň formovali hodnoty jeho duchovného života.
 
 
Štíty Havran a Ždiarska vidla v Belianskych Tatrách
 
        Ešte v 11. storočí boli Tatry obkolesené jedným veľkým pralesom a do 15. storočia len ojedinelí pastieri, hľadači pokladov a drevorubači sa zatúlali do tatranských dolín. Zmeny nastali s nárastom obyvateľstva v okolí Tatier. Nárastom tlaku na pásmo lesov ako v okolí Tatier, tak aj v oblasti hornej hranice lesa sa menila okolitá krajina a mizli z nej hodnoty. Skutočnú hrozbu pre lesy Tatier však znamenal rozvoj priemyslu a spracovanie minerálnych rúd v 18. - 19. storočí. Väčšina prístupných lesov v okolí Tatier bola vyklčovaná pre potreby baníctva, hutníctva a stavebníctva.
        Za pastiermi a drevorubačmi prišli výskumníci, turisti a horolezci. Prišla moderná doba s rozvojom športových areálov, rekreácie, turizmu. Boli vybudované nové cesty, hotely, vleky. Tatry sa stali jednými z najľahšie prístupných hôr sveta.
 
 
Počiatky ochrany
        Až na konci 19. storočia pred necelými 100 rokmi sa objavili prvé nesmelé snahy o záchranu miznúceho bohatstva. Prvé zámery sa v druhej polovici 19. storočia obmedzili na ochranu jednotlivých rastlinných a živočíšnych druhov - limba, kamzík, svišť. Za krátky čas ľudia pochopili, že nestačí chrániť druh bez ochrany prostredia, kde žije. Rodila sa myšlienka územnej ochrany. Čerpala zo skúseností vo svete, kde pre ochranu pôvodných zachovalých komplexov prírody, ako dedičstva - spomienky na pôvodnú prírodu, vznikali veľké národné parky.

        Zámery vyhlásiť národný park v Tatrách v roku 1889 zmarilo komplikované vlastníctvo pôdy a obavy o stratu zdroja obživy miestnych obyvateľov. Zlyhal aj spoločný zámer s Poľskom na vytvorenie pohraničného národného parku na konci prvej svetovej vojny. V konkrétnej podobe sa zámer objavil roku 1924 v Krakovských protokoloch, ktoré riešili hraničné spory v oblasti Spišskej (dnes Tatranskej) Javoriny a Poľska.
        Predstavitelia obidvoch krajín v nich popri návrhu vedenia štátnej hranice odporúčali svojim vládam, aby zriadili v pohraničnej oblasti Tatier medzinárodný prírodný park. Vzorom im bol pripravovaný medzinárodný park mieru na hraniciach Spojených štátov severoamerických a Kanady.
 
 

Veľká studená dolina

 
        V nadväznosti na podpísaný protokol predstavitelia vedeckých kruhov, miestnej administratívy a turistických organizácií na konferencii v Zakopanom v septembri 1925 vypracovali zásady zriadenia pohraničných národných parkov v Tatrách, v okolí Babej hory a Pienin.
        Odpublikovaný projekt národného parku mal byť zriadený zákonmi obidvoch štátov, vlastnú správu mali zabezpečovať “parkové komisie" zložené zo zástupcov vedy a odborníkov. Službu v teréne mala zabezpečovať “stráž prírody", národný park mal zahrňovať celé Východné a Západné Tatry.

        Projekt v tejto podobe a v tom čase však nemal šancu na realizáciu. Obavy miestneho obyvateľstva z obmedzovania hospodárskych záujmov, hlavne pastvy, lesnej ťažby a poľovníctva znamenali zánik myšlienky vzniku medzinárodného národného parku.
 
 

Vznik národného parku
        Paradoxne, desaťročia snáh, vyhlásiť národný park v Tatrách boli korunované úspechom po zmene politického systému, po skončení druhej svetovej vojny.
        V roku 1946 sa v populárnom vlastivednom časopise Krásy Slovenska objavil obnovený projekt Tatranského národného parku a výzva smerom k oficiálnym činiteľom, aby nenechali nepovšimnutú vzácnu príležitosť pre jeho vyhlásenie.

        Rozsiahla sondáž postoja okolitých obcí a miest k myšlienke zriadiť národný park ukázala, že len mesto Poprad malo jednoznačne kladný prístup. Kežmarok, sám majetkovo značne zainteresovaný na navrhovanom území, mal negatívny postoj, Liptovský Mikuláš bol nerozhodný.
        Situácia sa pohla dopredu, keď v roku 1947 došlo k odčleneniu územia z katastrov podtatranských obcí v súvislosti s vytvorením "obce", resp. "mesta Vysoké Tatry". Úpravou vlastníckych vzťahov, v duchu socialistickej legislatívy bez odškodnenia vlastníkov, odpadli prekážky zo strany majiteľov pôdy. Prijatie Zákona č. SNR z 18. decembra 1948 o Tatranskom národnom parku potvrdilo zmysluplnosť dlhoročných snažení v prospech ochrany tatranskej prírody pre budúce generácie.
 
 

Národný park máme a čo ďalej

        Uzákonením národného parku vznikli legislatívne predpoklady na ochranu Tatier. Z dôvodu absencie špecializovanej odbornej organizácie ochrany prírody sa správa národného parku stala organizačnou jednotkou rezortu pôdohospodárstva a lesov. Vďaka jasne formulovaným cieľom národného parku a kompetenciám zvereným správe, sa v priebehu relatívne krátkej doby dosiahli významné úspechy na poli ochrany prírody. Principiálne bola vyriešená otázka pastvy v národnom parku, naštartoval sa rozsiahly projekt rekonštrukcie poškodených tatranských lesov a hornej hranice lesa. Správa národného parku získala meno a postavenie, vznikla výskumná stanica, múzeum a pod.
        Narastajúci tlak spoločnosti na čerpanie prírodných zdrojov a predovšetkým trendy ochrany prírody v okolitých vyspelých štátoch sveta však postupom času ukázal dve veci. Potrebu komplexne riešiť otázky ochrany životného prostredia s vybudovanou sieťou chránených území a potrebu vnímania ochrany prírody v širšom, ako len lesníckom kontexte.
 
 

Panoráma Vysokých Tatier, v popredí časť Popradu

 
        Napriek zložitým spoločenským podmienkam vznikol v roku 1955 zákon o ochrane prírody , ktorý položil základy systematickej ochrany prírody a budovania siete chránených území. Zložité podmienky predovšetkým preto, že zákon pomerne jednoznačne hovoril, že pre zachovanie prírodného dedičstva je potrebné, aby sa súčasne generácie dobrovoľne vzdali neprimeraného využívania prírodných zdrojov v osobitne chránených územiach.
        Narastujúce ekonomické problémy štátu v nasledujúcich rokoch a politické priority preto veľmi nedôsledne pristupovali k vyhlasovaniu nových národných parkov. Jediným priechodným argumentom pre ukončenie roky trvajúcich príprav a projektovania nových národných parkov, boli paradoxné doplnky v dôvodových správach, že nové chránené územia nevytvárajú zvýšené nároky na štátny rozpočet a že v princípe nedôjde k obmedzeniu hospodárskych aktivít na ich území.

        V prípade Tatier konflikty výrazne narástli v 70-tych rokoch, kedy sa ukázalo, že zákon o TANAPe veľmi výrazne obmedzuje možnosti nekontrolovaného rozvoja národného parku. Prípad majstrovstiev sveta v severských disciplínach na Štrbskom plese bol len predzvesťou budúcich aktivít a spôsobu rozhodovania ovplyvneného politickými rozhodnutiami.
        Úplne nové dimenzie dostala myšlienka národných parkov po roku 1989. Zmeny na jednej strane priniesli na Správe TANAPu výrazné rozšírenie posudzovania pojmu národný, nielen ako jedinečného lesníckeho objektu, ale ako skutočného národného parku s poslaním - chrániť a vzdelávať. Na strane druhej priniesli so sebou výrazné zmeny vo vlastníckych pomeroch.
 
 

Velická dolina - vodopád nad Velickým plesom

 
        Na rozdiel od väčšiny okolitých štátov, v ktorých sa tiež uskutočňovali podobné reprivatizačné procesy, bolo to práve na Slovensku a v Tatrách, kde došlo k návratu majetkových práv pôvodným vlastníkov pred rokom 1948. V okolitých štátoch ako Poľsko, Maďarsko alebo Estónsko si štát udržal vlastníctvo v národných parkoch aj za cenu, že formou kompenzácie nahradil vlastníkom ujmu. Nebolo to samoúčelné. Za týmto krokom nasledovala ruka v ruke rekonštrukcia kompetencií správ národných parkov. Opierajúc sa o pozitívne výsledky z väčšiny vyspelých krajín, štát nanovo definoval dve základné poslania správ národných parkov. Praktickú starostivosť o zverené územie a právomoc orgánu štátnej správy s právom rozhodovania v záležitostiach ochrany prírody. Tento proces sa udial v Čechách, Poľsku, Maďarsku a pod.
        V podmienkach Tanapu sa začal realizovať iný model. Reprivatizáciou - návratom užívateľských práv pôvodným vlastníkom vznikla situácia, že cca 47% územia národného parku sa ocitlo v rukách neštátnych vlastníkov. Rozhodovacia právomoc vo veciach ochrany prírody bola ponechaná následníkom bývalých okresných národných výborov - okresným úradom životného prostredia a zo Správy národného parku sa stala odborná organizácia s potencionálnou možnosťou ovplyvňovať dianie na území národného parku. Potencionálnou preto, že správa v tomto modeli poskytuje odborné stanoviská orgánom štátnej správy, ktoré tá môže a nemusí akceptovať.
 
 

Čo môžeme očakávať od budúcnosti

        V prípade, že skutočne prejavíme túžbu stať sa súčasťou vyspelej Európy aj trochu inak ako len slovnými proklamáciami, budeme si musieť viac ako dnes navyknúť, že zákon o ochrane prírody je záväzná právna norma, ktorá upravuje vzťahy medzi ľuďmi a krajinou. Plnenie medzinárodných záväzkov a noriem, ku ktorým sme pristúpili a ktoré budú z roka na rok prísnejšie bude pre nás signálom, že ideme dobrou cestou.
 
 

Kamzík na Slavkovskom štíte

 
        Pre Európu sa môžeme stať zaujímaví nie tým, že obrovské lyžiarke strediská z Álp prispôsobíme na tatranské pomery, alebo okolie národného parku zmeníme na lunapark. Európu môžeme zaujať tým, že dokážeme zachrániť vymierajúceho kamzíka, zachrániť zvyšky miznúcich karpatských pralesov, získať skutočnú a nielen proklamovanú podporu miestneho obyvateľstva na záchranu miznúceho dedičstva našich predkov.