![]() |
Valentin Rasputin |
![]() |
Príde turista, prezrie si ju a nespokojne zvraští čelo : - “Je na nej
akási škvrna...” Príde iný a vzápätí vyčíta : - “Veď je na nej veľa dier”.
Tá medvedia koža je na predaj doposiaľ.
Vasilij sa blížil k postrelenému medveďovi vždy veľmi opatrne. Najprv
sa snažil zistiť, či výstrel zasiahol miesto, na ktoré mieril. A keď sa
presvedčil, že mal aj tento raz presnú mušku, dlho spokojne obchádzal korisť,
a až keď to vychutnal, začal jej sťahovať kožu. Kože predával turistom.
Vždy im pri tom rozprával ako medveďa dostal, aby ľudia vo svojich mestských
príbytkoch nešliapali po takých pokladoch ako po prostých kobercoch a dokonale
si ich šetrili.
Bol to dobrý lovec, medveďa zneškodnil tak rýchle, že začiatok toho
napínavého súboja takmer splýval s koncom. Ale raz sa odohralo všetko naprosto
inak : za začiatkom koniec nenasledoval, bolo dlhé a nebezpečné pokračovanie.
Pokračovanie, aké si Vasilij akiste neželal, ale nedokázal ho odvrátiť
či dajako zmeniť.
Odohralo sa to onej zimy, keď mu zverili vedno s dvomi ďalšími pastiermi
veľké stádo sobov. Traja ľudia, tristo sobov, pre tých troch tri malé zimoviská
vzdialené od najbližšej osady štyridsať kilometrov, pre zverené zvieratá
- tajga. A zima pre všetkých bez rozdielu. Raz mesačne odchádzal niektorý
z pastierov do dediny po potraviny, zvieratá vyhrabávali spod snehu trsy
trávy, ale zimu - ten nekonečne biely prúd času, nemohlo skrátiť ani jedno
ani druhé.
Tá nešťastná príhoda sa odohrala koncom roku. Pes priviedol Vasilija
k medvediemu brlohu. Vasilij mu rozkázal, aby ticho sedel. Našiel si riadny
budzogáň, prebudil spiaceho, vyhnal ho z príbytku a vystrelil. Všetko išlo
ako obvykle a lovec mal ako už mnohokrát predtým pocit, že číta po dvadsiaty
alebo vari tridsiaty raz ošúchanú rozpadnutú knihu - tie isté, rovnaké,
až dôverne známe stránky...
Potom sa však prihodilo niečo, s čím nerátal : vo chvíli, keď chcel
popodísť k zastrelenému zvieraťu, rozľahol sa blízko za ním ohlušujúci
rev. Vasilij sa okamžite obrátil, stisol spúšť a takmer bez mierenia vystrelil
na druhého medveďa, čo práve vychádzal z brloha. Medveď sa potkol a v tom
okamihu vystrelil Vasilij druhý raz, ale zasa nie tak, ako mal. Zviera
sa postavilo na zadné a Vasilij zazrel na jeho hrudníku veľkú bielu škvrnu.
Neskoršie si neraz myslel, že to mohol byť jeho posledný pohľad. Našťastie
sa však stalo niečo celkom nepochopiteľné. Medveď akoby prestal byť medveďom:
uskočil na bok, prelomil krehký pás kríkov a rozrážajúc širokým bielym
hrudníkom snehové záveje, dal sa na útek. Pes vyrazil za ním, ale čoskoro
sa vrátil, ako keby chápal, že osud sa nepatrí pokúšať dvakrát. Vasilij
doslovne zdrevenel v neprirodzenom postoji, ktorý zaujal v okamihu, keď
pudove odtušil, že medveď po ňom skočí. A ten okamih sa mu stal večnosťou
vyplnenou úzkostným vyčkávaním toho najhoršieho. Keď konečne skončil, Vasilij
sa uľahčene narovnal a vykročil k medveďovi, ktorého zastrelil ešte prv,
než sa objavil ten s bielou náprsenkou. Videl pred sebou záber ako z detského
kresleného filmu, ktorý má deti čo najviac rozosmiať: zviera - bola to
medvedica - ležalo v snehu a hlavu malo položenú na prednej labe.
Neskoršie Vasilij neraz počul : to bolo všetko kvôli tej medvedici.
Keby nebolo jej, bolo by sa to dávno skončilo. Teraz aspoň vidíš, čo sa
odohráva v tajge...
Vracal sa na zimovisko, ale ten čudný príbeh mu nie a nie vyjsť z
hlavy: ako keby ho po kúskoch prežíval znovu a znovu. Obraz za obrazom
sa mu objavoval pred očami proti jeho vôli, otázka prenasledovala otázku:
biela škvrna na hroziacej hrudi - kde sa vzal v Sajansku medveď s bielou
náprsenkou? Výstrel a vzápätí ďalší - ako je možné, že ani raz nezasiahol?
Ako je to možné, že medveď z boja zutekal? Mydlová bublina sa rozpadla
na tisícky drobných kvapiek a život ide ďalej, čas plynul ako prv. Noc
striedala deň, po zime prišla jar ... Stal sa zázrak, a to je niečo, čo
sa nedá pochopiť, lebo zázraky sa už neodohrávajú a na šťastné náhody sa
veru nedá spoliehať. Život je ako naprogramovaná úloha, nezadržateľne sa
uberá ku svojmu záveru - a nič viac.
O týždeň neskôr našli za zimoviskom raneného soba.
- To si vybavím sám, - vyhlásil Vasilij svojím dvom spoločníkom, -
nechcem, aby ktorýkoľvek z vás išiel so mnou.
... A vybral sa na miesto, kde sob ležal, aby vypátral čo sa vlastne
odohralo. Sneh, ktorý v noci napadol, však zahalil všetky stopy, nuž o
tragédii, ktorá sa tu stala, sa nedalo naskrze nič zistiť. Vasilij však
nedokázal aj napriek tomu hneď odísť, stál a vyčkával, bol vnútorne presvedčený,
že páchateľ sa celkom určite vráti na miesto činu, alebo sa aspoň objaví
dajaký svedok. Nikto však neprichádzal, a tak nečudo, že sa napokon rozhodol
vrátiť.
Kto vie, aká sila ho donútila znezrady pozrieť sa napravo, ale podriadil
sa jej bez premýšľania a stŕpol od hrôzy: bol to on! Vasilij zbadal najprv
bielu hruď, vyčnievajúcu nad bielou pokrývkou, a potom sa stretol s prižmúrenými
zlými očami nepriateľa: vyhlasovali mu boj na život a na smrť.
Čo Vasilija najviac prekvapilo a súčasne najviac znepokojilo, bolo
sebavedomie tohto obrovského zvieraťa. Rozzúrený, načertený medveď sa zberal
k útoku, ktorý mohol znemožniť dobre miereným výstrelom. V takých chvíľach
dokázal vždy zachovať pokoj a rozvahu. Tento medveď však už vedel, čo je
výstrel, a preto sa neponáhľal. Nechcel urobiť prvý krok.
Sob, ktorý sa pokúšal vymotať z povrazov, vliekol Vasilija s chrapčaním
na cestu. Vasilij ustúpil dva kroky dozadu a zložil si z pleca pušku. Práve
v tej chvíli sa medveď narovnal. Vasilij však nevystrelil: po prvý raz
v živote nedôveroval svojej zbrani, zdalo sa mu, že drží v ruke len neškodnú
detskú hračku. Nechal sa ďalej ťahať sobom k ceste, urobil naspäť ešte
tri kroky, a potom cúval ďalej a rátal: päť, šesť, sedem, desať, dvadsať
krokov ... Napokon sa obrátil a utekal k zimovisku. Kúsok od neho zastal
a obzrel sa za seba. Medveď stál pod svahom a pozoroval ho. Až do tej chvíle
nevedel Vasilij čo je strach, pokladal ho za čosi ako lenivosť: človeku
sa prosto nechce urobiť to alebo ono, nuž vymýšľa si rôzne výhovorky. Teraz
sa však s ním odohrávalo niečo také, čomu nerozumel, pracovala v ňom akási
ukrytá cudzia sila. Keď sa pred chvíľou stretol s medveďom, snažil sa to
doteraz nepoznané - strach, ktorý sa ho celkom zmocnil - potlačiť, ale
nedokázal to.
Prešlo niekoľko dní a Vasilij mal zájsť do ohrady za chorým sobom.
Noc bola taká chladná, že aj psi zaliezali do zrubu, nuž meveďovi nebránilo
naozaj nič, aby sa priblížil až k zimovisku.
Zaútočil na Vasilija skadiaľsi z boku, akiste z úkrytu, kde naň dlho
čakal. Vasilij prenikavo vykríkol, a potom sa mu zdalo, že kričí dlho,
veľmi dlho, bez prestávky... Ráno mu jeho druhovia rozprávali, ako ho v
noci zachránili psi. Zázrak, myslel si. Medveď mu totiž nijako mimoriadne
neublížil. Podarilo sa mu však zmiznúť. Teraz už Vasilij ani najmenej nepochyboval,
že medveď ho prenasleduje. Vymenili si úlohy: lovec sa stal prenasledovaným
a zviera prenasledovateľom.
Schoval pušku, ktorej prestal dôverovať a začal nosiť karabínu. Raz
zistil, že ide s ňou aj po vodu. Zahanbil sa. K riečke to od zrubu nebolo
ďalej ako dvadsať krokov. Inokedy sa zasa nedokázal zbaviť pocitu, že za
ním niekto kráča. Prudko sa obrátil, ale okrem zasneženej tajgy nezbadal
nič. Išiel ďalej, ale stále počul za sebou kroky, sprevádzali ho až k zimovisku.
Občas sa cítil pokojný, ale potom sa ho poznove zmocňoval strach,
čosi sa v ňom rúcalo, pevnosť, ktorú vybudoval večer sa ráno hneď rozpadla.
( krátené )
ilustrácia : Daniel RAKYTA, 16 r., tuš
ZUŠ J. Cikkera, B. Bystrica