Nežiadúci vplyv neofytov na naše prírodné prostredie
 
        Netýkavka žliazkatá (Impatiens glandulifera) patrí do čeľade Balsaminaceae (netýkavkovité), je to jednoručná rastlina, holá, 1-2 m vysoká, byľ je hrubá, väčšinou jednoduchá, listy sú protistojné, alebo v trojpočetných praslenoch, 5-18 x 27 cm dlhé, elipsovité až kopijovité, do listovej stopky zúžené, pílkovité, končisté, na báze žliazkaté, s 25-50 pármi zubov, kvety po 5-12 v pazušných strapcoch, ružovopurpurové, zriedkavo biele, 25-40 mm dlhé, tobolky sú15-30 cm dlhé, holé. Kvitne od júla do septembra, je to jednoročný terofyt (nemá obnovovacie púčiky, prezimuje len vo forme semien), pôvodná v Himalájach a vo východnej Indii, v Kašmíre a Nepále, u nás pestovaná v záhradách ako okrasná letnička, splanená pozdĺž tokov, kanálov priekop a riek a miestami zdomácnená. Obľubuje vlhké až mokré, výživné, humózne, hlinité pôdy, častá v povodiach všetkých väčších riek, vyskytuje sa splanená na ruderálnych stanovištiach, na vlhkých okrajoch lesov, krovín, od planárneho po submontánny stupeň. Rozširuje sa autochórne (rastlina diaspóry prudko vyhadzuje) a hemerochórne. Rastlina priemernej veľkosti vyprodukuje okolo 800 semien. Pri záplavách alebo poľahnutí môže zakoreniť z uzlov na byliach. Vzdialenosť dopadu semien pri vystreľovaní je 6,5 m. Na väčšine vzdialenosti sa môže rastlina rozširovať aj zoochórne (napr. transort v srsti). Semená majú vyvinutý menej výrazný klíčny odpočinok v porovnaní s inými druhmi rodu Impatien, klíčivosť si semená uchovávajú niekoľko rokov (okolo 6 rokov). Hoci sa vyskytuje pri vodných tokoch, jej semená neplávu dobre a klesajú hneď na dno, tie potom posúva prúd po dne a pri záplavách ich môže vyniesť na inom mieste na breh, kde vyklíčia a potom sa už ďalej širia autochórne. Je zástupcom tých druhov, rastúcich vo voľnej prírode, na ktorých rozšírení mal hlavnú zásluhu človek. Najprv ju pestoval ako dekoratívnu letničku v záhradách a na cintorínoch, odtiaľ sa semená vystreľované rastlinou dostali nekontrolovane do susedstva na neobrábané pôdy, masovo sa rozšírila v lužných lesoch, spolu s odpadom zo záhrad na smetiská, kde vzniká zdroj ďalšieho šírenia. Druh sa dostal v roku 1839 do Anglicka do botanickej záhrady a postupne ako medonosná a okrasná rastlina sa rozšíril do záhrad po celej Európe. V okolí záhrad postupne splaňovala, dostala sa do nív riek, kde našla výhodnejšie životné podmienky a odkiaľ sa postupne šíri do nových oblastí. Preferuje výslnné stanovištia s hlinito-piesčitými sedimentami, dostatočne nasýtenými vodou, širi sa najmä po prúde toku, proti prúdu je šírenie podstatne pomalšie. Populácie tohto druhy osídľujú primárne novo navrstvené náplavy, kde rýchlo obsadzujú priestor a vytvárajú husto zapojený porast. Vytvárajú tak v nižších častiach bylinnej etáže tien, ktorý potláča väčšinu druhov bylín a tráv pôvodných brehových spoločenstiev iniciálnych sukcesných štádií. Iba konkurenčne silné druhy ako Urtica dioica, Galium aparine a iné dokážu existovať v prímesi s netýkavkou. Nižšiu etáž tvorí Anthriscus sylvestris, Aegopodium podagraria, Ranunculus repens, Polygonum hydropiper a pod.
 
 
Bohatý porast netýkavky žliazkatej pri hlavnej ceste smerom k Starým Horám
 
        Krídlatka japonská (Reynoutria japonica) patrí do čeľade Polygonaceae (stavikrvovité), je to dvojdomá, trváca rastlina s podzemkom, byle sú 1-2,5 m vysoké, početné, sivé, často červeno škvrnité, hore rozkonárené, listy sú krátko stopkaté, vajcovito trojuholníkovité, 5-15 cm, na báze uťaté až zaokrúhlené, celistvookrajové, náhle do dlhého vrchola zúžené, chlpy na rube listu sú redukované, zle viditeľné, kvety po 2-3 vo zväzočkoch v pazušných zväzkovitých, previsnutých paklasoch, dlhších ako listy, okvetie je bielej farby, vonkajšie je krídlaté, nažky 4 mm dlhé, leské. Kvitne od júla do októbra, je to hemikryptofyt. Pôvodná je v Japonsku, Kórei a Číne, u nás často pestovaná ako dekoratívna rastlina, aj ako krmovina pre vysokú zver, splanieva na rumoviskách, plotoch a na brehoch vôd. Obľubuje mokrú, výživnú, nevápenatú, kamenistú pôdu. Šíri sa hemerochérne, vytvára veľké množsstvo vegetatívnych výhonkov. Ulomené časti unáša voda na vhodné stanovište, kde zakotví adventívnymi koreňmi, šíri sa teda tiež hydrochórne a agestochórne (dopravou), anemochórne pri prenose semien. Generatívne rozmnožovanie je v naších podmienakch zriedkavejšied. V Európe bola pestovaná od roku 1825 ako dekoratívna parková rastlina.
 
 
Udržovaný krík krídlatky sachalinskej na Sliači

        Krídlatka sachalínska (Reynoutria sachalinednsis) sa odlišuje od Reynoutria japonica, má hrubé byle až vyše 3 m vysoké, listy sú 15-30 cm dlhé, plytko srdcovité, znenáhla tupo končisté, kvety sú zelené alebo žltkasté, po 6-7 vo zväzočkoch, v hrubých, hustých paklasoch, čepeľ je na rube listu roztrúsene dlho chlpatá. Pochádza zo Sachalínu, pestuje sa ako okrasná a dekoratívna rastlina. Šíri sa obdobne ako predchádzajúci druh. Do Európy bola privezená ako parková rastlina okolo roku 1869. Oba druhy krídlatiek sa navzájom krížia a vytvárajú veľmi premenlivého kríženca Reynoutria x bohemica. Krídlatky sú polykormonálne rastliny, často sa na lokalite jedná o jednu rastlinu s mnohými výhonkami. V našich podmienakch často neplodia a šíria sa predovšetkým vegetatívne. Krídlatky boli doporučované včelármi na výsadbu ako neskoro kvitnúce rastliny, zo záhrad často splaňujú a stávajú sa nebezpečnou burinou, vyznačujú sa značnou vitalitou a schopnosťou rýchlo sa množiť. Expandujú na brehoch vodných tokov, na skládkach a rumoviskách, na opustených plochách, pozdĺž komunikácií a často vytvárajú rozsiahle porasty. Na osídlených stanovištiach ničia takmer všetku vegeráciu, vrátane krovitých vŕb, čím prudko znižujú biodiverzitu a bránia obnove nových brehových porastov. Osídľujú prakticky všedtky druhy stanovíšť s výnimkou najsuchších, preferujú najmä stanovištia s kyslým podložím, humózne a vlhké, nevápenité i kamenité pôdy a to až do submontánneho stupňa. Krídlatky sa vyznačujú vitalitou, schopnosťou rýchlo sa množiť a prispôsobiť sa zmeneným životným podmienkam. Z hľadiska konkurenčných schopností sa jedná o vysoko expanzívny a agresívny druh, ktorý sa na nových stanovištiach rýchlo prispôsobuje a ničí pôvodné rastlinné spoločenstvá. V stabilizovaných porastoch krídlatky obstojí len málo ďalších rastlinných druhov ako Galium aparine, Urtica dioica, Heracleum sphondylium a niektoré jarné efeméry, často sa nachádza v spoločenstve s inými inváznymi druhmi. Pod porastom krídlatky je pôda obnažená, bez inej vegetácie, preto krídlatka neposkytuje ochranu brehov pred účinkami erózie. V súčasnosti sa krídlatky na niektorých lokalitách likvidujú chemicky, podobným spôsobom ako druh Heracleum mantegazzianum. Krídlatky majú schopnosť akumulovať ťažké kovy z pôdy a tým sa podieľajú na dekontaminácii pôd v imisne zaťažených oblastich. Cena za takúto službu je však privysoká, vzhľadom na jej negatívne pôsobenie na pôvodnú vegetáciu a jej expanzívne šírenie, nakoniec takúto službu nám môžu poskytnúť aj naše domáce druhy bez už spomínaných rizík. Krídlatky majú vysokú regeneračnú schopnosť, dokážu regenerovať z odlomených výhonkov a stonkových úlomkov (vytvoria korene na stonkových uzloch), sú odolné voči narušovaniu nadzemnej biomasy, preto pri ich likvidácii nepomáha kosenie ani zaorávanie.
 
 
Detail krídlatky Pohľad do vnútra porastu krídlatky, na 1m2 rastie sto bylín
 
Mgr. Zuzana Kuderavá,
S CHKO Kysuce
snímky: Jozef Janovec