Nežiadúci vplyv neofytov na naše prírodné prostredie (1.)

 V minulom čísle Enviromagazínu sme sa podrobnejšie venovali boľševníku obrovskému, nebezpečnému inváznemu druhu, ktorý sa stáva problémom nielen pre ekológov. Preto sme sa rozhodli pokračovať v mapovaní jednotlivých neofytov.
 Každý druh rastliny, či živočícha má svoje územie pôvodu, teda oblasť a kontintent, kde vznikol a vlastnými, viac alebo menej zreteľnými znakmi sa odlíšil od iných, jemu najbližšie príbuzných druhov. Vo vlastnom záujme prežitia a zachovania sa každý druh  prispôsoboval a začlenil do štruktúry určitého ekosystému, stupňa trofickej pyramídy a do funkčných vzťahov. Vyspelé, stabilizované ekosystémy si cez svoje zložky a faktory regulujú pomer druhov a ich spoločenstiev tak, aby sa sformovala a udržiavala čím pestrejšia biodiverzita a ekologická rovnováha, pričom žiadny druh sa nemá mimoriadne a dlhodobo premnožiť na úkor iných.
 V ekosystémoch (ich torzách) ľudskou činnosťou pozmenených, narušených, až odprírodnených je taká samoregulácia obmedzená, až znemožnená. Tu je biodiverzita v porovnaní s niekdajším pôvodným stavom ochudobnená hlavne o druhy konkurenčne menej zdatné, fylogeneticky starobylé, všeobecne zriedkavé a chúlostivé. Naopak, tu sa naskytá príležitosť pre rýchly nástup a šírenie sa rozpínavých, fylogeneticky mladších, plevelných aj zavlečených druhov.
  Posledne uvedenú kategóriu živočíchov i rastlín pozná dnes celý svet - azda s výnimkou nehostinných polárnych  a púštnych, prípadne veľhorských oblastí. Subpopulácie introdukovaných - teda zámerne, či mimochodom zavlečených druhov sa v novom prostredí správajú rôzne. Niektoré z nich ostávajú závislé na starostlivosti človeka  a do voľnej prírody neunikajú. Príkladmi sú jednoročné plodiny ako zemiak, rajčiak, paprika, tabak, kukurica a rôzne exotické živočíchy.
 Sú však aj druhy, ktoré sa čoskoro po transfere ( presune do nového prostredia ) stanú nezávislé na starostlivosti človeka. Po úniku spod kontroly  alebo zajatia sa správajú invázne, rýchlo  a úspešne obsadzujú vyhovujúce biotopy vo voľnej krajine. Sú schopné pomiestne sa premnožiť i na veľkých plochách, čím sa stávajú plevelné, obtiažne, škodlivé a ťažko vyhubiteľné. Šance k takému správaniu sa im vytvárajú ľudia, a to rôznou vyššie uvedenou   činnosťou. Za príklady poslúžia tu v Európe pôvodom americké agáty, zlatobyle, pásavka zemiaková, ázijské krídlatky, netýkavky, pajaseň zľaznatý ...
 Iné príklady - v Stredomorí, najmä jeho západnej časti splaneli a invázne sa správajú pôvodom americké pichľavé sukulenty - kaktusy opuncie. V Austrálii zdiveli zavlečené králiky, ale aj  psy, mačky, potkany a po splanení sa tam invázne správajú „ naše" ostružiny. Na Novom Zélande sa premnožila a stala sa obtiažnou európska papraď hasivka orličia.  V časti Ameriky od Brazílie po juh USA zdivočeli a invázne aj útočne sa správajú pôvodom africké včely. Naopak, z Brazílie pochádzajúci vodný hyacint pokrýva súvislým „ kobercom " hladiny jazier v Afrike, Indii aj inde v trópoch. Nie je ťažké si domyslieť, akú hrozbu pre antarktické tučniaky by znamenalo presídlenie arktických bielych medveďov do južných polárnych oblastí. Z takého pohľadu si všimnime niektoré nie tak dávno, väčšinou iba v tomto storočí do Európy, teda aj k nám zavlečené a nápadné druhy bylín - neofytov. Ich spoločné charakteristiky sú :
v pôvodnom prostredí sú všedné, ale nie premnožené, ani expanzívne, lebo ich  „kontrolujú"  konzumenti, škodcovia, choroby,
v novom, od pôvodného veľmi vzdialenom, ale klimaticky podobnom prostredí boli spočiatku iba pestované, čoskoro sa však stali nezávislé na starostlivosti ľudí, splaneli a správajú sa invázne,
bohato kvitnú spravidla koncom leta a vďaka entomofílii ( príťažlivosti pre hmyz, ktorému poskytujú peľovú a nektárovú obživu) sú dôkladne opelené a veľmi plodné ;  tu možno podozrievať včelárov, že mali a majú záujem na ich transfere a rozširovaní,
semená väčšiny z nich rozširuje vietor (anemochória), niektoré aj voda, prípadne plodožravé vtáky ; tým sú ich možnosti obsadzovať nové územia, hlavne úhory, navážky, spustnuté plochy, obnaženú pôdu takmer neobmedzené,
rastú zvyčajne husto a pospolito, až cez 100 jedincov na štvorcovom metre ; na tak husto obsadených a vysokými bylinami výdatne tienených plochách sa sotva ujmú domáce druhy rastlín, aké tam kedysi rástli ,
v porovnaní s domácimi príbuznými druhmi ich podstatne menej oslabujú škodcovia ako hmyz, zver, plesne, múčnatky a iné.
 Vzhľadom na uvedené charakteristiky, značnú vitalitu a veľkú tvorbu nadzemnej fytomasy sú niektoré použiteľné za kontrolovaných  podmienok ako pionierske a melioračné rastliny  pre zdevastované plochy, napríklad na okolí magnezitiek, na zazemnených skládkach odpadov, odkryvoch po povrchovej ťažbe zemín a nerastov.
 Porasty splanených neofytov si treba všímať, poznať ich, ale netreba ich chrániť. Naopak, aj keď môžu byť neofyty  krmovinársky,  medicinálne, technicky  zaujímavé treba ich plošne obmedzovať a redukovať. Popri mechanickej a chemickej eradikácii je najvhodnejšia obnova  a podpora pôvodnej vegetácie. Iná možnosť je dosadba vzrastlých (cca 2 m výšky) semenáčov listnatých stromov miestnej proveniencie (napr. lipy, javory, pagaštan konský), ktoré neofyty prerastú, zatienia a tým prinútia k ústupu. Na nížinách, v údolných polohách s hlbšou, úrodnou pôdou má ostať čo najmenej úhorov, ladom ležiacich a zanedbaných plôch.
 V súčasnosti botanici u nás evidujú viac než 200 zavlečených a splanených rastlín. Medzi časté, miestami už hojné, invázne, väčšinou mohutné a nápadné neofyty patria z bylín
severoamerické zlatobyle Solidagi gigantea, S. canadensis, slnečnice Helianthus tuberosus, H. serotinus, H. debilis aj niektoré im príbuzné astry, rudbekie a iné, juhoamerické žltice Galinsoga parviflora a príbuzné, východoázijské boľševníky, najmä Heracleum mantegazzianum, krídlatky najmä Reynoutria japonica, R. sachalinensis, ázijské netýkavky Impatiens glandulifera (juh Ázie) a  Impatiens parviflora (severovýchod Ázie).
 Už odteraz treba sledovať a monitorovať dynamiku týchto aj iných neofytov a ich prenikanie do prirodzených spoločenstiev. Aj keď je to problematika pre odborníkov, má byť do nej zainteresovaná aj širšia verejnosť, predovšetkým všetci, ktorí v krajine hospodária, aby chybnými zásahmi nepodporovali ďalší postup inváznych druhov i na lokality, kde sa ešte donedávna nevyskytli.
RNDr. Ján Kleinert, CSc., SAŽP - COPK B.Bystrica
text k foto: Zlatobyľ obrovská lemujúca chodník za železničnou stanicou v Banskej Bystrici