Spomienka na Ing. arch. Milana Marenčáka
Stretnutia v krajine
 
        Toto je rozprávanie o človeku, ktorý prešiel krajinou, ktorá nás obklopuje a naučil nás porozumieť slovám, ktorými sa nám po celý život, dennodenne prihovára. Nakreslil nám niekoľkými tvarmi jej tvár, celé hodiny nám rozprával aká je, akú má povahu, po čom túži a z čoho má strach. A tak sa stalo, že dnes neviem rozoznať, či to bol on, čo nám rozprával o krajine, alebo to bola krajina, ktorá nám porozprávala, že tu bol niekto, kto ju dobre ju poznal a šíril o nej svoje poznanie...
        Volal sa Milan Marenčák. Žil medzi nami vyše šesťdesiat rokov. Na to aký bol vitálny, nás prekvapujúco skoro opustil, 13. februára 1998.
        Milan Marenčák bol krajinárom, architektom, ochrancom prírody, pamiatkárom, skautom, horolezcom, skialpinistom, členom horskej služby. Vzdelaním architekt, dlhoročný vysokoškolský učiteľ. Roky učil na Fakulte architektúry v Bratislave a Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene. Pracoval ako pamiatkár, v ochrane prírody, v NAPANTE, TANAPE.... Autor desiatok štúdií, článkov, úvah, prednášok. Jeho témou bola predovšetkým krajina, človek v krajine a krajina v človeku. Spájal v sebe viaceré prístupy, od architektonických po ekologické, od ochranárskych po prírodu pretvárajúce. Cítením bol ochranár, konaním tvoriaci človek.
        V živote stretávame množstvo ľudí. V meste sa míňame po stovkách. Neustály prúd tvárí nám často ani neumožňuje spoznať tie ktoré sú nám sympatické, alebo niečím príťažlivé. V krajine je to naopak. Často sa prechádzame úplne sami, dlhé hodiny nestretnúc človeka. Keď už niekoho stretneme, aj keď je nám neznámy, aj keď nie navonok sympatický, pristavíme sa, porozprávame, popočúvame. Vzácnosť človeka každého ozvláštňuje.
 
 
Ing. arch. Milan Marenčák, osobnosť, ktorá sa mnohým vryla nezmazateľne do pamäti
 
        Tak je to aj v živote. Stretneme známych, iba letmo sa pozdravíme a ponáhľame sa ďalej. Sú ale tváre, ktoré nepriehliadneme a hory, ktoré neminieme. Ani v dave, ktorý rozmazáva tváre, ani v pohoriach, v ktorých sa stratí osamelý vrch. Hory, ľudia, udalosti, ktoré nás neminú, ani v najväčšom ponáhľaní. Jedným z ľudí, ktorí boli takýto, bol aj architekt Milan Marenčák.
        Celé hodiny trávim pozorovaním krajiny. Sledujem jej oblé tvary, scenériu, ktorá sa neustále mení. Šikmé lúče slnka predlžujú tiene, tvary sa menia, krajina akoby sa pred našimi očami prelínala v množstve obrazov. Chvíľami je zamyslená, chvíľami sa stráca v pochmúrnom mlčaní, chvíľami žiari a leskne sa v ostrých lúčoch slnka. Mnohí ľudia chodia okolo. Dívajú sa a nevidia. Počúvajú a nepočujú. Tak prejdu možno celým životom, míňajúc tváre, míňajúc krajiny, ktoré ostanú nepoznané, zabudnuté, nepovšimnuté...
        Pre týchto, čo nepoznali Milana Marenčáka ostáva popísať, čím sa stal známy, čo vykonal a ako sme ho vnímali. Pre tých, čo sme ho poznali možno trošku dôvernejšie, ostáva akési očakávanie. Možno sa ešte raz ozve, zaklepe na dvere, vstúpi. To, čo po sebe zanechal je rovnako oslovujúce, znepokojujúce ako inšpiratívne. Odišiel, ale ostalo tu po ňom toľko stôp, že všade, kde sa pohneme, nejakú nachádzame. V tvári krajiny, v tvárach tých čo ho mali radi, v smútku stretnutí bez neho...
        Keby som mal pomenovať to, čím bol, neurobil by som bilanciu jeho kariéry. Tá by nič o ňom neprezradila. Bol príliš nekonvenčný na to, aby sa presadzoval prostriedkami priemerných ľudí. Snahou ukázať sa, za každú cenu niečim vyniknúť, odlíšiť sa, snahou niečo vlastniť... Možno práve preto bol taký originálny a svojský. Mám často dojem, že to kým v skutočnosti bol, si všimlo málo ľudí. Bol integrujúcim činiteľom toho, čo k sebe ťažko hľadá cestu. Schopnosti človeka pretvárať svoje okolie a schopnosti si toto okolie vážiť, starať sa oň, ochraňovať. Súčasne bol architektom, urbanistom, pamiatkárom, popredným predstaviteľom krajinotvorby a krajinnej architektúry na Slovensku, súčasne výrazným predstaviteľom ochrany prírody, ktorý stál pri zrode nejedeného ochranárskeho zámeru. Jeho myslenie a cítenie v mnohom prerástlo dobu. Nebol typ ochranára - administrátora, založeného vyhláškami a stohmi papierov. Jeho pracovňou bol terén a reálna krajina.
        Svojím spôsobom života bol možno trochu provokatívny a málo pochopiteľný. Kým jeden bežný muž horko ťažko osloví a zaujme jednu ženu a navždy sa s ňou ožení, jeho štýl ťažko vysvetliť moralizujúcimi postojmi. Mnohí ho skôr poznali zo zábavných príbehov ako z toho , že to bol vysoko vzdelaný, hlboko mysliaci, trpiaci človek. Trhal všetky spoločenské klišé, nezmestil sa do žiadnej štruktúry, ktoré si ľudia často umelo vymýšľajú. Či to už bol socializmus, manželstvo alebo spoločenské konvencie. Za minulého režimu, keď všetci zvonku pokyvkávali a vnútri hrešili, provokatívne sa vysmieval, jeho prejavom. Nebol to, čo nazývame disidentom, ani by sme z neho nemohli urobiť hrdinu. Bol letnou búrkou, bleskom, ktorý ožiari oblohu, nedá sa zachytiť a iba v zlomku krátkeho okamžiku, možno pochopiť jeho energiu a krásu. Tvorivý, nabitý ľudmi a udalosťami, až nepochopiteľne svojrázny. Vo vnútri nesmierne osamelý a zraniteľný, navonok žoviálny a priateľský... Jeho láska k horám a k ženám bola pretrvávajúcou vášňou. Myslím si, že nerozoznával lásku od lásky. Bol to preň nekonečný prúd pocitov, pohasínajúci a vynárajúci sa, po každom stretnutí. O tom bol jeho život. Živelný, hľadajúci, tápajúci, premýšľajúci, hlboko preciťujúci. Myslím, že jeho najväčším odkazom pre nás, bol jemný svet spojitých súvislostí. Do hĺbky precítená a pochopená krajina. Stály záujem aj o bezvýznamné veci života, o úplne všedných ľudí, zdanlivo stratené okamžiky krátkych stretnutí. Zhovievavosť nad inými, ale aj vlastnými slabosťami.
 
Náčrt panorámy krajinného priestoru mesta Brezna a Hornej Lehoty Ing. arch. Milana Marenčáka

        To, že bol architektom a ochranárom súčasne, možno vysvetliť nesmiernou tvorivosťou, schopnosťou prispôsobiť sa krajine a jej svojrázu. Nikdy neprišiel a nepovedal - takto to bude. Najprv dlho hľadal, zvažoval, snažil sa pochopiť a kresbou vypovedať, aký je skutočný charakter prostredia, ktoré neustále pretvárame na svoj obraz. Týka sa to rovnako diela prírody a prírodných zákonitostí ako výsostne ľudských produktov, ich histórie a zvlášností. Založil školu bez názvu. Zanechal žiakov rozptýlených po všetkých kútoch Slovenska. Vyslovil veľa myšlienok, ktoré žijú ďalej vlastným životom a s časom dozrievajú. Skutočná krajina nie je tá zvonku, ale tá, čo je vo vnútri, v nás...
        Krajina sa ponára do letného súmraku. Mraky nad horami červenejú. Za špičkou kostola sa kĺže slnko. Klesá pomaly, aby sa dotklo hôr a akoby hamblivo za nimi skrylo svoju tvár. Každý tieň, každý blednúci odraz lúča hovorí: "Odchádzam". Dívam sa naň a pri tej secenérii, ktorá rozochveje aj tú najvtvrdšiu tvár, necítim ani náznak smútku. Zajtra príde zas. Ukáže sa do ranného chladu, zahalené do hmly a pomaly, pomaličky rozprestrie vejáre svojich lúčov do krajiny. Nakreslí chrbty hôr, potoky stekajúce do údolí, vrcholce stromov a spomedzi nich vykúkajúce strechy ľudských obydlí. Zajtra sa určite vráti...