Tohoročný 5. jún ako Svetový deň životného prostredia je poznačený svojou termínovou spätosťou s 25. výročím Štokholmskej konferencie OSN o životnom prostredí ľudstva. Vnímanie environmentálnych potrieb a záujmov ako aj vnímanie zodpovednosti za ich uspokojovanie sa na nachádzajúcom prelome tisícročí presúva z lokálnych a regionálnych polôh do kontinentálnych väzieb a súvislostí.

        Tento presun má svoje čitateľné pozadie aj v celom doterajšom vývoji slovenskej environmentalistiky i v súbore jej súčasných realizačných determinantov.
Kdesi veľmi blízko pri začiatku vývojového oblúka slovenskej environmentalistika má svoje trvalé miesto jej prvé komplexne poňaté autoritatívne stvárnenie. Uskutočnilo sa v roku 1955 zákonom SNR č. 1/1955 Zb. o štátnej ochrane prírody. Tento zákon ( v kontexte s ustanovením povinnosti štátu chrániť prírodu ako celok, vrátane výsledkov ľudskej činnosti v prírode zameranej na jej zveľadenie ), definoval funkciu štátu v tejto oblasti ako funkciu starostlivosti o životné prostredie v rozsahu svojej územnej pôsobnosti.

        Nadväzne na to sa čoraz vehementnejšie presadzovalo ponímanie a aj legislatívne stvárnenie environmentalistiky ako komplexu tvorby, rozvoja a ochrany životného prostredia a to tak prírodných komponentov ako aj vytvorených ľudskou činnosťou.

        Takéto chápanie bolo nosnou konštrukciou všeobecnej teoretickej časti učebnej pomôcky vybrané problémy práva životného prostredia vypracovanej pod mojím vedením a publikovanej v roku 1985 . V nich sa popri rozpracúvaní otázok zodpovednosti za poškodzovanie lokálne a regionálne dimenzovaného životného prostredia vytvárali aj dovtedy málo akceptované názory na právo na priaznivé životné prostredie ako základné ľudské právo.

        Tieto nové právnopolitické konštrukcie našli svoje priame legislatívne vyjadrenie až v Ústave Slovenskej republiky vyhlásenej v roku 1992, ktorú ako ministerka spravodlivosti SR som mala česť obhajovať.

        V článkoch 44 a 45 tejto ústavy sa konštituuje právo na priaznivé životné prostredie ako základné ľudské právo, realizáciu ktorého zabezpečuje rozsiahly súbor práv a právnych povinností ustanovených všeobecným zákonom o životnom prostredí ( zákon č. 17/1992 Tb, ) i v rade ďalších osobitných zákonov s enviromentálnym dopadom ( zákon o lesoch, vodný zákon atď.).

        Na načrtnutom ústavnoprávnom základe slovenská vláda sa zameriava na dosiahnutie cieľov stratégie štátnej enviromentálnej politiky vytýčenej vládou a parlamentom v roku 1993. Základnou líniou tejto stratégie je vytváranie podmienok na odstraňovanie príčin neúnosného znečisťovania vzduch, vôd, pôdy a horninového prostredia, na protidevastačné opatrenia, na zachovanie bilologickej rozmanitosti, na optimálne využívanie krajiny a na všetranné upevnenie globálnej environmentálnej bezpečnosti.

        Ako vidno, súčasná slovenská environmentálna politika je v plnom súlade s trendami riešenia problémov životného prostredia v rámci OSN, Rady Európy i ďalších integračných zoskupení. To vytvára predpoklad aj pre úspešne napredujúcu aproximáciu práva SR k právu EÚ v oblasti životného prostredia. Výsledky týchto našich aktivít už priniesli viaceré pozitívne ohlasy zahraničných inštitúcií. Keďže riešenie otázok ochrany, tvorby a zveľaďovania životného prostredia nepozná hranice, je Svetový deň životného prostredia výzvou pre všetkých ľudí tejto planéty.

JUDr. Katarína Tóthová, DrSc.
podpredsedníčka vlády
Slovenskej republiky