Našli ho na ložisku Zenderling pri Gelnici. Odborne ho spracoval M. Háber a J. Babčan. Spolu s odborným spolupracovníkom E.L. Belokonevom, M.A. Simonovom (MGÚ Moskva), S.A.I. Burkeom a P. Maaskantom (Vrije universitet Amsterdam) ho prvýkrát verejne prezentovali v Prahe (1971). V práci M. Háber (1980) uverejnil súborné výsledky analýz. V záujme doplnenia niektorých parametrov poskytli materiál M.A. Simonovovi v Moskve. Ten však zomrel a prácu nedokončil. Chýbajúce údaje zatiaľ neumožnili požiadať Medzinárodnú mineralogickú asociáciu (IMA) o uznanie nerastu. Cesta uznania sa však priblížila k cieľu. Chceme vysloviť i naše želanie, aby sa úspešne zavŕšila. Gelnicit tvorí lesklé ihličky a žilky spolu s boulangeritom. 
Chemický vzorec je 5 PbS . HgS . 3 Sb₂S₃.

Objavili ho v štôlni Ferdinand v Banskej Belej (nem. Dilln) v roku 1823. Prvýkrát do literatúry pomenovanie dillnit uviedol W. Haidinger (1844), aj keď vyjadril isté pochybnosti, či ide o samostatný minerál. Podrobne ho popísal aj A. Hutzelmann, praktikan Banskej akadémie v Banskej Štianici (1849), ktorý za dillnit považoval i kollyrit (pozri údaje nižšie). Ďalšie obdobie jeho existencie bolo tak isto rozporné. Dlho ho považovali za zmes vodnatých kremičitanov (napr. F. Slávik, R. Kettner, 1929), alebo ho stotožňovali s agalmatolitom (napr. F. Pelachy, 1890). J. Konta (1955) ho potvrdil ako špecifický ílový minerál. Krátko na to J. Konta a L. Mráz (1961) zistili, že dillnit je iba obrodou zunyitu, so zvýšeným obsahom fluóru. Po takmer 120 rokoch od pmenovania výsledky revízie rozhodli o jeho neplatnosti (diskreditácii). Niekedy aj v uznávanej odbornej literatúre (napr. H. Strunz, 1977) sa objaví pri poznámke o zunyite bohatom na fluór pomenovanie v uvodzovkách “dillnit”.

Prvýkrát ho našli v hodrušských baniach. S využitím výsledkov chemických analýz F.C. Rammelsberga ho popísal F.A. Breithauppt (1865) a pomenoval ho podľa budapeštianskeho lekárnika a nadšeného zberateľa minerálov Jozefa Fausera. Za samostatný nerast ho považoval aj J. Loczke (1891). Za fauserit sa považovali aj nálezy “mangánvitriolu” zo Španej Doliny (C.Hintze, 1930). Rozsiahlu revíziu fauseritu i epsomitov z viacerých európskych, vrátane spomínaných slovenských lokalít urobil anglický mineralóg M.H. Hey (1930). Stanovil, že vzorky zo slovenských lokalít možno považovať za epsomit so zvýšeným obsahom Mn.

A. Breusing (1900) pod týmto názvom popísal jemne vláknité zhluky ružovej až mäsovočervenej farby z lokality Hodruša - Hámre. Nepresnosti pri interpretácii chemických analýz, ktoré viedli k popísaniu nového nerastu, odstránil F. Ulrich (1922). Zistil, že agnolit je identický s inezitom.

Zmes kremeňa s hematitom, ako lokálne pomenovanie kremeňa sfarbeného do hnedočervena vtruseným hematitom do literatúry zaviedol I. Born (1790) na základe skúmania vzoriek z ložísk Banská Štiavnica a Hodruša - Hámre. Už prvé súborné práce 19. storočia, napr. CH.A. Zipser (1817) ho uvádzali ako zmes (“rother Eisenrahm mit Jaspis”).

Pomenoval ho J.D. Dana (1868) podľa náleziska Dobšiná (nem. Dobschau). Najčastejšie sa stotožňuje s gersdorffitom (napr. H. Strunz, 1977).

Pôvodne bol popísaný z pegmatitov na lokalite Bratislava - Rača A. Kenngotom (1853) ako nový druh chloritovej sľudy. V súčasnosti sa považuje za chloritizovaný až baueritizovaný biotit (M. Koděra a kol., 1986).

Bol popísaný S. Esmarkom (1798) z nálezísk pri Spišskej Novej Vsi (maď. Igló). Onedlho sa pri overovaní zistilo, že ide iba o modrozelenú formu aragonitu (napr. CH.A. Zipser, 1817).

Popísal ho H. Böckh a K. Emszt (1905) na základe štúdia vzoriek z lokality Železník. Pomenovanie dostal podľa krstného mena otca jedného z autorov Jánosa Böckha. Na základe revízie Z. Toborffyho a J. Krennera (1907) sa zistilo, že je identický so skôr popísaným nerastom copiapitom (z ložíska Copiapó v Chile).

Pod týmto pomenovaním (podľa pražského mineralóga J. Kašpara) popísali svetlofialové až ružové ihličkovité agregáty zo starých banských diel Červenica - Dubník. Na základe revízie M. Kaličiaka a kol., 1976 sa považuje za pickeringit s obsahom kobaltu.

Popísal ho zo štôlní Ferdinand a Juraj v Banskej Štiavnici D.L.G. Karsten (1800) ako produkt zvetrávania dacitov. Je nejasne definovaný ako zmes kaolinigu a halloyzitu (napr. H. Strunz, 1977).

Popísal ho S.E. Meunier (1893) zo železného meteoritu nájdeného pri obci Lenartov pri Bardejove (1814).

Popísal ho C. Doelter (1931) zo Španej Doliny. Na základe revízie M.M. Heya (1930) je považovaný za epsomit so zvýšeným obsahom Mn.

Popísal ho A. Breihauptom z Banskej Štiavnice (1846). Na základe revízie F. Ulricha (1922) sa považuje za karbonát so zvýšeným obsahom Mn, teda Mn - kalcit (H. Strunz, 1977).

Popísali ho z ložíska Kuzmice (R. Bárta, M. Čáp, V. Šatava, 1949). Označenie metabentonit, vzniknutý metamorfózou bentonitu, nie je prijateľné. Podstatnou zložkou je ílovitý nerast montmorillonit (M. Gregor, M. Číčel, 1969).

V roku 1867 sa našli v Kremnici čierne až modročierne kryštálky (4-6 mm) spolu s melanteritom. Podľa výsledkov analýz na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici ich pomenoval A. Paulíny (1867) podľa svojho učiteľa J. Pettka pettkoitom. Pochybnosti o správnosti popisu potvrdila revízia G. Tschermaka (1867). Chemizmom i vlastnoťami bol totožný so vzorkami voltaitu (pomenovaný podľa talianskeho fyzika A. Voltu, 1841). 

Nedostatočne spracovaný a identifikovaný minerál, hexagonálny CuMg sulfát (H. Strunz, 1977), v odbornej literatúre prezentovaný ako odborná pozostalosť J. Krennera (in L. Tokody, 1948). Miesto nálezu je Špania Dolina, pomenovanie podľa riaditeľa Maďarského národného múzea v Budapešti F. Pulszkyho. Nedostatok materiálu zatiaľ neumožňuje vykonať revíziu.

Popísal ho F. von Kobell (1853) z ložíska Rudňany. Častejšie sa používa pomenovanie Hg - tetraedrit schwazit.

Na ložisku Kremnica ho zistil a popísal C. Leonhard (1843). V súčasnosti sa považuje za zmes mendozitu a pickeringitu (H. Strunz, 1977).

Popísali ho na ložísku Dobšiná Lampadiusom (1819) a obdobne ako dobschauit sa stotožňuje s gersdorffitom (H. Strunz, 1977).

O máloktorom z územia Slovenska popísanom neraste sa napísalo toľko poučného. Vďaka svojráznemu literárnemu štýlu G.K. Zechentera - Laskomerského aj zábavnému čítaniu (odporúčame jeho “Päťdesiat rokov slovenského života”, 1974, ss. 332-334). V roku 1879 našli v starých banských chodbách Španej Doliny sekundárny nerast (zvetrávaním primárnych medených rúd). Prvým, kto zverejnil jeho opis, bol profesor viedenskej univerzity A. Brezina (1897). Pomenoval ho podľa nemeckého názvu Španej Doliny - Herrengrunde, herrengrundit. Prakticky súbežne ho spracúval aj J. Szabó a tiež v roku 1879 ho prezentoval verejnosti pod názvom úrvölgyit, čo bola maďarská podoba názvu Španej Doliny - Úrvölgy. Napriek priorite uverejnenia nemeckej podoby používali sa oba názvy. Takmer vždy podľa toho, kde príslušné odborné články vydávali ... Až v roku 1940 H. Meixner pri revízii vzoriek devillínu, leyellitu a herrengrunditu zistil, že sú identické. Keďže najstarším zverejneným opisom bol opis devillínu od F. Pisaniho (1864), oficiálne je toto pomenovanie, ostatné sú synonymá.V pomenovaní vzdal úctu významnému francúzskemu chemikovi H.E. Saint-Claire Deville, ktorý bol v roku 1861 v Paríži menovaný za člena Akadémie vied. Pôvodným náleziskom devillínu bolo ložísko Cu rúd v Cornwalle (Anglicko), neskôr sa zistil na Uspenskom ložisku (Kazachstan), ložisku Acton v Pensylvánii (USA) a i. Je však nerastom veľmi zriedkavým. Vďaka špaňodolinským nálezom je zastúpený vo všetkých väčších mineralogických zbierkach Slovenska aj Európy. Najzaujímavejšie ukážky tabuľkovitých, radiálne lúčovito usporiadaných kryštálov do 1 cm pochádzajú zo starých zberov z konca 19. storočia. Sú vystavené v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici, Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici, v Národnom múzeu v Prahe, Prírodovednom múzeu vo Viedni a inde. Okrem spomenutých minerálov, ktoré boli považované za oficiálne relatívne dlhší čas, v odbornej i dobovej (staršej) mineralogickej literatúre nachádzame pomenovania, ktoré sa objavili, vzbudili odborný záujem, avšak čoskoro sa ukázali ako odborne neopodstatnené. Niektoré podnes nachádzame v súborných prehľadoch ako synonymá alebo len formy, zmesy či odrody iných oficiálnych nerastov. Nasledujúci zoznam uvádzame v abecednom poradí podľa prvotných pomenovaní už iba s krátkymi odkazmi na terajšiu mineralogickú príslušnosť, obdobie a autora pomenovania, miesto nálezu vzoriek, ktoré viedli k pomenovaniu alebo iný odkaz dopĺňajúci ich históriu.