Za prírodou Albánska (2.)
 
 
        Prvé dva národné parky Albánska, Divjaka a Tomori, boli vyhlásené už v roku 1956. NP Divjaka sa nachádza približne v polovici jadranského pobrežia v oblasti najväčšej a najznámejšej albánskej lagúny Karavasta západne od mesta Lushnja. Tomori je horské územie vo vnútrozemí. V roku 1966 k nim pribudli ďalšie štyri národné parky. Horské parky Dajti pri Tirane, Llorgara nad albánskou riviérou na juhu a Thetit v Alpách. Posledný, Národný park Ksamil leží pri meste Butrinti v najjužnejšom výbežku krajiny. Okrem parkov je vyhlásených viac ako 24 rezervácií rôzneho typu. Niektoré majú poľovnícky alebo rybársky ochranný režim. Celková výmera chránených území bola v roku 1990 viac ako 50 tisíc hektárov.
 
 
Lagúny Karavasty sú rozčlenenené vegetáciou a pásmi zeme – strugami 

 
      Orgánom zodpovedným za ochranu prírody v Albánsku je Oddelenie hygieny a ochrany životného prostredia ministerstva zdravotníctva, ktoré malo v roku 1995 dvoch pracovníkov. Praktická ochrana jednotlivých chránených území je preto nedostatočná. Hranice národných parkov nie sú v teréne vyznačené, chýbajú informačné tabule a materiály. Rozlohy chránených území sú udávané len približne a pramene sa častokrát líšia.

        Okrem veľkých administratívnych a finančných problémov tu má ochrana prírody aj ďalšie vážne problémy. Jedným z najdôležitejších, hlavne v horských územiach, je nadmerná a nekontrolovaná exploatácia dreva. Drevo sa väčšinou využíva len ako palivo a porasty sa po ťažbe prakticky neobnovujú. V niektorých častiach je negatívny vplyv takejto ťažby znásobovaný pastvou ohromného množstva hospodárskych zvierat, predovšetkým kôz. Neváhame prisúdiť Albánsku ďalší prívlastok a to “krajina kôz”. Početné čriedy sme videli v rôznych oblastiach krajiny, dokonca v nadmorskej výške 1000 metrov na vrcholovej plošine pohoria Me Gropa. Kozy tu v pustých škrapových poliach bez vegetácie doslova ničia každú byľ ledva prežívajúcej trávy. V nízkokmenných a kríkových porastoch doslova vyžerú všetky byliny a ponechávajú len neskonzumovateľné kríky krušpánu, borievok alebo pichľavých dubov. Pri Tirane je možné vidieť následnou vodnou a veternou eróziou až na podložie degradované plochy. Špeciálnym problémom národného parku Dajti pri Tirane je vysoká návštevnosť. Územie funguje ako rekreačná zóna obyvateľov hlavného mesta a cez víkendy sa zaplňuje nielen návštevníkmi, ale aj obrovským množstvom odpadkov.
 

 
Zvyšky uhynutého pelikána kučeravého (Pelecanus crispus) v ramsarskej lokalite Karavasta
 
        Nedostatočná je druhová ochrana. Vo viacerých lokalitách na pobreží nám rybári hrdo ukazovali vyrobené vydrie kože a na poznámky o ich ochrane reagovali argumentmi podobnými tým, akými u nás argumentujú zástancovia lovu vlka. Vydra je pre rybárov najväčší nepriateľ, ktorý ich okráda o potenciálny úlovok. Častý je odchyt vtáctva na predaj. Pri Tirane sme videli desiatky vtáčkárov chytať stehlíky na volavce do klietok alebo na lep.

        Dnes už v Albánsku platí nový zákon o ochrane prírody. Na vypracovaní tejto modernej právnej normy sa podieľali aj členovia niektorých slovenských mimovládnych organizácií. Praktické uplatňovanie zákona je však naďalej problematické. V Tirane, ale napríklad aj v Divjake, vznikli v poslednom období mimovládne organizácie zamerané predovšetkým na druhovú ochranu. Napríklad v NP Divjaka sa realizuje veľký projekt monitoringu a ochrany pelikána kučeravého (Pelecanus crispus) hniezdiaceho v lagúne Karavasta.
 
 

V druhovo bohatej makchii dominuje ružový hrabovec hrabolistý (Ostrya carpinifolia)

 
        Napriek problémom, mnohí ľudia sa o problémy ochrany prírody zaujímajú. Príkladné je stretnutie zorganizované albánskymi kolegami v dedinke Velça v pohorí Bribës juhovýchodne od Vlory. V blízkosti tejto dedinky sa nachádza rozsiahla jaskyňa Maçit, významná z viacerých hľadísk. Má nádhernú kvapľovú výzdobu, našli sa tu archeologické nálezy a je miestom výskytu asi 5 tisícovej zmiešanej kolónie netopierov troch druhov. V dedine sme sa stretli s učiteľom, ktorý je zároveň autoritou obce. V rozhovore nás doslova zavalil otázkami o možnostiach ochrany jaskyne a prisľúbil, že sa pokúsi o to, aby do jaskyne obyvatelia nehádzali uhynuté kozy a ovce.

        Lagúny, morské zálivy a delty väčších riek spoločne s jazerami predstavujú najhodnotnejšie krajinné prvky Albánska, predovšetkým z ornitologického hľadiska. Nachádzajú sa pozdĺž celého pobrežia Jadranského mora. Niekoľko lokalít sme mali možnosť navštíviť. Južne od Skadarského jazera sa nachádza sústava mokradí Velipoja pozdĺž rieky Buna. Rieka, ktorá tvorí hranicu medzi Čiernou Horou a Albánskom, tu má šírku viac ako 50 metrov. Okrem veľkého počtu rôznych vodných vtákov, napríklad belúš veľkých aj belúš malých (Egretta garzetta, E. alba), lastúrničiarov strakatých (Haematopus ostralegus), rôznych druhov kačíc sme tu zaznamenali pobytové znaky vydry riečnej (Lutra lutra) a v ústí rieky do mora sme pozorovali jedného delfína (Tursiops truncatus). V močiaroch Kune v delte rieky Drini sme pozorovali veľké kŕdle šišíl bocianovitých (Himantopus himantopus). Lagúna Butrinti je súčasťou národného parku Ksamil v južnom Albánsku. Tvorí ju lagúnové jazero pri stredovekom meste Butrinti. V jazere sa pestujú ustrice, za návštevu stoja zrúcaniny antického mesta. V pivniciach tohto komplexu zoológa okrem netopierov zaujmú gekony (Hemidactylus turcicus).
 
 

Častým úlovkom rybárov v pobrežných mokradiach je aj vydra riečna (Lutra lutra). Lagúna Velipoje

 
        Najvýznamnejšou mokraďou krajiny je ramsarská lokalita Karavasta v NP Divjaka. O spôsobe vzniku tejto mokrade sa vedú diskusie. Podľa jednej teórie ide o lagúnové jazero, teda o oddelený morský záliv, podľa druhej o tektonickú depresiu zaplavenú vodou. Hĺbka vody v lagúnach kolíše okolo jedného metra. Ide o rozsiahlu sústavu vodných plôch a kanálov, rozčlenených pásmi pevnej zeme a vegetáciou. V niektorých častiach sa udržuje brakická voda. Karavasta je známa predovšetkým ako hniezdna lokalita pelikána kučeravého (Pelecanus crispus), ktorého kolónia hniezdi na ostrove uprostred najvýchodnejšej lagúny. V čase našej návštevy v apríli sme mali možnosť vidieť vznikajúcu kolóniu s počtom šesťdesiatich jedincov. Okrem vtákov charakteristický je početný výskyt korytnačky močiarnej (Emys orbicularis) a vretenice rožkatej (Vipera ammodytes), ktorá má povesť najjedovatejšieho hada Európy.
 

 
Charakteristická dedinka v južnom Albánsku Zvëzda v pohorí Thate
 
        Načrtnutý obraz prírody Albánska určite nie je vyčerpávajúci. Veríme však, že podnieti ďalších záujemcov o spoznávanie tohto unikátneho kútu Balkánu.