Jozef Kráľ je učiteľ na dôchodku, žije v Dolnom Kubíne. Okrem Rozprávok a príhod (vydavateľstvo Zrno, Dolný Kubín, 1992) vydal ešte dve knižky veršíkov, rozprávok a príbehov: Venček (vo vlastnom náklade, Dolný Kubín, 1994) a Zlaté hodinky (vo vlastnom náklade, Dolný Kubín, 1996)             Milý čitateľ!          Mojím rodiskom je dedinka Čremošné. Leží v malebnom údolí, obtočená vencom hôr. Vyrastal som v roľníckej a poľovníckej rodine ako najmladší zo šiestich detí. Otec bol murárskym majstrom a dlhé roky starostom obce, mama sa starala o domácnosť. Od útleho detstva som poznával naše ovocné záhrady, lazy s tuho voňajúcou tŕpkou a sladkými poľnými čerešňami, strmé kamenisté Vŕšky, úzke polia s medzami a viskami. Obdivoval som naše krásne lesy, lúky a báne plné húb, lieskovcov, chutných voňavých jahôd, malín ako med sladunkých pôľok ale aj nebezpečných vreteníc. Poznával som lesné zákutia, studničky, potôčiky, cesty a chodníky, hory plné zveriny, naše nádherné doliny i ťažký život robotníckeho ľudu. V takomto očarujúcom prostredí som sa narodil, vyrastal a prežíval detské roky spolu so svojimi rodičmi, súrodencami, kamarátmi, rovesníkmi a ostatnými ľuďmi.          Do meštianky som dochádzal takmer 5 km peši a chodníkom cez les popri jazierku, vracal som sa hore kopcom domov. Ach, ako v tom borovicovom lese bývalo krásne! Čistý a zdravý vzduch, hrejúce slniečko, spev vtáctva, vôňa kvetov, živice a ihličia, laškujúce pestrofarebné motýle, šuchotajúce jašteričky... kto by opísal všetku tú nádheru!          Len čo som sa doma najedol a trochu si oddýchol, bolo treba ísť pásť kravy a ovce alebo robiť na pole, prípadne ísť s otcom do hory. Podobne tomu bolo aj počas štúdia v učiteľskej akadémii.          Spolu so súrodencami som sa zaujímal o všetko, čo sa dialo v našej obci a na okolí. Doma i v škole, pri každodennej práci, v styku s ľuďmi, prírodou a zvieratami, pri spoločných radostiach i starostiach som získal cenné životné zážitky a skúsenosti.          Príhody z vlastného života, z rodnej obce a okolia som neskôr obohatil o ďalšie, ktoré som s manželkou a deťmi buď zažil, alebo mi ich rozprávali žiaci, rodičia, kolegovia, občania, priatelia a známi v Turci, Liptove a na Orave. Chcel som ich zapísať, uchovať, aby sa nestratili. Tak sa zrodila knižka Rozprávky a príhody.          Ďakujem svojim rodičom, súrodencom, rodine, spoluobčanom, učiteľom a profesorom za to, že ma naučili milovať prírodu, rozumieť jej, chrániť ju ako vzácny poklad, dbať na čistotu a krásu životného prostredia, vážiť si svedomitú prácu, neničiť diela ľudských rúk, milovať život...          Milý čitateľ! Príhody, ktoré dostávaš do rúk, nie sú vymyslené, ale skutočné, napísal ich sám dobrodružný život.          Želám ti veselé pobavenie i poučenie!  Autor

        Vezír a srna
 
        Keď som ráno vyspatý vyšiel z dolnej kuchyne a zavrel za sebou dvere, všimol som si, že brat Janko, s pobíjačkou v ruke, pod kôlňou čosi opravuje na kravskom jarme.
    - Ideme voziť hnoj?- spýtal som sa so záujmom.
    - Hej... vyvezieme zopár fúr na Vrch, - odvetil brat s radostným uspokojením, že nadišlo pekné slnečné počasie. V diaľke bolo cítiť jar, ktorá sa už slabučko ohlášala a dávala ľuďom do života novú nádej . Pri takejto pohode býval Janko v práci veľmi usilovný, no súčasne aj uvážlivý a prezieravý, ako sa na dobrého gazdu patrí. Preto som mu veselo zavolal:
    - Idem si zajesť a prídem ti pomôcť!
       Vytiahli sme sane so zvlačou spod kôlne k hnojisku, narovnali dosky, vzali vidly a pustili sme sa do roboty. Zamrznuté kusy hnoja dopadali na dosky s takým rachotom, že to počuli až susedia. Dávali sme pozor, aby sme na fúru nekládli sneh, ale radšej mäkkší trus, najmä taký, z ktorého sa parilo. Keď už bola fúra naložená, ako sa patrí, zobral som drevenú lopatu, čo stála opretá pri maštali a nakydaný hnoj som poriadne utľapkal. Túto prácu som pri furovaní robil najradšej, lebo mi poskytovala aké-také dobrodružstvo. Lopata dopadala na navŕšený trus s takou silou, ani čo by som bol hlušil dáku nebezpečnú obludu. V duchu som sa usmieval, akú striešku som na fúre vymodeloval a ako šikovne som zabránil ovisnutým kusom hnoja, aby odpadli z fúry dakde na ceste. Brat zapichol do fúry vidly, vošiel do maštale, vyviedol Rysuľu, potom Malinu a zapriahol ich do jarma. Obdivoval som ho, ako mu to ide hladko a rýchlo. Ďalšie dve kravy - zápinok - som mal na starosti zas ja. Kravám sa veľmi nechcelo z teplej maštale do vlhkej februárovej zimy, kráčali pomaly až lenivo, otáľavo titlali svoje mocné šije do tvrdého jarma, takže som Jahode v roztržitosti drevenou ihlicou aj široký lalok pricvikol. Ale Jahoda na to nič nedbala. Pri humne Janko sane zahamoval reťazou, aby kravy dolu dedinou s fúrou nezohnalo. Pred Mojžišeje maštaľou odhamoval a reťaz omotal okolo hlavice saní. Ale pred Mädíkeje pivnicou sme už museli použiť aj zápinok, lebo tam cesta prudko stúpa. Zhrbené kravky svorne napínali svaly hore kopcom, ťahajúc popod starú hrušku neobyčajne ťažký náklad. Chvíľami mi ich bolo aj ľúto. Vytiahnuť hore závozom takú fúru hnoja, to je už veru poriadny výkon! A okrem toho čakáme od nich ešte aj mlieko.
        Ako tak vychádzame s fúrou hore kiarom na ceste, zrazu som zbadal poniže starého cintorína nášho Vezíra. Prebehol cez cestu a trielil hore Vŕškami. Z času na čas sa zastavil a skúmavo pozrel na nás. Potom sa mi stratil z dohľadu. Jankovi som o psovi ani nemukol, no v duši som pocítil výčitku, že som Vezíra neuviazal alebo nezaprel dakde do ovčiarne. Preniklo ma akési zlé tušenie. Všade je ešte plno snehu, lesné zvieratá sú hladné a zoslabnuté, ale Vezír mladý, silný a náruživý. Všeličo sa môže stať. Ktovie, či Janko na to pomyslel, keď sme odchádzali zo dvora. Brat kráčal za kravami a občas ich zľahka pošibal bičom. Ja som išiel vpredu. Prešli sme poza Šavleje dom, ponad krčmárovu záhradu a keď sme došli s fúrou povyše Sýkorovie domu, kde býval kamarát Vlado a uzreli Studničky, div mi od prekvapenia nestuhla v žilách krv. Vľavo povyše cesty na strmom úbočí som zazrel srnu. Stála na kopčeku a zvedavo pozerala na nás...
    - Janko, pozri ... srna!- riekol som vzrušene a ukázal prstom na Vŕšky.
        Ale vtom sa srna nečakane pobrala preč. Mala také čudné, nezvyčajné pohyby, že sme s bratom zostali stáť a s otvorenými ústami sme hľadeli za ňou. Také dačo som ešte v živote nevidel. Drobčila ríglikom ako drevená, bez sily a života ...iba sa tak vliekla...! Ešte som sa nestačil spamätať z prekvapenia, keď vtom som zbadal bežať od Kopanice po jej stope Vezíra. Prikvitol nečakane, mihol sa pomedzi borievky a nízke smrečky ako blesk a hnal sa za srnou. Kravky s fúrou už hodnú chvíľu stáli na ceste a my s bratom celí vyjavení sme sledovali počínanie psa. Boli to vzrušujúce chvíle. Len čo sa Vezír priblížil k srne asi na päť metrov, obrovským skokom sa hodil na ňu, strhol ju z nôh a už sa aj váľali dolu strmým úbočím až na cestu, čo vedie šikmo zo Studničiek na Vŕšky. Rozbehol som sa ako bez duše k srnke. Musím ju dáko zachrániť. Možno ešte dobehnem včas.
    - Vezír, necháš ju...Vezír, fuj...!!! - kričal som zúfalo na psa. Srdce mi od vzrušenia až tak buchotalo v hrudi.
        Ale Vezír nič. Začal srnu škrtiť ešte zúrivejšie. Možno sa nazdal, že jej idem pomôcť...! Bľačala, chuderka, od strachu i bolesti, metala sa, kopala chudými nohami. Priskočil som k psovi, zdrapil ho za obojok a ťahal od srny preč. Ach, čo ten vystrájal! Trhal sa ako besný, staval sa na zadné nohy, chrčal a dojedal ako posadnutý. Ale ja som ho držal pevne. A vtom už celý zadychčaný pribehol brat. Postavil srnu na nohy, odpásal remeň, ovinul jej ho okolo krku a zaviedol ju do Sýkorov k Vladovým rodičom. Vôbec sa nevzpierala, išla za ním ako psík.
        Celý deň som myslel na úbohú srnu. Aká len bola biedna, zúbožená, vychudnutá, ako zúfalo bojovala o svoj život.
        Na druhý deň som sa od brata dozvedel, že srna už nie je medzi živými. Skonala ešte toho večera. Keď ju členovia poľovníckeho spolku otvorili, zistili, že ju pred nejakým časom ktosi postrelil. Mala zasiahnuté črevá brokmi. V tom teda bola príčina jej čudného správania. Od tých čias som už na Vezíra dával lepší pozor, a keď sme šli do poľa, uviazal som ho na retiazku.