Kráčam zamokrenou lesnou čistinkou, kedy už biele dni zaháňajú čiernu tmu skôr do úkrytov a vetrík si chladný dych za teplý vánok u pani Jari vymenil. Jar tu už zamyká bránu zimy a hrejivými lúčmi slniečka plaší z nej posledné slziace fliačky snehu. Pod košatými bukmi vystrčili biele hlavičky nežné snežienky. Len s námahou prerazili bukové lístie a trasú sa ešte, chúdence, v prízemnom štipľavom mrazíku. Ach, tú nekonečnú silu života nesmierne obdivujem. Prastaré buky obleku ešte nemajú, len holé ruky k modrej oblohe vzpínajú a odhalené kmene si zakrývajú...

        Prezerám si púčiky mladého buka. Už sú naliate miazgou života a ukrývajú pod hnedými šupinkami zelený zázrak v podobe krehkých lístkov, ktoré zo dňa na deň oblečú les do najvoňavšieho šatu... To teplé slniečko a zázračná voda z vyplakaných cencúľov sú tými čarodejníkmi, ktorí kúzlia na jar zázraky v lese na každom kroku.
        Už prišiel máj, lásky čas, keď celý les rozkvitne a rozvonia zas... Keď štebotaví vtáci zanôtia, vtedy zvončeky lásky v lese zazvonia. Nad obzorom sa zjavuje klin divých husí, ktoré hlasným gagotom oznamujú všetkým, že na krídlach nesú z ďalekého juhu jar. Buky, javory, jasene čakajú na nájomníka, ktorý ich bude ráno čo ráno budiť plačlivým hláskom. Slniečko sa práve spoza hory vyťahuje, keď tehlovoprsá červienka nástup jari rodnému lesu zvestuje. A už nôti prvú pesničku, hoci ešte nie je taká podarená. Veď má ešte mrazom pridusený hlások, no pre celý les je tou najkrajšou melódiou... Vidím slzy dojatia v očiach stromov, jarčeka i samotnej uplakanej červienky. Sú to slzičky šťastia z návratu...
 

 
 
        Zázračná noc prišla, nahý les potajomky za čiernej tmy oblieka. Všetkých v lese sladko uspala, aby im ráno zázrak ukázala. Večer ma vítal ešte veľmi smutný, keď v chlade stál tu nahý... Ráno je už však veselý, oblečený les zelený.
        Sýtozelená trávička poháňaná silou života utkala lesu najmäkší koberec na svete. Krehké zelenkasté lístočky javorov, bučkov, jaseňov... Koľkýžeto zázrak predo mnou. To voda - ten zázračný mok a mocnejúce slnko môžu za všetko. Slnečné lúče už dávno vzali moc okovám ľadu a vyslobodili zakliatu lesnú bystrinku, aby rozprúdila nový život v lese. Vlní sa pomedzi sivé balvany ako najjemnejšie vlásky lesnej víly...

        S údivom malého chlapca sa dívam na zázraky jarného lesa. Vstupujem dovnútra a zdá sa mi, že práve prekračujem prah najväčšej komornej siene. Desiatky vtáčích hrdielok ma vítajú na tomto posvätnom mieste. Všetko tu spieva, raduje sa, šteboce. To láska a ľúbosť v celom lese panuje. Na vetvičke malé pinky milujú sa, o budúcnosť rodu starajú sa... Láska tu lieta od stroma ku stromu, od kríka ku kríku, od kvietka ku kvietku. Cítim ju v omamnom vzduchu, čo vydychujú vyfintené jedličky... Počujem ju vo vtáčích trilkoch... Nič iné tu veru teraz nemá miesto, len ten najkrehkejší cit...
        Bystrá veverička mizne v korune buka, kde sa vetrík nevie vyšantiť s novučičkým lístím. Ako len prekrásne vie hrať na tomto nástroji. Tento zázračný šelest roztaví i to najtvrdšie srdce a unesie i toho najchladnejšieho človeka do rozprávkového sveta...

        Kráčam zobúdzajúcim sa jarným lesom v náručí prvých lúčov ranného slniečka. Z tmavej hory sa ešte ozýva sova, ktorá oznamuje všetkým obyvateľom, že noc sa definitívne končí. So zatajeným dychom sa dívam na najkrajšie umelecké dielo dnešného rána, ktoré vykúzlili kvapôčky rosy vyzrážané na pavučine medzi steblami trávy...
        Teraz, keď v celom lese zvončeky lásky zvonia, kolísku novému životu stromy pripravia. To bude starosti a radosti všade. Tu všade veľa lásky treba, aby sa jemne zabalil do nej nový život lesa...
 

        Vchádzam do bukovej hory presiaknutej vôňou lásky bielych konvaliniek. Zdá sa mi, že stojím pred najčistejším a najvoňavejším kobercom v lese... Zastávam pred ním a bojím sa urobiť čo len krôčik, aby som tento koberec z nežných kvietkov nezašpinil. Takého veru vo svete ľudí nemáme. V duchu závidím plachej srnke, veveričke, či "plačlivej" červienke toľkú voňavú nádheru...
        Po detskom lietaní v rozprávkovom svete sa opäť vraciam do bukovej hory. Hľa, tu sú tie najkrajšie, najmenšie a najjemnejšie papučky na svete, to sú papučky matky prírody. Len ona je schopná vymodelovať takéto prekrásne črievičníčky... Ja - človek som na to prislabý a bezmocný. Som však dosť silný na to, aby som tento nedotknuteľný zázrak zničil... Sledujem usilovnú včielku, ako lezie do sladkého črievičníka... To príroda jej dala právo, či vstupenku, aby zachovala tento zázrak do budúcnosti, na veky vekov...

        Zrakom hladím nežné papučky, voňavé konvalinky. Zo všetkých strán cítim teplo najkrehkejšieho citu a verím, že je schopné roztopiť srdce i toho najchladnejšieho človeka. Les ma unáša v náručí do končín človeku ťažko dostupných... Za túto bránu smie vkročiť len čistá duša a teplé srdce... Keď smiem byť hlboko v zelenom lese, som najšťastnejším človekom na svete.
        S obdivom malého chlapca sa pozerám na ružovkastý kvet smrečka, ktorý voda a slnko za niekoľko dní, týždňov a mesiacov premenia na hnedú šišku plnú semienok ukrývajúcich životy budúcich zelených junákov.
        Kráčam ticho ďalej smrekovou húštinou, keď tu odrazu zo smrečka vyletí drobulinký vtáčik. Odhŕňam vetvičky a nachádzam guľovité hniezdo zo zelených machov, vystlané jemnými chĺpkami jelenej srsti. Uprostred tejto kolísky sa zablysli štyri blankytne modré vajíčka. Rýchlo dávam všetko do pôvodného stavu a vytrácam sa z mladiny. Veď starostlivá mamička vrchárka čaká čochvíľa narodenie nového života...

        Zastavujem sa na okraji mladiny a v duchu uvažujem. Len príroda, áno, tá najskromnejšia príroda je schopná takýchto kúziel, keď maličké semienko v strom vyrastie bez akéhokoľvek zázračného prútika. Len ona má tú zázračnú silu, čo kameň na živú zem rozbíja, čo listy stromkom rozvíja, čo stromy plodmi obsýpa...
        Rukou sa dotýkam týchto zázrakov, aby som sa ešte raz presvedčil, že toto všetko nebol len sen, ale naozajstná skutočnosť. Pohládzam malých zelených junákov, aby som zacítil tep ich srdca, privoniavam k nežným kvietkom, aby som cítil ich omamnú vôňu, počúvam vtáčí štebot... Áno, je to všetko pravda, túlal som sa v skutočnom zázračnom zelenom lese.

        Zvečerieva sa a ja odchádzam s pozdravom: "Dobrú noc, vám, zeleným jedličkám, štebotavým vtáčatkám, dobrú noc i tebe, voňavé popradie a zelené ihličie." Do zeleného lesa zavítam zasa jedno letné ráno, aby som zažil niekoľko zázrakov v sprievode horúceho slnka a búrky...