Životné prostredie popri ekonomickej a sociálnej sfére patrí k oporným stĺpom trvalo udržateľného rozvoja. Všetko čo ohrozuje životné prostredie, ohrozuje aj takýto rozvoj. Pritom treba mať na zreteli mnohostranný, resp. mnohoodborový charakter životného prostredia. Poznatky o životnom prostredí korešpondujú s poznatkami rôznych vedných disciplín tak z prírodovednej oblasti (napr. chémie, fyziky, antropológie a pod.), ako aj z technickej oblasti (napr. stavebníctva, technológie a pod.) aj z oblasti spoločenských vied (napr. ekonomiky, psychológie a pod.). Jedným z najväčších nebezpečenstiev pre životné prostredie sú odpady. Sú dôkazom neekologického využívania našich prírodných zdrojov. Stretávame sa s nimi nielen na pracoviskách, v domácnostiach, ale aj na uliciach, v potokoch, ba i v národných parkoch a iných chránených územiach. Odpadové látky tvoria v životnom prostredí kardinálny problém ekologický, ekonomický, spoločenský až existenčný. To je dôsledok antropickej, resp. antropogénnej činnosti. Ako je ona mnohostranná a všadeprítomná, mnohostranné a všadeprítomné sú tiež jej dôsledky, a to tak vo vzduchu, vo vode, v pôde, následne v rastlinách, živočíchoch i v človeku. Niektorí vedci predpokladajú, ak v tomto smere nenastane kvalitatívna zmena k lepšiemu, dôjde v dôsledku neúnosnej kumulácie a synergizmu negatívnych účinkov rôznych odpadových látok a nehmotných znečistenín (splodín) k zániku ľudskej populácie.

        Podľa zákona "odpadom je vec, ktorej sa chce jej majiteľ zbaviť, alebo tiež hnuteľná vec, ktorej odstránenie (zneškodnenie) je potrebné z hľadiska starostlivosti o zdravé životné podmienky a ochrany životného prostredia". Takáto definícia nedostatočne vyjadruje súbor odpadov. Predovšetkým odpadmi sú nielen veci. Odpadmi sú nežiadúce vedľajšie hmotné a nehmotné produkty pri výrobe, opotrebované predmety a zvyšky po spotrebovaných statkoch, ktoré vznikajú vo všetkých fázach reprodukčného procesu a ktoré v danom období nenachádzajú ďalšie využitie.

        Okrem delenia na hmotné a nehmotné možno odpady rozdeľovať podľa rôznych hľadísk. Možno ich deliť napr. podľa rezortov, v ktorých vznikajú (na banské, hutnícke, poľnohospodárske a pod.). Podľa skupenstva ich možno deliť na tuhé, kvapalné, plynné, s dodatkom a iné, ako rádioaktívne, hlukové, umelosvetelné, umelotepelné, pachové, vibračné, otrasové, ktoré možno nazvať spoločným názvom: nehmotné emisie. Ak tieto nehmotné emisie prekročia určitý prirodzený a od neho odvodený právny limit, odraz, prejav, resp. pôsobenie takéhoto alebo takýchto faktorov na životné prostredie a priamo na človeka, je veľmi škodlivé, až smrteľne nebezpečné. Zoberme si taký hluk. Tiež nehmotná emisia nepomôže hmat - nedá sa chytiť nepomôže čuch - nedá sa ovoňať, ale sa nedá ani vidieť - nepomôže zrak, ba nedá sa ani ochutnať. A aký je to stresujúci faktor v živote! Vyvoláva až agresivitu ľudí. Keď je človek často vystavený zvukom nad 90 decibelov, môže to viesť k postupnej strate sluchu. Na niektorých diskotékach a koncertoch presahuje občas hladina zvuku nad 120 decibelov!

        Po vyššie uvedenom rozdelení treba odpady deliť podľa ekologického hľadiska, podľa toho ako sú nebezpečné pre životné prostredie a zdravie človeka, teda podľa stupňa ich nebezpečnosti. Podľa materiálov Ministerstva životného prostredia SR sa odpady delia na (ich stav za rok 1996, v mil. ton): ostatné (10,1), zvláštne (10,1) - v tom: komunálne (1,7), nebezpečné (1,5), celkom (20,2).

        Zdá sa nám, že delenie odpadov by malo byť jednoznačnejšie i jednoduhšie vo vyjadrení stupňa nebezpečnosti. Napr. odpady by sa mohli deliť podľa stupňa nebezpečnosti na:
1. veľmi nebezpečné, 2. nebezpečné, 3. ostatné.

        Naviac, súčasné delenie v rôznych materiáloch ministerstva nie je ani rovnaké, a preto časove ťažko porovnateľné čo do údajov. Podľa nášho návrhu by bolo treba jednotlivé konkrétne odpady začleniť do niektorého z troch stupňov nebezpečnosti. Stupeň nebezpečnosti ( VN, N, O) podmieňuje postup pri nakladaní s odpadmi od ich vznikania, cez ich zhromažďovanie, triedenie, úpravu, prepravu, využívanie, až po ich zneškodňovanie. Touto mnohostrannou činnosťou, závislou od stupňa nebezpečnosti odpadov, sa zaoberá odpadové hospodárstvo. Jeho činnosť je skutočne všadeprítomná. Dotýka sa nielen domácností, obecných úradov, ale zasahuje až po ministerstvá, vládu, parlament a prezidentskú kanceláriu. Pritom pri svojej činnosti musí využívať výsledky mnohých vedných disciplín a samo poskytuje podklady a niekedy i poznatky pre iné vedné disciplíny. Treba zdôrazniť, že odpadové hospodárstvo sa nezameriava len na nakladanie s odpadmi, ale čo je mimoriadne dôležité, že sa zameriava na predchádzanie a obmedzovanie vzniku odpadov.

        Napriek zložitosti problematiky má u nás odpadové hospodárstvo viacmenej materiálno-technický a hospodársky charakter. Na rozdiel od nás na Arizonskej univerzite sa vyučuje odbor, ktorý sa nazýva garbológia - to znamená veda o odpadkoch. Z toho sa dá vyvodiť, že v USA pripisujú problematike odpadov väčší význam ako u nás.

        Ako pri iných vedných disciplínach, aj pri vede o odpadoch by išlo o vyjadrenie a objektivizáciu určitých vzťahov. Išlo by o vzťahy, čo sa týka odpadov, medzi rôznymi výrobnými sférami, ďalej o podobné vzťahy medzi fázami spoločenského reprodukčného procesu, o meniace sa kvantitatívne vzťahy medzi odpadmi rôzneho stupňa nebezpečnosti, a to všetko so zameraním na neustále znižovanie odpadov a na neustále zvyšovanie podielu odpadov premeneného na druhotnú surovinu. Ideálnym riešením (ale zatiaľ nereálnym) je reprodukčný proces bez odpadu.

        V súčasnosti by mala pri odpadoch platiť zásada: čo je využiteľné - využiť, čo je návratné - vrátiť, čo je recyklovatelné - recyklovať, čo je kompostovateľné - kompostovať, čo je nevyužiteľné, nenávratné, nerecyklovatelné, nekompostovateľné - treba zneškodniť! Netreba si myslieť, že dnešné zneškodňovanie, ako skládka alebo spaľovanie odpadov, je ideálne riešenie. V oboch prípadoch dochádza následne k rôznym reakciám, pri ktorých dochádza k synergickému negatívnemu efektu. Napr. chemické odpady môžu byť po spálení jedovatejšie ako pôvodne spaľovaný odpad. Ani pri skládkovaní ani pri spaľovaní nie je presne známe chemické zloženie a miera toxicity následných odpadov. Východiskovou podmienkou napr. správneho skládkovania je výber vhodného stanoviska na založenie skládky, ktoré spolu s účinným systémom jej riadenia musí zabezpečiť dostatočnú ochranu okolitého prostredia pred negatívnym vplyvom skládkovaných odpadov. Príkladom nesprávneho výberu lokality skládky tuhého komunálneho odpadu je skládka pre Banskú Bystricu (pod Hornými Pršanmi). Je bezprostredne nad dvoma prameňmi potokov, ku ktorým majú voľný prístup hospodárske a lesné zvieratá. Voda v potokoch nie je bez farby a vône, akou by mala byť hygienicky nezávadná voda. Pritom ide o riadenú skládku. Pri nedostatočnom riadení a slabej kontrole sa na skládky dostávajú aj toxické látky. Často sú semeniskom burín, útočišťom hlodavcov, rôzneho hmyzu a iných živočíchov, čo zvyšuje možnosť šírenia choroboplodných zárodkov. V roku 1996 bolo v prevádzke 538 skládok, z toho len 114 vyhovovalo v plnom rozsahu technickým požiadavkám. Na skládky sa dostalo t. č. 2,5 mil. ton (24,7%) z celkového množstva zvláštneho vr. nebezpečného odpadu (v spaľovniach bolo zneškodnené 0,3 mil. ton, t. j. 2,9% zvláštneho vr. nebezpečného odpadu).

        Okrem uvedeného, aj ďalšie súvislosti, napr. skleníkový efekt, stenšovanie ozónovej vrstvy, kontaminácia jednotlivých zložiek životného prostredia, nám napovedajú, že mnohé negatívne javy sú dôsledkom existencie odpadov. To znamená, že odstraňovanie negatívnych dôsledkov treba hľadať v odstraňovaní ich príčin. V nielen riešení ich existencie, ale aj ich vznikania. Len pochopenie príčin negatívnych dôsledkov môže priviesť človeka k uvedomelému hľadaniu a odstraňovaniu negatívnych dôsledkov, a teda k pozitívnym postojom a činom. Ide o mimoriadne dôležitú zásadu - zásadu jednoty myslenia a konania. Túto zásadu treba spájať s požiadavkou prevencie. Prevencia je menej nákladná ako následné "hasenie" problému. O tom svedčia už aj skúsenosti z odpadového hospodárstva.

        Pri každej závažnejšej činnosti treba zvažovať možné dôsledky na prostredie, s prihliadnutím na širšie priestorové súvislosti. Pri našej environmentálnej politike nemožno postupovať izolovane, ale s ohľadom na európsku i celosvetovú politiku. To je tiež zmyslom právne záväzného systému EIA, ku ktorému sa prihlásila vo forme zákona aj naša krajina. Opäť dôraz na prevenciu! Len tak sa zabezpečí biodiverzita a ekologická stabilita krajiny a ekosystémov vôbec, ktorej zachovanie ja základnou podmienkou trvalo udržateľného rozvoja na Zemi.

        Základom takéhoto postupu sú vypracované koncepcie, resp. programy odpadového hospodárstva na všetkých úrovniach - od ministerstiev cez krajské a okresné úrady až po samosprávne orgány a samotných pôvodcov odpadov.

Doc. Ing. Ján Lietava, CSc.
Fakulta prírodných vied UMB, Banská Bystrica