Vstavačovec laponský (Dactylorhiza lapponica)
        Druh z veľmi bohatého rodu Dactylorhiza, ktorý má v Európe jedno z najväčších druhových zastúpení. V minulosti bol známy len v Škandinávii, no od roku 1985 aj v iných štátoch, najmä strednej Európy. V súčasnosti sa vyskytuje vo Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku, Taliansku a Škótsku, kde najčastejšie rastie vo vysokohorských polohách. U nás bol objavený v roku 1993 (Vlčko 1995) v Malej Fatre, kde rástol v malom počte na niekoľkých mikrolokalitách. Nakoľko sa však tento druh u nás spravidla vyskytuje v populáciách spolu s druhom Dactylorhiza majalis, s ktorým je i naviac veľmi podobný, je pomerne ťažko ho určiť. Charakteristický je najmä nižším vzrastom (do 30 cm), menším počtom listov (2 - 5) a krátkym chudobným súkvetím. Spomínaný druh u nás najčastejšie rastie na prameniskách a pri horských bystrinách. Kvitne od konca mája do začiatku júla. V súčasnosti je naúzemí Slovenska známy už z viacerých lokalít, všade rastie len vo veľmi malých populáciách.
  
        Epipactis placentina
 
        Novšie opísaný druh autogamického kruštíka zo severného Talianska (1993), patriaci do okruhu Epipactis muelleri. Vyznačuje sa nižším vzrastom, vajcovito kopijovitými listami a zaujímavými červenoružovými kvetmi. Na Slovensku bol tento druh nájdený v roku 1992 (Lobotka, Čačko) v južnej časti Strážovských vrchov, najprv len v niekoľkých exemplároch, o rok neskôr už v celej populácii. Spočiatku sa uvažovalo, že pôjde o nový, zatiaľ neopísaný druh. Zverejnením opisu E. placentina v r. 1993 sa problematika zaradenia našich rastlín skomplikovala. I keď sa tento druh až nápadne podobal našim rastlinám, v jednotlivých znakoch bol odlišný. Rozdiely boli badateľné najmä v kvetných orgánoch. Naše rastliny boli predovšetkým zaujímavé dovnútra vytlačeným hypochilom (tento znak doteraz nebol pozorovaný u žiadneho známeho druhu rodu Epipactis), iným tvarom a zahnutím epichilu a zdalo sa, že aj najintenzívnejším zafarbením kvetov. Aj počet listov a kvetov bol u našich rastlín menší ako u opísaného druhu. Vzhľadom k týmto skutočnostiam nebolo stále jasné, či naše rastliny je možné zaradiť k tomuto druhu, alebo pôjde o nový druh. Problematika ich zaradenia sa definitívne rozriešila až v roku 1995, kedy K. Robatsch - popredný odborník najmä na rod Epipactis, pri návšteve Slovenska, na základe fotodokumentačného materiálu, priradil naše rastliny k druhu Epipactis placentina. Zverejnením nálezov tohto druhu aj z iných štátov Európy (Taliansko, Francúzsko) sa zaradenie našich rastlín ukázalo ako správne, nakoľko jednotlivými znakmi sú tieto rastliny zhodné s rastlinami v našej populácií. V súčasnosti je Epipactis placentina na Slovensku známy len z jednej, už spomínanej lokality v južnej časti Strážovských vrchov, kde rastie v populácií cca 40 - 70 rastlín. Rastie tu v lesnom poraste, kde hlavné drevinové zastúpenie tvorí dub cerový, dub zimný a buk lesný. Vzhľadom na svoj nenápadný vzhľad je pravdepodobné, že sa nájde aj na iných lokalitách, kde bol doteraz prehliadaný.

        Kruštík komorický (Epipactis komoricensis)
 
        Ďalší, nový druh z územia Slovenska (Mereďa jun 1996), ktorý bol nájdený a opísaný zo západnej časti Strážovských vrchov. Autor ho opisuje ako autogamický druh kruštíka, ktorý vzhľadom k svojej príbuznosti možno zaradiť do okruhu Epipactis leptochila. Nový druh sa vyznačuje pomerne krátkymi listami a listeňmi, intenzívnejším fialovým zafarbením vnútorných okvetných lístkov a epichilu, ktorý je nadol zahnutý a v bazálnej časti priečne zvlnený. Ďalšie, už detailné znaky vo vnútrokvetovom aparáte uvádzať nebudem, ich podrobný popis je uvedený v autorovom opise nového druhu (Preslia 68:1996). Nový druh bol doteraz zistený na šiestich lokalitách v západnej časti Strážovských vrchov a na jednej lokalite v Súľovských vrchoch. Najčastejšie rastie vo vápencových bučinách, kde kvitne od prvej polovice júla do začiatku septembra. Podobne ako u druhu Epipactis pseudopurpurata je možné aj pri tomto druhu predpokladať jeho väčšie rozšírenie, nakoľko bol doteraz asi bežne zamieňaný za niektoré príbuzné druhy r. Epipactis. 
 

        Epipactis tallosii
 
        Opísaný bol v roku 1996 v Maďarsku. Ide o autogamický druh kruštíka, ktorý je ekologicky viazaný na lužné lesy. Vyznačuje sa nižším vzrastom, zelenkastými okvetnými lístkami, belavým tupo končistým a naspäť zahnutým epichilom. Veľmi zaujímavé boli okolnosti determinácie tohto druhu na našom území. Druh bol u nás rozoznaný až v roku 1997 z niekoľkých lokalít južného Slovenska, kde bol predtým pokladaný za Epipactis albensis, ako ho v roku 1989 determinoval RNDr. J. Rydlo. V rokoch 1993 - 1994 Ing. J. Vlčko štúdiom týchto populácií ako prvý zistil, že tieto rastliny vytvárajú v kvetných orgánoch nefunkčnú rostelovú žliazku, čo u Epipactis albensis nebolo známe. Na základe tejto skutočnosti, ale i z hľadiska ďalších odlišností v kvetnom aparáte bolo konštatované, že s veľkou pravdepodobnosťou nepôjde o druh E. albensis, ale o iný druh z rodu Epipactis. V roku 1995 K. Robatsch pri návšteve Slovenska na základe fotodokumentačného materiálu vyslovil predpoklad, že tieto rastliny by bolo možné zaradiť k druhu Epipactis nordeniorum, ktorý bol v roku 1991 opísaný z Rakúska. Zverejnením opisu nového druhu kruštíka z Maďarska v r. 1996 boli však nakoniec Ing. J. Vlčkom tieto rastliny priradené k tomuto druhu. Podľa súčasných poznatkov je u nás Epipactis tallosii známy z niekoľkých lokalít dolného Považia, kde prevažne rastie len v malých populáciách.
 

        Dactylorhiza maculata ssp.ericetorum
 
        Poddruh druhu Dactylorhiza maculata (vstavačovec škvrnitý), ktorý pochádza z Veľkej Británie. Charakteristický je najmä úzkymi listami, vyšším vzrastom a svetlými kvetmi. U nás bol zatiaľ nájdený v jednej lokalite na Orave, v populácií niekoľko desiatok rastlín. Na základe bližšieho skúmania (Potu ček 1995) bola nájdená populácia priradená k druhu Dactylorhiza maculata ssp.ericetorum. Rastliny v tejto populácii sú charakteristické najmä extrémne úzkymi listami a veľmi variabilnými kvetmi, ktoré sú väčšinou svetloružové s tmavšou kresbou na pysku, ktoré svojím typickým tvarom charakterizuje tento poddruh. Uvedený poddruh je novým nielen pre Slovensko, ale aj celú strednú Európu.
 

        Dactylorhiza incarnata ssp.haematodes var.haematodes
 
        Poddruh nominátneho plemena Dactylorhiza incarnata (Vstavačovec stromolistý), u ktorého sú rozoznávané dve varianty: var.haematodes so škvrnitosťou len z lícnej strany listov a var.hyphaematodes so škvrnitosťou z oboch strán listov. Vyskytuje sa vo viacerých štátoch Európy, kde rastie na vlhkých lúkach a mokradiach. Zaujímavý je tým, že škvrnitosť na listoch je intenzívna najmä v čase vývoja rastliny. Počas kvitnutia a po odkvitnutí škvrnitosť bledne a niekedy sa takmer stráca. U nás bol tento poddruh doposiaľ známy len vo variante hyphaematodes. Varieta haematodes bola nájdená po prvýkrát v roku 1994 v jednej lokalite Záhorskej nížiny (Čačko 1996) v malej populácií. Nakoľko doteraz nebol zverejnený ďalší nález tejto variety zo Slovenska, ide pravdepodobne o zatiaľ jedinú lokalitu na našom území. Naše rastliny sa vyznačujú najmä nižším vzrastom, krátkym súkvetím a jemnou, často aj riedkou škvrnitosťou lícnej strany listov. Kvitnú o niečo neskôr ako nominátna subspécia a rastú v lokalite s vysokou hladinou spodnej vody. Vzhľadom na ich ojedinelý výskyt na našom území, patria obe variety ku kriticky ohrozeným taxónom.
 

        Ako vidieť z uvedeného prehľadu na Slovensku sme počas posledných rokov zaznamenali viaceré významné nálezy druhov orchideí. Ich počet, zdá sa, stále nie je konečný. Už dnes k nim môžeme pripočítať aj nálezy druhov Dactylorhiza cruenta a Dactylorhiza incarnata ssp.serotina, ktoré boli oznámené Ing. Vlčkom na vedeckej konferencii o európskych vstavačovitých v roku 1996 vo Zvolene. Na svojich „riešiteľov“ čakajú aj ďalšie už v dnešnej dobe známe taxóny rastlinných druhov, ktorých zaradenie je problematické a ktoré sú v súčasnosti predmetom intenzívneho štúdia.
        Čo dodať na záver. Predovšetkým je treba vyzdvihnúť a oceniť snahu všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zaslúžili o nálezy a rozpoznanie týchto druhov, pretože nebyť ich nadšenia a neúnavnej práce, stav poznania našich orchideí by nebol ani zďaleka taký, aký je v dnešnej dobe. Nálezy týchto rastlín majú pre nás všetkých nesmierny význam, pretože prostredníctvom nich dokonalejšie spoznávame naše prírodné prostredie a jeho bohatosť. Som presvedčený, že aj v budúcnosti budeme svedkami ďalších nových nálezov v čeľadi vstavačovitých, pretože v našej prekrásnej slovenskej prírode je stále čo objavovať a spoznávať.