Na úvod pripúšťam, že akosi začína byť tých koncepcií priveľa.... Dokonca sa domnievam, že ich nadbytkom sme privodili ich infláciu. A práve o inflácii v Koncepcii územného rozvoja ochrany prírody na Slovensku bude reč v tomto príspevku. Na záver úvodu ešte pripomeniem, že obsah tohto príspevku je subjektívnym názorom autora a nemusí reprezentovať v celej názorovej šírke jeho pracovisko.

        Keď som začal, že koncepcií v predmetnom odbore územnej ochrany začína byť priveľa, hneď to aj doložím faktami :Vládne uznesenie č. 319/1992 schválilo Generel nadregionálneho územného systému ekologickej stability SR, ktorý uvádza 16 navrhovaných nových chránených krajinných oblastí. Vládne uznesenie č. 619/1993 schválilo Štátnu environmentálnu politiku. Vládne uznesenie č. 350/1996 schválilo Národný environmentálny akčný program, ktorý uvádza len 12 navrhovaných nových chránených krajinných oblastí, z ktorých už len 10 je totožných s prvým vládnym dokumentom. Vládne uznesenie č. 587/1997 schválilo Národnú stratégiu ochrany biodiverzity na Slovensku, v ktorej sa uvádza 35 tzv. jadrových oblastí územnej ochrany európskeho významu na Slovensku. Návrh národnej ekologickej siete Slovenska (NECONET) uvádza 35 jadrových území európskeho významu a 35 jadrových území národného významu, t. j. spolu 70 území.
 

 
 
        V súčasnej dobe MŽP SR spracovalo Koncepciu územnej ochrany prírody SR, ktorá je schválená rezortom a predložená do vlády SR na schválenie. Táto Koncepcia z predchádzajúcich vládnych uznesení vybrala len 5 navrhovaných CHKO. Dôvody sú nasledujúce. Na jednej strane musíme pripustiť, že vládne uznesenia sú záväzné, bez diskusie. Na strane druhej, staršie vládne uznesenia podliehajú vývoju spoločnosti i vývoju odborného výkladu danej problematiky, a teda následné vládne uznesenie môže korigovať predchádzajúce. To by bolo v poriadku. Menej je už v poriadku skutočnosť, že v interných kruhoch ochranárov sú radikálne rozdielne názory na ďalšie budovanie veľkoplošných chránených území na Slovensku. Jedna časť pracovníkov ochrany prírody zastáva kvantitatívne stanovisko - čím viac vyhlásených veľkoplošných chránených území, tým väčšia plocha z rozlohy Slovenska dosiahne vyšší stupeň ochrany. Druhá časť pracovníkov ochrany prírody sa prikláňa ku kvalitatívnemu výberu, to znamená radšej menej, ale dôrazne zabezpečenej ochrany. Pretože účelom nie je vyhlasovanie chránených území, ale následná starostlivosť o ne. A otázka znie, či na tú následnú starostlivosť máme.

        Medzitým ešte silnejú regionálne trendy. Každý región bez ohľadu na kvalitu prírodného prostredia si presadzuje svoju chránenú krajinnú oblasť. Stačí, aby niekde pracovala aktívnejšia skupina ochranárov a hneď je nas stole projekt ďalšej CHKO. Určite je to pozitívny signál vývoja spoločnosti, keď návrhy na územnú ochranu prichádzajú bezprostredne zo života. Ale ako všetko, tak aj rozvoj územnej ochrany musí podliehať určitým zásadám, kritériám, určitému kvalitatívnemu výberu.
 
 

Budovanie siete národných parkov

        Uvedený nadpis by sme pokojne mohli nazvať aj dobudovanie siete NP, pretože sieť NP na Slovensku je v zásade dobudovaná. Vyššie uvedené vládne dokumenty, ale aj doterajšie návrhy z praxe sa v prípade národných parkov vzácne zhodujú. Výnimku tvorí len návrh na NP Babia hora. Spomínané dokumenty navrhujú totiž (okrem už medzitým vyhlásených NP Muránska planina a Poloniny) len 3 národné parky: Chočské vrchy, Veľká Fatra a Babia hora. Návrh na NP Chočské vrchy je už v legislatívnom pokračovaní, návrh na NP Veľká Fatra je v podstate spracovaný a interne priechodný. Návrh na NP Babia hora je polemický z viacerých dôvodov. Babia hora ako NPR má v súčasnosti najvyšší piaty stupeň ochrany. V prípade vytvorenia tretieho stupňa ochrany - národného parku je možné územne k terajšej rozlohe pridať len oblasť Piľska, ktoré je ale tiež v súčasnosti piatym stupňom ochrany. Územie národného parku by teda vznikalo ako tretí stupeň ochrany len v nepodstatných okrajových, územne zanedbateľných priestoroch, pretože v podstate niet kde vytvárať, rozširovať potencionálne územie NP. Jednak je toto územie obkolesené intravilánmi Rabče, Rabčíc, Oravskej Polhory, Sihelného a jednak je celá oblasť intenzívne obhospodarovaná či už poľnohospodársky, resp.lesnícky. Dôvod, že z poľskej strany je národný park, nie je dôvodom, ak berieme do úvahy, že z našej strany je to najvyšší možný stupeň ochrany Babej hory. Do úvahy je treba tiež brať závažnú skutočnosť, že okrem územia NPR Babia hora a NPR Piľsko sú susedné plochy hospodárskymi lesmi, ktorých prekategorizovanie neprichádza do úvahy. A napokon, keby sa aj vytvoril úzky pruh národného parku vrátane hospodárskych lesov s obkolesením ochranného pásma - toto by malo ten istý stupeň ochrany (druhý) ako dnes - pretože v súčasnosti sa tu nachádza druhý stupeň ochrany - CHKO. Takže dôvodov dosť nato, aby sme tento návrh z budúcej siete NP vypustili. Samozrejme, rozhodujúca je aj filozofia budovania NP a ich projekčných kritérií. Táto filozofia je takmer v každom štáte odlišná. Takže vchádzať do polemiky s nejakými “zahraničnými" skúsenosťami (ako sa stalo dnes módnym ) nemá zmysel. Tak ako každý iný štát aj Slovensko pristupovalo k budovaniu národných parkov z hľadiska svojich špecifických problémov. Mohol by som ďalej rozviesť otázku hospodárskeho využívania, resp. nevyužívania národných parkov v zahraničí, ale tým by sme sa v polemike nikde nedostali. Toľko k Babej hore.
 

 
 
        Ešte sa treba pozastaviť pri Veľkej Fatre. Aj k tomuto navrhovanému územiu boli a budú pripomienky. Nemajú však taký antagonistický charakter ako u Babej hory. Vo Veľkej Fatre je skôr problém optimálneho vymedzenia hraníc NP, ktorý by mal zahrňovať menšiu výmeru než súčasná CHKO. Už len z toho dôvodu, že nie celá severná časť terajšej CHKO spĺňa kritéria NP. To sú však problémy len projekčného charakteru. Nikto nespochybňuje oprávnenosť prekategorizovania tejto CHKO na NP.

        Nechcem tvrdiť, že okrem návrhov vo vládnych uzneseniach sa už na Slovensku nenájde územie, ktoré by splnilo kritériá NP. Ako som už spomenul, všetko je otázkou projekčnej filozofie a postavených kritérií. Zákon o ochrane prírody a krajiny ich detailnejšie nestanovuje a ani nemôže stanovovať. Podľa môjho názoru potencionálnym kandidátom na NP by ešte v budúcnosti mohla byť súčasná CHKO Slovenský kras. V prospech Slovenského krasu hovorí hneď niekoľko nezanedbateľných kritérií v súlade so znením zákona: je rozsiahlejším územím, má ekosystémy podstatne nezmenené ľudskou činnosťou, patrí k najvýznamnejším naším prírodným dedičstvám, ochrana prírody je tu už dnes nadradená nad ostatné činnosti, pretože na podstatnej časti tohto územia sa hospodárska činnosť alebo nevykonáva, alebo je len extenzívna. Kto pozná Slovenský kras, potvrdí, že Plešivecká planina, planina Koniar, časť Silickej planiny, časť Zádielskej planiny, planina Horný vrch a časť planiny Dolný vrch skutočne tieto kritériá spĺňajú. Na týchto planinách sa nenachádzajú žiadne intravilány obcí ani osady, na ich značnej časti sa nenachádzajú ani hospodárske lesy. A napokon nemáme na Slovensku národný park s takýmto komplexným krasovým fenoménom, ani žiadne iné konkurenčné územie. Argumentom je aj fakt, že časť Slovenského krasu je zapísaná do Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.
 
 

Budovanie siete chránených krajinných oblastí

        Toto je problematika ďaleko zložitejšia než v predchádzajúcom prípade. Zložitejšia už len preto, že členité, krajinársky pestré a pôsobivé Slovensko môže do druhého stupňa ochrany kandidovať takmer celé. Všetci si uvedomujeme, že to nie je ani účelné, ani priechodné. Zákon o ochrane prírody a krajiny opäť stanovuje kritériá len všeobecne, čo je však prirodzené, preto stanoviť užšie a dôslednejšie kritériá zostáva len nám. To si však vyžaduje dôslednú celoslovenskú znalosť týchto území a jednotnú metodiku.

        Vývoj vyhlasovania chránených krajinných oblastí na Slovensku začínal (1964) vyhlasovaním horských ekosystémov, ktoré boli súčasne aj turisticky najpríťažlivejšie (Slovenský raj, Malá Fatra, Slovenský kras, Veľká Fatra, Vihorlat, Malé Karpaty, Muránska planina, Východné Karpaty, Horná Orava, Biele Karpaty atď.) Všimnime si, že medzi nimi nie sú žiadne nížinné ani mokradné ekosystémy. Až po 24 rokoch sa vyhlasujú prvé nížinné a mokraďné ekosystémy v kategórii CHKO - najprv Záhorie a o ďalšie dva roky Latorica. Prvá a doposiaľ jediná CHKO v pahorkatinnom pásme je Cerová vrchovina. Túto genézu uvádzam len preto, aby som poukázal na skutočnosť, že každá doba plodí svoj odborný pohľad a svoju metodiku i prístupovú filozofiu. Tento problém sa však netýka len veľkoplošných chránených území, ale veľmi vypukle sa prejavil aj vo vývoji zriaďovania maloplošných chránených území.
 

 
 
        Je prirodzené, že stanoviť objektívne kritériá na vyhlasovanie i mieru kvantity v tomto prípade CHKO, nie je jednoduché, ale jedným dychom treba povedať aj to, že nie nemožné. Kandidátske (ale i jestvujúce) CHKO sa dajú rozškatuľkovať, napr. podľa horských pásiem, podľa vegetačných stupňov, podľa geologického podložia, podľa druhu fyto a zoocenóz, podľa ich vzácnosti a ojedinelosti, atď. Dostaneme určitý prehľad a podľa tohto sa pri výbere môžeme riadiť - vynechať z potencionálnych kandidátov tých, ktorých už na mape Slovenska máme a naopak preferovať tých, ktorí doposiaľ absentujú.

        Ak k súčasným 15 vyhláseným CHKO na Slovensku prirátame ďalších 16 navrhovaných z vládnych uznesení, resp. 70 jadrových území z NECONETu, dovolím si tvrdiť, že nastane inflácia kategórie chránenej krajinnej oblasti, bez ohľadu na opodstatnenosť prípadného návrhu. Skúsme zaujať stanovisko k niektorým návrhom.

        Kritéria chránenej krajinnej oblasti znesie bez väčších námietok Lúčanská Malá Fatra, Dunajské luhy, Krupinská planina, Kremnické vrchy, Stolické vrchy a Čergov. K ďalším navrhovaným CHKO ako Balocké vrchy, Slanské vrchy by sme mohli namietať, že by sa už opakovali - CHKO s podobným charakterom stanovištných i fytozoocenologických podmienok i vlastností už na Slovensku máme niekoľkokrát zastúpené. Ďalšie navrhované CHKO ako Burda, Nitrické vrchy, Tematínske vrchy, Čierna hora a Milič predstavujú diskutabilnejšie priestory, ktoré jednak by sa svojím zložením už opakovali, alebo predstavujú lokality s koncentrovanejším výskytom MCHÚ, ktoré si plnia svoju funkciu aj v súčasnosti. Zvyšné návrhy, napr. Volovské vrchy predstavujú obrovské územie s výrazným lesohospodárskym, ale aj poľnohospodárskym využívaním, ktoré napriek svojim kvalitám by boli v komplexnom poňatí ťažko realizovateľné. Navrhované Poiplie zase naopak prestavuje už len menšie fragmenty, ktoré sa bezproblematicky môžu zachrániť maloplošnou ochranou. Pod návrhom CHKO Spiš sa predstavuje Spišský hrad s priľahlou NPR Dreveník a ďalšími maloplošnými CHÚ, ktorých pospájanie do územného celku CHKO by nemalo racionálne jadro. Medzi jednotlivými objektami je množstvo intravilánov a intenzívne hospodársky využívanej krajiny. Návrh na CHKO Levočské vrchy je diskutabilný z viacerých dôvodov. Zákonom stanovené kritériá spĺňajú, ale ich antropická zachovalosť je vari zo všetkých kandidátov najväčšia. Ide však o to, že sú vyhradeným vojenským priestorom. Doterajšie skúsenosti potvrdzujú, že vojenské priestory majú najsilnejšiu ochranu pred urbanizáciou, cestovným ruchom a ďalšími civilizačnými zásahmi. To síce nie je dôvod, ale z ekonomického hľadiska veľmi dôležitý. Inými slovami v poradí naliehavosti Levočské vrchy ostávajú medzi poslednými.

        Rád by som na tomto mieste zopakoval, že akékoľvek hodnotenie - aj mnou tu vyššie vykonané - nie je objektívne pokiaľ nemáme dané pevné kritériá, danú pevnú pohľadovú filozofiu na problém. A keďže tie pevné kritéria nemáme, máme len subjektívne cítenie, subjektívne hodnotenie týchto území podľa toho, aké kritéria si postavíme.
 

 
 
        Tento príspevok by nemal zmysel, keby som nenačrtol riešenie. Budovať hodnotenia na nejakom bodovacom či inom hodnotiacom systéme nepovažujem za objektívne a ani za východisko. Menovať prípadné komisie na riešenie problému považujem za neúčelné zbavovanie sa zodpovednosti za problém. Domnievam sa však, že ekonomika nám problém vyrieši sama. Určitý sumár území máme zostavený, na ich naliehavosti, či časovej postupnosti sa v podstate dohodnúť vieme - vyššie spomínaný zoznam je v podstate takto chronologicky aj zostavený. A kvantitu čiastočne vyriešia vyššie spomenuté finančno - hospodárske možnosti spoločnosti. Za danej situácie niet inej cesty.

        Bodku za problémom by som chcel dať najnovším vývojom situácie na našom orbite medzi CHKO. V súvislosti s práve načrtným problémom budovania siete nových CHKO na Slovensku nás mimoriadne zarazilo najnovšie zlúčenie správ CHKO Vihorlat a Latorica. Zarazilo z viacerých dôvodov: Jedno historické zlúčenie správ CHKO (zhodou okolností tiež Vihorlatu s CHKO Východné Karpaty) sme tu už raz mali - v sedemdesiatych rokoch. Tiež z ekonomických dôvodov. Toto zlúčenie po 3 rokoch skončilo fiaskom a veci sa dali do pôvodného stavu. Je zarážajúce, ako sa nevieme poučiť z minulosti. Prejde pár rokov a opakujeme tú istú chybu, s tou istou CHKO. Len ten, kto budoval už nejakú správu CHKO vie, ako krvopotne sa buduje jej materiálno - technická základňa. Horko - ťažko sa správa CHKO Latorica vybudovala, mala svoje kancelárie v Trebišove (mimochodom za najlacnejší možný prenájom), služobné auto, štandartné kancelárske vybavenie, dokonca s počítačovou technikou a aj základné personálne obsadenie. Toto všetko škrtom podpisu na papieri vyšlo nazmar. Zamysleli sa likvidátori nad precedensom? Z toho predsa vyplýva, že možno aj ďalšie správy CHKO zlučovať a po druhé - načo budovať nové správy CHKO, načo vyhlasovať nové CHKO, keď napokon máme s nimi len ekonomické a organizačné problémy? Je to skutočne veľmi veľké protirečenie medzi budovaním novej siete CHKO a medzi zabezpečením dôstojnej starostlivosti o ne. A aj tento prípad v tomto príspevku v súvislosti s Koncepciou budovania územnej ochrany prírody pokladám za argument, aby sme nevyhlasovali nové CHKO kvantitatívnou metodikou, ale kvalitatívnym spôsobom.

        V poradí ostatným argumentom pre nájdenie optimálnej miery pri vyhlasovaní CHKO je aj názor verejnosti, lesníkov, pôdohospodárov. Úmyselne píšem, že ostatným argumentom, pretože tieto argumenty nepovažujem za odborné, ale napriek tomu si ich treba vypočuť. Nedomnievam sa, že tento môj názor je nediskutovateľný, ale napriek tomu dospel čas, aby ochrana prírody v tejto problematike prestala experimentovať a aspoň na internej úrovni prišla k jednotnému stanovisku.