Problematika ochrany vlka v slovenských podmienkach vyvoláva vždy búrlivé diskusie. Na jednej strane barikády stoja ochrancovia prírody a na druhej strane poľovníci. Skúsme načrieť do minulosti, prítomnosti výskytu druhu, zamyslieť sa nad jeho biológiou a etológiou a povedať si čo vlka v budúcnosti čaká.

        Vlk obyčajný (Canis lupus) patrí medzi cicavce, do radu mäsožravcov (Carnivora), do čeľade psovité (Canidae). Podľa nálezov sa predpokladá, že primitívnymi predchodcami psovitých šeliem boli hmyzožravce v spodnom paleocéne, ktoré sa vyvíjali rôznym smerom (spoloční predkovia žili v paleocéne asi pred 65-55 miliónmi rokov). Na konci eocénu (45 mil. rokov) vzniká skupina šeliem - Fissipedia, ku ktorej patria aj vlci.

        Vlk má veľmi dobre vyvinutý sluch, čuch, hlava je charakteristická svojou šírkou, zafarbenie srsti je variabilné, závisí od veku, sezóny a geografického pôvodu (hrdzavohnedý chrbát, chvost a okraje ušníc s prímesou čierneho zafarbenia, brucho žltkastobelavé). Letné sfarbenie srsti má výraznejšie hnedé tóny a v zimnom prevláda sivá farba. Vlčica má 5 párov mliečnych bradaviek.

        Základnou ekologickou jednotkou vlka v ekosystéme je plnohodnotná sociálne stabilizovaná svorka, t.z., že vo svorke platí prísne hierarchické usporiadanie. Na čele svorky sú vodiaci vlk a vodiaca vlčica (alfa pár), ktorému sú podriadení ostatní členovia svorky podľa pohlavia a veku. Vo funkčnej svorke, do ktorej nezasiahol človek lovom, platí pravidlo, že právo na potomstvo má len alfa pár. Prakticky je to zariadené tak, že v čase párenia alfa vlčica produkuje silné pachové signály, ktoré blokujú aromatické látky všetkých ostatných vlčíc vo svorke a alfa samec ich necíti. Zásahom do svorky napr. ulovením alfa páru, dochádza k rozbitiu svorky. Keďže neexistuje hierarchické usporiadanie, dochádza k páreniu samcov a samíc, čím sú aj väčšie prírastky mláďat. Niektoré jedince sa osamostatňujú a stávajú sa vlkmi samotármi (buď rozpadom svorky, ak nedokážu vytvoriť pár, alebo vylúčením zo života svorky), ktorí narobia niekedy viac škody najmä tam, kde majú možnosť ľahšej obživy (salaše, poľnohospodárske družstvá, lesnícke samoty).

        Vlk žije monogammne v pároch, rodičovský pár sa príkladne stará o svoje mláďatá, ostatní členovia svorky vypomáhajú pri výchove mláďat, love koristi. Rodičovský pár vyhrabáva podzemný brloh s vchodom o veľkosti 45-50 cm, pričom využíva prirodzené dutiny v skalách, jaskyniach, vývraty stromov. Vlci sa pária od polovice januára do polovice marca, po 9 týždňoch od oplodnenia vlčica vrhá 4-8 mláďat, ktoré 6 týždňov kŕmi materským mliekom, neskôr mláďatá prijímajú mäsitú potravu, ktorú čiastočne natrávenú v žalúdku prináša vlk. Od augusta lovia mláďatá vo svorke. Rodičovský pár nikdy neloví v blízkosti brloha, pohybuje sa veľmi opatrne, strieda brlohy, a preto je nájdenie brloha vecou náhody. Priamym pozorovaním mláďat bolo zistené, že tieto opúšťajú brloh vo veku asi 3 týždňov, trpezlivosť rodičovského páru pri výchove je mnohokrát bezhraničná. Zaujímavé pozorovania boli zaznamenané napr. pri vzdialení sa mláďaťa viac ako 100 m od brloha. Reakcia dospelého jedinca sa spočiatku prejavovala ignoráciou mláďat, neskôr boli mláďatá chytené a pritlačené k zemi. Po tomto "potrestaní mláďat" dospelý vlk sa vracia späť k brlohu, ignoruje vĺčatá, avšak tieto sa ihneď vracajú späť. Celý výchovný proces mláďat, okrem hier dospelých s mláďatami, sa skladá z viacerých reakcií podľa správania sa vĺčat: hryznutie mláďaťa, hryznutie s hrozbou, chytenie vĺčaťa a tlačenie k zemi, trasenie za šiju, ignorácia.
  
        Nešťastím pre mláďatá vlkov je ich nájdenie, príp. vybratie z brloha a chov v zajatí. Takéto vĺčatá strácajú prirodzenú plachosť, sú odkázané na kŕmenie, nedokážu si uloviť potravu, postupom času sa stávajú príťažou pre chovateľa (vlk naraz skonzumuje nie viac mäsa ako 10% svojej telesnej hmotnosti) z dôvodu veľkého apetítu a z dôvodov veľkostných, 7-8 mesačné mláďa je už statným vlkom. Ako končia takéto nepovolené chovy? Orgán štátnej správy a organizácia ochrany prírody je ich nútená umiestniť do vhodného zariadenia (najčastejšie do ZOO Bojnice), kde sú už doživotne v ohradenom priestore. Len v rokoch 1996-1997 na východnom Slovensku bolo takýmto spôsobom nutné rozhodnúť o 5-tich mláďatách vlka obyčajného.

        Mláďatá s rodičovským párom začínajú loviť od augusta, pričom pre prvé spoločné poľovačky je vyhľadávaný ľahký terén, horské lúky bez výraznejších optických aj terénnych prekážok. Vlci sú lovci, ktorí nemôžu riskovať akékoľvek poranenie, pretože takýto handicap by ich mohol navždy vylúčiť zo svorky. Preto uprednostňujú kolektívny spôsob lovu, ktorého taktika je vo svorke založená na organizovanom testovaní, nadháňaní a uštvaní koristi. Je síce pravdou, že dospelý vlk skonzumuje 6-8 kg potravy denne, ale to neznamená, že pri výpočtoch "škôd", ktoré údajne vlk v lesoch robí vlastne lovom a konzumáciou potravy zabezpečujúcou existenciu populácie, budeme násobiť počet vlkov vo svorke počtom kg potravy, ktorú uloví za 1 rok, pretože nie je pravdou, že vlci musia loviť každý deň, vydržia aj niekoľko dní bez potravy. Ulovenie koristi svorkou tiež nie je jednoduchá záležitosť. Stratégia a taktika lovu je veľmi efektívna, pretože z 10 útokov na korisť je 9 neúspešných. Testovaním svorka preveruje zdravotný a konštitučný stav koristi.

        Z posudzovaných zvyškov koristi po vlkoch (chrup, stav ratíc, akosť parožia, vek), diagnostikovaním stavu kostnej drene zvyškov hrubých kostí koristi po vlkoch, sa potvrdil vysoko selektívny účinok predácie vlka na korisť. Bolo potvrdené, že vlk sa pri testovaní orientuje prevažne na handicapované jedince (až 65 %). Samozrejme, že sa stretávame aj s námietkami, že vlk si vyberá chovné jedince, zdatné kusy, v poslednom čase sa začínajú šíriť správy o predačnom tlaku vlka na kamzíky. Takéto obavy sú neopodstatnené. Nestačí len registrovať strhnutý chovný kus a nezisťovať faktory, ktoré úhyn mohli spôsobiť. Je ľahké konštatovať "bol to vlk", keď stopy a konzumácia potravy tomu nasvedčujú. Nikdy sa príčina úhynu nájdenej zveri nehľadá seriózne, mnohokrát nie je o to záujem.

        Čo môže byť príčinou úhynu nájdenej zveri? Napríklad: zlý zdravotný stav, ktorý navonok nemusí byť viditeľný (parazitózy), prikrmovanie zveri v mnohých prípadoch vedie k chovu "brojlerov", ktoré sa nesprávajú v prírodnom prostredí prirodzene a v testovacej fáze svorky neobstoja. Ďalšími príčinami môžu byť spoločné poľovačky a nedohľadanie zveri - vlk tu plní sanitárnu funkciu, výskyt túlavých psov, ktorí na účet vlkov dokážu v revíri spôsobiť značné škody - lovia pre zábavu a nie pre nasýtenie. Nedá sa nespomenúť ani konkurenciu vlka a poľovníka. Žiaľ, častokrát sa stretávame s názormi takzvaných "škôd" v poľovnom revíri spôsobených tým, že vlci strhli určitý počet raticovej zveri, ktorej stavy sa vďaka pytliakom, ale aj niektorým poľovníkom dnes značne znižujú. Miesto seriózneho skúmania príčiny, nájde sa ľahká odpoveď - vlk. No vlk stojí na vrchole pyramídy potravinového reťazca a je mäsožravcom, a preto nebude jesť maliny a inú rastlinnú potravu. Podľa výskumov potravnej etológie, ktorá sa neustále na Slovensku sleduje aj dnes, je už známe, že vlk uprednostňuje 3 druhy koristi v poradí: diviak, jeleň, srnec. Percentuálny pomer diviačej a jelenej zveri závisí od sezónnej dynamiky výskytu týchto druhov. Zanedbateľné percento v potrave tvoria aj iné druhy: hlodavce, ovce, vtáky, túlavé psy ...S týmito skutočnosťami sa musí homo sapiens (človek rozumný) zmieriť a nájsť spôsob spolužitia, veď právo na živoť máme nielen my, ľudia, ale aj rastliny, zvieratá ...

        Že sa v potrave vlka vyskytujú aj ovce, hovädzí dobytok ? Nuž možnosť ľahkého získania potravy najmä v čase kŕmenia mláďat, alebo pri "vyučovaní" mláďat spôsobom lovu hospodárskych zvierat, je neodolateľná. Zvlášť, ako to u nás býva zvykom, ak nemáme stáda hospodárskych zvierat aktívne strážené slovenskými čuvačmi, príp. nemeckými ovčiakmi. V mnohých prípadoch hospodárske zvieratá nie sú v noci ustajnené v košiaroch, ale voľne na pastve, nie sú strážené pastiermi. Po splnení všetkých kritérií pre ochranu stád a následnom napadnutí hospodárskych zvierat vlkmi, je možné uvažovať o selektívnom odstrele jedincov. Nie je však prípustné zaujať stanovisko "vlci nám napádajú stáda, treba povoliť výnimku na lov, lebo my nemáme peniaze na zakúpenie strážnych psov, odplašovacie zariadenia, na pastierov, na poistenie stád pred škodami spôsobenými vlkmi".

        Postavenie vlka obyčajného je v súčasnosti de jure vyriešené. Ešte v roku 1975 bola vo vyhláške č. 172/1975 MPaV SSR o ochrane a o čase, spôsobe a podmienkach lovu niektorých druhov zveri zakotvená polročná ochrana tohto druhu. Do roku 1975 bolo možné vlka celoročne loviť bez obmedzenia počtu ulovených jedincov, čo znamenalo pokles populácie na Slovensku začiatkom 70-tych rokov až na kritickú hranicu jeho existencie (odhadom na 40 jedincov, ktorí sa zachovali vo Východných Karpatoch). Po uzákonení polročnej ochrany sa vlk začal šíriť smerom západným a južným (trvalo sa vyskytuje na Poľane), druh preniká aj do západoslovenského regiónu. Aj napriek polročnej ochrane vlka, každoročne bola v čase povoleného lovu na Slovensku odlovená 1/3 populácie, napr. 152 jedincov v r. 1992, 139 jedincov v r. 1993, 116 jedincov v r. 1994, 158 jedincov v r. 1995.

        V zmysle platnej legislatívy (zákon NR SR č. 287/94 Z.z. o ochrane prírody a krajiny) je vlk v súčasnosti celoročne chránený s možnosťou udelenia výnimky MŽP SR na jeho lov za prísne sledovaných podmienok lovu a dostatočného zdôvodnenia žiadosti. Od 1.1.1997 vstúpila do platnosti Bernská konvencia (Dohovor o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť), podľa ktorej je vlk zaradený medzi prísne chránené živočíchy. S akceptáciou výhrady, ktorú vznieslo MP SR, je možné loviť vlka za taxatívne vymenovaných podmienok.

        Ako vyzerá u nás praktická ochrana a manažment vlka? Zistili sa domovské okrsky a priestorová aktivita vlka v slovenských Karpatoch spôsobom odchytu dvoch vlkov (TANAP, NAPANT) a inštalovaním rádiotelemetrických obojkov.

        Veľkosť zimného okrsku podľa kernelovej metódy (vystihuje aj jadrové zóny aktivity vlka) bola vypočítaná na 84 km2. Veľkosť letného okrsku podľa tejto metódy bola vypočítaná na 48 km2 (Finďo, 1997). Sledované sú vytypované územia: Poľana, Veľká Fatra, Čergov, Branisko, Východné Karpaty, kde sa pozorujú pobytové znaky, zbierajú sa exkrementy pre rozbor potravnej ekológie, preverujú sa napadnutia hospodárskych zvierat vlkmi. Z prostriedkov ŠFŽP sa zakúpili rádiotelemetrické obojky pre vlkov a bude sa pokračovať v ďalšom sledovaní ich priestorovej aktivity. Nemenej zaujímavé sú aj výsledky analýz vnútorných orgánov vlkov na ťažké kovy, ktoré nám signalizujú nadlimitné hodnoty medi a chrómu v pečeni vlkov. Je veľa čo robiť ešte v praktickej ochrane vlka. Áno, vlk vzbudzuje úctu, rešpekt, ale nikdy by nemal v človeku vzbudzovať strach a nenávisť. Dnes je už dostatočné množstvo poznatkov o živote a význame vlka, aby sme sa pričinili o jeho rozumnú ochranu.