| Keď som pred jedenástimi rokmi začal písať túto knihu, vlk v nej mal
hrať podstatne menšiu úlohu. Pôvodne som zamýšľal napísať satiru na celkom
odlišného živočícha - na tú zvláštnu mutáciu ľudského rodu, známu ako byrokrat.
Vlk mi mal poslúžiť len ako protiklad na vykreslenie homo byrocratis.
Postupne ma celkom upútal môj vedľajší hrdina - vlk. Nakoniec mi vlk
vzal knihu úplne z rúk, takže sa z nej stala prosba o porozumenie a ochranu
neobyčajne vyvinutého a príťažlivého zvera, ktorému v dôsledku vražednej
nenávisti a vražedných sklonov človeka hrozil - a hrozí - zánik.
Zasvätené autority neprijali knihu Nehaňte vlka kladne. Keďže podľa svojho zvyku nikdy nedovolím faktom, aby protirečili pravde, a pretože som presvedčený, že humor má dôležité miesto aj vo vede, mnohí odborníci knihu znevažovali ako vyslovenú fikciu, ba popierali aj to, že vznikla na základe dvoch liet a jednej zimy, ktoré som prežil v arktickom pásme - v priam dôvernom kontakte s vlkmi. Dnes môžem s istým zadosťučinením povedať, že takmer všetko, čo som o vlkoch napísal, potvrdila už aj "oficiálna" veda. Žiaľ, moja hlavná hypotéza - že vlk nepredstavuje pre ostatné voľne žijúce zvieratá hrozbu a že vôbec nepredstavuje nebezpečenstvo alebo soka pre človeka - sa takmer vôbec neakceptuje.  |
Šteniatko neprestávalo žalostne nariekať a ja som naň už-už chcel povzbudivo zavolať, keď mi napadlo, že neznámy ľudský hlas by ho azda vyľakal. Preto som sa rozhodol, že sa prikradnem k nemu a prezradím sa, až keď budem dosť blízko na chlácholivý šepot. Usúdil som, že šteňa, pravdepodobne z plachosti, ustupuje. V obave, aby som ho celkom nevyplašil, bol som stále ticho, a to aj potom, keď nárek ustal a nevedel som, ktorým smerom hľadať ďalej. Predo mnou sa nejasne črtal strmý briežok kopca. Keď som sa blížil, spustil som sa na brucho (využívajúc to, čo som sa ako chlapec naučil v skautingu) a po centimetroch som obozretne prekonával posledné metre. Pomaly som vystrčil hlavu nad hrebeň a - tam bol môj cieľ. Ležal a zrejme odpočíval po tom pochmúrnom speve. Ňufák mal asi dva metre od môjho. Potichu sme sa navzájom premeriavali. Neviem, čo sa dialo v jeho obrovskej lebke, ale ja som mal plnú hlavu najznepokojujúcejších myšlienok. Hľadel som priamo do jasných očí urasteného arktického vlka: pravdepodobne vážil viac než ja a v boji z blízka mal rozhodne viac skúseností, ako ich ja budem mať do smrti. Niekoľko sekund sme sa ani jeden nepohli, len sme si hypnotizujúco hľadeli do očí. Vlk prvý porušil čaro tejto chvíle. S pružnosťou, ktorá by slúžila ku cti aj ruskej tanečnici, vyskočil asi meter do vzduchu a dal sa na útek. V učebniciach sa hovorí, že vlk beží rýchlosťou až dvadsaťpäť míľ za hodinu; tento však nebežal - priam letel. Za pár sekund mi zmizol z dohľadu. Ja som nereagoval tak dramaticky, hoci som celkom pokojne mohol dosiahnuť nejaký rekord v cezpoľnom behu. Cez rieku som vesloval s takou vervou, že na druhom brehu som takmer celým kanoe vyšiel na súš. Keď som sa vrátil, kompas nebol tam, kde som ho nechal. Za ten svet som si nemohol spomenúť, kam som ho dal, alebo či som ho od odchodu z Ottawy vôbec videl. Ocitol som sa v slepej uličke. Aby som však nestrácal čas, zobral som si jedno z bežných diel, ktorými ma vyzbrojili, a zahryzol som sa do kapitoly o vlkoch.Teraz, keď moju schopnosť obrazotvornosti zostril pohľad na skutočné vlčie stopy, som toto dielo znovu čítal - s novým záujmom a porozumením.
"Arktickí vlci," informoval ma autor, "sú najväčší z mnohých druhov či geografických rás Canis lupus. Našli sa jedince, ktoré vážili osemdesiat kilogramov, od konca chvosta po špičku nosa merali dva metre sedemdesiat centimetrov a vpredu dorástli do výšky stopäť centimetrov. Dospelý arktický vlk môže na posedenie zjesť (a za vhodných okolností aj zje) pätnásť kíl surového mäsa. Má silné zuby, schopné ľahko rozdrviť a požuť aj najväčšie cicavce a rozhrýsť aj najsilnejšie kosti". Kapitola sa končila nasledujúcimi strohými poznámkami: "Vlk je divý zver, obávaný zabijak. Zo zrejmých dôvodov patrí medzi najobávanejšie a nejnenávidenejšie zvieratá, aké človek pozná." O tých dôvodoch sa už nehovorilo, no ani to nebolo potrebné. Zvyšok dňa som bol veľmi zamyslený. Chvíľami som pochyboval, či nádej, že si získam dôveru vlkov, nie je príliš optimistická. Ukázať, že voči nim neprechovávam zlé úmysly, by bola hračka, no nemalo by to veľký význam, keby to vlci neopätovali.
Nezáujem veľkého vlka o moju osobu ma tak povzbudil, že na druhý deň ráno som sa znovu pokúsil navštíviť brloch. Teraz som však namiesto brokovnice a sekery (pušku, pištoľu a lovecký nôž som si nechal) niesol silný periskopický ďalekohľad a trojnožku, na ktorú sa nasádzal. Toho príjemného slnečného rána vial silnejší vietor a roje komárov skrotli. Keď som prišiel k zátoke, popri ktorej sa tiahol esker, našiel som asi štyristo yardov od brlohu skalnatý kopček. Za ním som mohol postaviť ďalekohľad tak, že šošovky objektívu prečnievali cez vrchol, ale ja som zostal skrytý. Vojenskými prískokmi som sa dostal na zvolené pozorovacie stanovište tak rafinovane, že vlci ma nemohli zbadať ani náhodou. A keďže vietor fúkal od nich ku mne, bol som si istý, že o mojom príchode nemajú ani potuchy. Keď bolo všetko na svojom mieste, zaostril som ďalekohľad, ale na moje sklamanie som nijakých vlkov nevidel. Ďalekohľad zväčšoval tak, že som v eskeri rozoznával bezmála jednotlivé zrniečka piesku, no ani tak som nezbadal, hoci som na míľu od brlohu preskúmal každú piaď, ani len náznak, že tu vlci žijú alebo že tu vôbec niekedy boli. Na poludnie ma hrozne rozboleli oči a ešte hroznejšie ma trápili kŕče a skoro som sa už nazdával, že moje včerajšie predpoklady sú nepodložené a "brloch" je len náhodnou dierou v piesku. Znechutilo ma to, lebo mi svitalo, že celý môj komplikovaný plán výskumu nebudem môcť realizovať bez značnej spolupráce zo strany vlkov. V takom otvorenom a rozľahlom teréne ako tento sa šance, že sa priblížim k nejakému vlkovi na dohľad inak ako šťastnou náhodou (a tej som už mal viac ako neúrekom), rovnali nule. Bolo mi jasné, že ak to, čo som našiel, nie je vlčí brloch, tak nájsť v tej divočine skutočný vlčí brloch mám asi takú nádej, ako objaviť diamantovú baňu.
Skľúčene som sa pribral k ďalšej bezvýslednej prehliadke ďalekohľadom. Esker zostával bez života. Z horúceho piesku sálala páľava., oči ma priam rezali. O druhej popoludní som sa vzdal nádeje. Zdalo sa, že už niet dôvodu skrývať sa, a tak som sa celý polámaný postavil, že si uľavím. Je pozoruhodné, že muž, aj keby bol sám v člnku uprostred oceánu, alebo odrezaný od civilizácie v strede ľudskou nohou nedotknutého pralesa, len čo si rozopne nohavice, pripustí možnosť, že ho niekto pozoruje. V tom kritickom okamihu sa ani najsebavedomejší muž, akokoľvek by si bol istý súkromím, nezdrží, aby sa kradmo nerozhliadol okolo a ešte raz sa neubezpečil, či je skutočne sám. Povedať, že ma zarmútilo, keď som zistil, že nie som sám, by bolo zľahčovaním skutočnosti - lebo rovno za chrbtom, ani nie dvadsať metrov odo mňa, boli chýbajúci vlci. Zdalo sa, že sa cítia celkom uvoľnene a pohodlne, akoby tam sedeli už celé hodiny. Mohutný samec sa tuším trochu nudil, ale samička ma uprene pozorovala. V očiach mala čosi, čo by som nazval výrazom nehanebnej, dokonca chlipnej zvedavosti. Ľudská psychika je skutočne prekvapujúca vec. Za akýchkoľvek iných okolností by sa ma asi zmocnila panika, čo by mi, myslím, málokto vyčítal. Toto však neboli ani zďaleka všedné okolnosti a ja som reagoval veľmi nazlostene. Urazene som sa im obrátil chrbtom a prstami, trasúcimi sa od hnevu, som sa náhlivo pozapínal. Keď sa mi takto podarilo zachovať dekórum, ak už nie dôstojnosť, obrátil som sa k vlkom s hnevom, ktorý ma samého prekvapil.
- Heš! - zareval som na nich. - Kam sa to pozeráte, vy ...vy ... sprosté teľce! Pakujte sa, kým vám pekne vravím! Vlkov to ohromilo. Vyskočili, neveriaco sa na seba pozreli a odklusali smerom k eskeru. Ani raz sa neobzreli. Po ich odchode sa u mňa dostavila zvláštna reakcia. Predstava, že mi sedeli takmer na doskok za nechráneným chrbtom bohvieako dlho, mi vyvolala v duši hrozný zmätok. Musel som sa vzdať myšlienky, že urobím, čo som chcel a v čom mi zabránila prítomnosť vlkov. Duševne aj fyzicky vyčerpaný som preto náhlivo zbalil ďalekohľad a zamieril k chate. V ten večer som mal v hlave chaos. Pravda, moje prianie bolo vyslyšané a vlci skutočne spolupracovali - veď sa znovu ukázali - ale z druhej strany ma zožierala malá, no neodbytná pochybnosť, kto koho vlastne pozoroval. Cítil som, že vzhľadom na moju nadradenosť ako Homo sapiens a vzhľadom na intenzívnu odbornú prípravu mám na to právo ja. Rastúce podozrenie, že mi toto právo odopreli a že v skutočnosti pozorovali oni mňa, malo neblahý účinok na moje ego. Aby som svoju prevahu raz a navždy dokázal, povedal som si, že ráno navštívim vlčí esker a podrobne preskúmam predpokladaný brloch.
Cesta do Vlčej zátoky, ako som to miesto nazval, bola príjemná. Každoročné jarné sťahovanie sobov z lesnatých oblastí Manitoby na sever, do ďalekej tundrovitej roviny pri jazere Dubawnt sa už začalo. Z kanoe som videl nespočetné stáda sobov. Keď som sa priblížil k eskeru, po vlkoch nebolo ani vidu ani slychu. Predpokladal som, že si zháňajú nejakého soba na večeru.
Kanoe som vytiahol na breh a hrozivo obvešaný fotoaparátmi, zbraňami, ďalekohľadmi a inými vecami som sa namáhavo štveral hore piesčitým eskerom k tienistému miestu, kde sa mi vtedy stratila vlčica. Cestou som narazil na presvedčivé dôkazy, že tento esker je, ak nie domovom, tak aspoň obľúbenou promenádou vlkov. Bolo to tam priam vysiate výkalmi a vlčími stopami, ktoré na mnohých miestach vytvárali zreteľné chodníčky. Brloch bol v akejsi malej oáze a bol tak dobre ukrytý, že som ho skoro nezbadal. Moju pozornosť však upútalo niekoľko zapišťaní. Zastal som a obrátil som sa. Ani nie päť metrov podo mnou sa ruvali ako voľnoštýliari štyri sivé šteniatka. Najprv som si uvedomil, čo sú zač. Bacuľaté líščie tváričky, špicaté ušká, hebké, ako melón guľaté telíčka, krátke krivé nohy a kratučké, dohora vykrútené chvostíky, to všetko bolo natoľko vzdialené od mojej predstavy vlka, že mozog odmietol urobiť logický záver. Jedno šteňa zrazu zachytilo môj pach. Zanechalo pokus odhryznúť svojmu bratovi chvost a uprelo na mňa zachmúrené modré očká. To, čo videlo, ho zrejme udivilo. Vyslobodilo sa z klbka a neistým, kolísavým krokom sa vybralo ku mne, ledva však urobilo pár krokov, znenazdajky ho uštipla blcha, takže si muselo sadnúť, aby sa poškriabalo. V tom okamihu jeden dospelý vlk na plné hrdlo zavyl na poplach - a to sotva päťdesiat yardov odo mňa. Hneď bolo po idyle. Šteniatka sa rozbehli a ako strely zmizli v tmavom otvore brlohu. Obrátil som sa, aby som videl starého vlka, ale stratil som balanc a už som sa šmýkal dole sypkým svahom k brlohu. V snahe opäť nájsť rovnováhu sa mi podarilo zabodnúť hlaveň pušky hlboko do piesku, kde pevne uviazla, až kým ju neuvoľnilo šklbnutie, keď som sa začal rýchlejšie zosúvať. Zúrivo som šmátral po pištoli, ale bol som taký ovešaný fotoaparátmi a inými súčasťami výstroja, že sa mi nedarilo odistiť zbraň. Napokon som z mohutnejúcej lavíny piesku vystrelil - popri brlohu, ponad hlavný hrebeň až na druhú stranu eskeru. Ako zázrakom som sa udržal na nohách, no len vďaka nadľudskému skrúcaniu sa. Striedavo som sa predkláňal ako skokan na lyžiach a zakláňal v takom kritickom uhle, až som sa nazdával, že sa mi zlomí chrbtica. Musela to byť parádna estráda. Keď som sa konečne narovnal a pozrel hore na esker, zazrel som troch dopelých vlkov. Sedeli vedľa seba ako diváci v kráľovskej lóži a nesmierne pobavene ma pozorovali. Rozčúlil som sa. Také niečo sa vedcom pri práci stane zriedkakedy, ale ja som načisto stratil trpezlivosť. V ostatných dňoch utrpela moja dôstojnosť tvrdé údery a vedecká chladnokrvnosť už nevyvážila napätie. So zlostným zavrčaním som zdvihol pušku, ale našťastie ju piesok tak zapchal, že keď som stisol kohútik, nič sa nestalo. Vlci sa nevyplašili, aspoň dovtedy nie, kým ma nevideli behať v bezmocnej zúrivosti sem a tam, šermovať nepoužiteľnou puškou a chrliť im do očí nadávky. Vtedy si vymenili pobavené pohľady a potichu sa vyparili. I ja som sa vyparil, lebo som nebol v takom duševnom rozpoložení, aby som pokračoval v exaktnom vedeckom výskume. Pravdu povediac, bol som v takom duševnom rozpoložení, že mi ostávalo len jedno: ponáhľať sa do Mikovej chaty a hľadať pre rozrušené nervy a pokorenú márnomyseľnosť útechu na dne fľašky vlčej šťavy.
V ten večer som pri tom milom nápoji sedel dlho, a nie bez úžitku. Keď sa mi pod jeho vplyvom trochu zahojili duševné modriny, nanovo som si premietol udalosti ostatných dní. V nachmelenej hlave sa mi zákonite zrodila myšlienka, že stáročné a všeobecne uznávané ľudské predstavy o vlkoch sú očividne lživé. Pri troch príležitostiach za necelý týždeň som bol tým "divým zabijakom" vydaný na milosť a nemilosť, ale oni sa vôbec nepokúsili roztrhať ma na márne kúsky, ba prejavili zdržanlivosť, hraničiacu s pohŕdaním, a to dokonca aj vtedy, keď som im vtrhol do bytu a mohlo sa zdať, že ohrozujem ich deti. To všetko bolo celkom jasné, a predsa som sa ešte zdráhal pustiť ten mýtus k vode. Zdráhanie nepochybne vyplývalo z myšlienky, že ak zavrhnem vžité predstavy o vlkoch, zradím vedu, i z vedomia, že priznať pravdu by znamenalo ochudobniť svoju úlohu o príjemnú príchuť nebezpečenstva a dobrodružnosti, a pravdepodobne i z toho, že som sa nechcel zmieriť s tým, že si zo mňa nevystrelili ľudia, ale - sprosté zvery.
A predsa som vytrval. Keď som sa ráno prebral z porady s vlčou šťavou, cítil som sa fyzicky trochu horšie, ale psychicky som bol čistý ako ľalia. Bojoval som so svojimi diablami pokušenia a zvíťazil som. Rozhodol som sa, že od tejto hodiny budem vchádzať do sveta vlkov s otvorenou hlavou a naučím sa ich poznávať nie takých, akí majú byť, ale takých, akí skutočne sú.
(Úryvok z rovnomennej knihy, Obzor, Bratislava 1981)
Ilustrácia: Jozef Štric