Typická štruktúra krajiny v podhorí Štiavnických vrchov v k. ú. Krupina - laz Starý háj |
Krupina patrí medzi najstaršie mestá na Slovensku, dôkazom čoho je, že v roku l244 jej kráľ Belo IV. obnovil a potvrdil výsady mesta, ktoré sa stratili počas tatárskeho vpádu. Od samého začiatku sa rozvíjala ako poľnohospodárske a obchodné mestečko na dôležitej obchodnej ceste Via magna, ktorá spájala Baltické more s Jadranským. V stredoveku zohrala významnú úlohu ako strážne mesto proti vpádom Turkov do stredoslovenských banských miest (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica). Krupina leží v nadmorskej výške 280 m, v geomorfologickom celku Krupinská planina, podcelku Bzovícka pahorkatina a predstavuje podhorie Štiavnických vrchov. Geologický podklad územia tvoria pyroxenické andezity II. fázy a pyroklastiká andezitov. Z hľadiska metalogenézy územie patrí k vulkanickému komplexu Štiavnických vrchov. Leží tu prechodná zóna, kde sa striedajú lávové prúdy a vulkanoklastiká (pyroklastiká, aglomeráty, brekcie) a čiastočne periférna zóna - transpartované vulkanoklastiká (piesčité tufy, konglomeráty). Podľa typu reliéfu patrí územie medzi pahorkatiny, resp. nižšie vrchoviny a do kategórie nízkych vysočín. Podľa Končekovho klimatického členenia je to oblasť A - teplá, s pôdnym typom kambizeme nasýtenej, ktorý sa vytvoril na zvetralinách sopečných hornín. Z hľadiska geobotanického spadá do obvodu predkarpatskej flóry, pričom na územie zasahuje aj panónska flóra. Lesné spoločenstvá tvoria dubovohrabové lesy (zväz Carpinion betuli Oberd 1953) a na južných expozíciách a hrebeňoch sa vyskytujú dubové a dubovo-cerové lesy (zväz Quercion-pubescentis-petraeae BR-BL 31). Územie je otvorené na juh, od severu chránené súvislým lesným komplexom, pričom jednotlivé terénne kóty dosahujú nadmorské výšky do 800 m (Poloma 640 m, Široké lúky 615 m, Lauchňa 778 m, Jabloňový vrch 738 m). S priľahlou Pliešovskou kotlinou je spojené úzkou dolinou rieky Krupinica.
Hoci územie nepatrí medzi turisticky atraktívne, z hľadiska ochrany
prírody je tu niekoľko zaujímavých a cenných lokalít. Z geologicko-geomorfologických
zvláštností je to prírodná pamiatka Štangarígeľ (Krupinské bralce) - skalný
útvar so stĺpovitou päťbokou odlučnosťou pyroxenických andezitov. Podobný
charakter má aj prírodná pamiatka Sixova stráň. Obe lokality sú fragmentami
pôvodne rozsiahlejšieho ložiska pyroxénických andezitov s päťbokou hranolovitou
odlučnosťou pyroxenických andezitov. Podobný charakter má aj prírodná pamiatka
Sixova stráň. Obe lokality sú fragmentami pôvodne rozsiahlejšieho ložiska
pyroxénických andezitov s päťbokou hranolovitou odlučnosťou, ktoré sa v
prvej polovici 20. storočia vyťažilo na dlažobné kocky a štrk v lome Ficberg.
Z geologického hľadiska sú zaujímavé aj zvislé andezitové bralá a ich sutiny
v národnej prírodnej rezervácii Mäsiarsky bok, ktorá sa nachádza v najvýchodnejšom
výbežku Štiavnických vrchov. V okolí Krupiny vyviera i niekoľko teplých
prameňov miestneho významu - Baranflos, Tepličky, Vajsov.
Prírodná pamiatka Krupinské bralce (Štangarígeľ) |
Okolie Krupiny je hodnotné aj z hľadiska krajinárskeho. Opísané prírodné danosti a priaznivá orientácia svahov (väčšina z nich má južnú, juhozápadnú, prípadne západnú expozíciu) predurčili územie ako kraj ovocinársky a na pestovanie viniča. Najstaršia zmienka o krupinských vinohradoch pochádza z roku 1370. Vinohradníctvo a ovocinárstvo malo v minulosti pre mesto, ktoré nebolo hospodársky rozvinuté, veľký význam. Význam vinohradníctva v 19. storočí na území postupne upadal a pôda sa začala využívať ako orná, alebo bola premenená na lúky, dominantným aj naďalej však zostalo pestovanie ovocia.
Pre krajinu je typický laznícky spôsob osídlenia. Obytné domy často
vznikali na mieste vinohradníckych “chyžiek” a sú vsadené do zelene ovocných
stromov. Z hlavných druhov ovocných drevín sa pestovali slivky, hrušky,
jablká a najmä čerešne (krupinská chrupka je opísaná ako zvláštna sorta).
V sadoch sa dodnes zachovali aj druhy, ktoré sú typické pre vinohradnícke
oblasti - oskoruša (Sorbus domestica L.), moruša čierna (Morus
nigra L. Tyrnaviensis), mišpuľa (Mespilus germanica L.), dula
(Cydonia oblonga Mill), tiež gaštan jedlý (Castanea stativa Mill).
Postupnou kolektivizáciou poľnohospodárstva nastala zmena vo využívaní
územia - rapídne ubudla nelesná vegetácia, pásové polia boli spojené do
veľkoblokových lánov, zničili sa mnohé ovocné sady. Niektoré lokality (napr.
Starý háj, Kukučka, Nová hora), kde strmý terén neumožnil založiť lány
ornej pôdy, pokrývajú trvalé trávne porasty, ale neošetrované sady na nich
postupne odumierajú a nastupuje prirodzená sukcesia lesa. Niektoré plochy
boli delimitované do lesného pôdneho fondu a zalesňované borovicou, smrekom
a smrekovcom. Ďalšie nebezpečenstvo premeny rázu krajiny vyplýva z rozširujúcich
sa záhradkárskych osád.
Pri vlastnom hodnotení z definícií, ktoré charakterizujú štruktúru kajiny, sme akceptovali autorov Ružička, M., Ružičková, H. (1973), Šteffek, J. (1993), podľa ktorých štruktúra krajiny je usporiadanie krajinných prvkov, krajinných zložiek alebo čiastkových systémov v krajinnom systéme. Kedže sa hodnotila súčasná štruktúra krajiny, mapovali sa prvky využitia zeme a ich súbory, ktoré sú už človekom ovplyvnené, pozmenené resp. umelo vytvorené. Základné prvky využitia zeme boli rozdelené do skupín tak, ako sú vyčlenené v “Metodickom postupe pre hodnotenie Ekologickej únosnosti krajiny na benefičných územiach niva rieky Moravy, BR Východné Karpaty a južná časť Vysokých Tatier a ich predpolia” (Hrnčiarová T. a kol., 1996). Sú to nasledujúce základné skupiny prvkov: lesy a kroviny; trvalé trávne a bylinné porasty; poľnohospodárske kultúry na ornej pôde; vodné toky, plochy a ostatné prvky spojené s vodou; prvky bez vegetácie; priemyselné prvky; energovody a produktovody; dopravné prvky; poľnohospodárske prvky; obytné prvky; rekreačno-oddychové a športové prvky; kultúrno-historické a prírodovedné pamiatky a ostatné prvky.
Prevažnú väčšinu územia pokrýva les hospodársky využívaný. Hlavnými
porastotvornými drevinami sú dub a buk. Súvislý komplex lesa je narúšaný
len osídlenými samotami na enklávach bez lesov (Holý vrch, Odrobinovo Pole,
Široké lúky, Šváb). Nelesná vegetácia tvorí hlavne medze medzi pozemkami,
lemuje poľné cesty, zaberá neplodné plochy, osídľuje výmole. Z krovín ju
tvoria trnka obyčajná, hloh, ruža šípová, lieska, baza čierna, bršlen európsky,
zob vtačí, svíb. Z drevín agát biely, javor poľný, osika, breza, pri potokoch
jelša lepkavá, vŕby, čremcha.
Nové prvky v krajine - záhradkárska osada Vajsov, v pozadí výsypka lomu Hanišberg |
Z vodných tokov sú pre územie významné potok Krupinica a jej prítoky Vajsov a Bebrava. Na posledne menovanom je vybudovaná záchytná vodná nádrž. Toky pretekajú prirodzeným korytom (okrem intravilánu), lemovaným sprievodnou vegetáciou a sú pozitívnym prvkom.
Za prvky bez vegetácie môžeme považovať vypreparované, zvetralé, lávové prúdy, ktoré vo forme brál či osamelých skál nachádzame na hrebeňoch. Zväčša ich prekrýva les. Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj opustený lom na kameň Ficberg s násypmi hlušiny. Činný lom Hanišberg s objektami sme zaradili medzi priemyselné prvky. Iné sa v extraviláne nenachádzajú.
Dopravný koridor (cesta, železnica) ide súbežne s tokom Krupinice, okrajom CHKO. Vo vlastnom území sú vybudované len účelové komunikácie (okrem štátnej cesty Krupina-Žibritov).
Objekty poľnohospodárskych podnikov sme zaevidovali na 5 miestach (Nová
Hora, Líška, Pijavice, Žibritov, Krupina), slúžia na ustajnenie oviec a
hovädzieho dobytka. V ich okolí sú tiež poľné hnojiská.
Z interiéru národnej prírodnej rezervácie Mäsiarsky bok |
Ak hodnotíme prvky využitia zeme s ohľadom na stupeň ich antropickej premeny, môžeme konštatovať, že v sledovanom území prevládajú prírode blízke prvky nad prvkami umelými. Priestorové usporiadanie prvkov a tým aj štruktúra krajiny, je pestrá, formácie prvkov sa striedajú resp. prelínajú. Menej priaznivo vyznieva hodnotenie s ohľadom na spôsob využitia prvkov a ich biotickú charakteristiku.
V súvislosti so zmenou spôsobu života, vyľudňovaním lazov, premenou
gazdovských domov na víkendové chalupy, ale aj dodavateľsko-odberateľských
vzťahov pri zúžitkovaní poľnohospodárskych produktov (seno, ovocie, domáce
zvieratá a ich produkty) sa mení využívanie zeme. Kosia sa obyčajne len
lúky v bezprostrednej blízkosti domov, ostatné degradujú. Nevypásané pasienky
zarastajú krovinami, prestárnuté ovocné stromy nie sú nahrádzané novými.
Zmena lúčnych biotopov obyčajne znamená aj ochudobnenie biodiverzity, hlavne
o druhy viazané na pôvodné spoločenstvá. Odumierajú a miznú pre región
špecifické sorty ovocných drevín. Do voľnej krajiny (záhradkárske osady)
sa dostávajú fóliovníky, kultúrne, šlachtené dreviny. Časti územia sú umelo
zalesňované, inde postupuje sukcesia lesa samovoľne (viď. obr. 1).
Hodnotenia štruktúry a percepcie krajiny je dôležitou súčasťou komplexného hodnotenia krajiny v záujme jej trvalo udržateľného rozvoja. Preto je dôležité na vedeckej úrovni tieto metódy ďalej rozvíjať. Pri praktickej starostlivosti o krajinu v záujme udržania jej typickej štruktúry, v tomto prípade v juho-východnej a južnej časti podhoria štiavnických vrchov, považujeme za potrebné: a) vrátiť aktívneho človeka - obyvateľa do krajiny, b) na základe skúseností z regiónov s podobným rázom krajiny a fungujúcim individuálnym hospodárením (napr. Švajčiarsko, Rakúsko, Bavorsko):