Priemyselné vláknité prachy patria medzi škodliviny pracovného a životného prostredia, ktoré svojimi nepriaznivými účinkami zasahujú najmä orgány dýchacích ciest. Hlavným predstaviteľom tejto skupiny je azbest. Azbest je vláknitý silikátový prírodný materiál, ktorý vďaka svojim mimoriadnym vlastnostiam (odolnosť k vysokým teplotám, oxidácii, korózii, oderu, biologickej degradácii, odolnosť ku kyselinám a zásadám, sile v ťahu, ohybnosti) sa už desaťročia používa v automobilovom, stavebnom, lodiarskom, leteckom a kozmickom priemysle na výrobu žiaruvzdorných a hlukových izolácií, brzdových obložení motorových vozidiel, nehorľavých textílií, materiálov odolných ku kyselinám, zásadám atď. V stavebníctve sa používa najmä na výrobu protipožiarnych izolačných materiálov, azbestocementových panelov a nástrekov oceľových konštrukcií. V rokoch, keď vrcholila spotreba azbestu hlavne v stavebníctve, použilo sa ho 5 miliónov ton ročne.

        Azbest je všeobecný názov pre dve skupiny vláknitých silikátových minerálov, a to serpentínov a amfibolov. Najčastejšie vyskytujúcim sa zástupcom serpentínov je chryzotil, ktorý predstavuje asi 93 % priemyselného spracovania. Od roku 1870 do roku 1992 sa vyťažilo cca 150 miliónov ton chryzotilu. Z chemického hľadiska je azbest silikátom magnézia a v molekulách serpentínov sú často prítomné ionty železa, hliníka alebo iných kovov. Amfibolové druhy azbestov (amozit, antofilit, tremolit a krocidolit) sú v celosvetovej spotrebe zastúpené siedmimi percentami. Charakteristické katióny zastúpené u týchto druhov sú Fe²⁺, Fe³⁺, Na⁺ a niekedy Mg²⁺. Sú práce, ktoré dokazujú, že aj od chemického zloženia vlákien závisia ich biologické účinky.

        Správy o škodlivom účinku azbestových vlákien na človeka sa objavili už v minulom storočí. V roku 1897 píše o zdravotnom stave zamestancov pradiarní bavlny a azbestu v českom Tachove živnostenský inšpektor z Viedne A. Netolitzky. Popisuje dýchacie ťažkosti a kašeľ zamestnancov a upozorňuje na možnosť prenikania azbestových vlákien do dýchacích ciest pri jeho spracovaní do priadze. Písomne podchytené prvenstvo o škodlivosti azbestu sa však pripisuje Angličanovi M. Murrayovi, ktorý v roku 1900 publikoval prácu o pitevnom náleze robotníka s pracovnou expozíciou azbestu. Neskôr popisovali škodlivé účinky týchto vlákien u zamestnancov v azbestovom prostredí P. Wedler (1912) v Kanade a F. Fahr a S. Feigl (1914) v Nemecku. Symptómy, ktoré zamestancov v expozícii azbestu sprevádzajú (dráždivý kašeľ, vykašľávanie, neurčitý tlak v hrudníku, postupne sa zhoršujúca dýchavičnosť a konečná srdco-pľúcna nedostatočnosť) už presnejšie diagnostikovali a označili ako pneumokoniózu z azbestu - azbestózu.

        Pracovné podmienky pri dolovaní azbestu a jeho spracovaní boli v tom čase nepriaznivé. V prevádzkach sa prášilo a ochrana nebola prakticky žiadna. Postupne pribúdalo vedeckých štúdií a dôkazov o chorobách v dôsledku pôsobenia azbestu. V roku 1930 uznáva Anglicko ako prvé azbestózu za chorobu z povolania. Správy o biologickom účinku azbestu sa postupne objavovali z Južnej Afriky, Kanady, Nemecka. Nemecko uznalo azbestózu za chorobu z povolania v roku 1936.

        Po 2. svetovej vojne nastáva prudký rozvoj ťažby a spracovania azbestu a tým i rozvoj vedeckých informácií a zdravotníckeho výskumu. Tento sa zameriava na biologické pôsobenie vlákien azbestu nielen na človeka, ale aj v experimente na zvieratá. Hodnotí sa hlavne proporcionalita medzi tkanivovou reakciou a faktormi dĺžky expozície, koncentrácie, druhu vlákien, rozmerov, bioperzistencie vlákien, ale aj vzťah vzniku ochorení vyvolaných vplyvom vláknitých štruktúr k faktorom individuálnej dispozície. V Česko-Slovensku bola azbestóza uznaná ako choroba z povolania v roku 1947. V súčasnosti je azbestóza definovaná ako: 1) ochorenie s typickými rtg znakmi a 2) v spojení s pľúcnou rakovinou. K slovenským priekopníkom, ktorí publikovali práce o azbestózach patrí K. Holomáň (1950) a M. Nosáľ (1956). Dlhodobým účinkom vlákien azbestu na organizmus vzniká nielen pľúcna azbestóza, ale aj väzivovité až kalcifikované útvary na pohrudnici - hyalinózy, kalcifikácie a zhubné bujnenie - neoplázie (rakovina pľúc, mezoteliom pohrudnice a pobrušnice, prípadne neoplázie iných orgánov).
 

Demolácie budov spôsobujú dlhodobo vysoké  koncentrácie azbestu v životnom prostredí

        Už v roku 1933 sa v písomníctve udával zvýšený výskyt úmrtí na pľúcnu rakovinu v dôsledku účinku azbestu. Vzťah medzi expozíciou a zvýšeným rizikom pľúcneho karcinómu sa medzitým epidemiologicky kvantifikoval na veľkom kolektíve pracovníkov pripravujúcich izolačné azbestové materiály a robotníkov pracujúcich v azbestovom priemysle. J.C. Wagner a kol. uverejnili práce, kde popísali 33 histologicky dokázaných prípadov mezoteliomu z Juhoafrickej republiky. Títo boli väčšinou exponovaní krocidolitu. Latentná doba medzi začiatkom expozície a vznikom tumorov predstavovala 20-40 rokov. Podľa dlhodobých výskumov na troch kohortách zamestnancov exponovaných azbestu v USA vznikol v 7% mezoteliom, ktorý bol príčinou úmrtí. Rakovina pľúc sa podieľala 20%, čo predstavuje nad očakávanie vysoké riziko expozície azbestu. V Čechách sa sledovaním 893 zamestnancov pracujúcich s azbestom zaoberal M. Navrátil. Dokázal u nich 11% prípadov pľúcnej rakoviny, najčastejšie až v siedmej dekáde života. Na Slovensku v závode na výrobu azbestových izolačných materiálov sledoval M. Machata súbor 412 pracovníkov a 324 dôchodcov viac ako 10 rokov exponovaných azbestovému prachu, a to 20 rokov od prvej expozície. Za posledných 10 rokov sa u 15 z nich prejavila azbestóza, z toho jedenkrát v spojení s bronchogénnym karcinómom pľúc a v troch prípadoch v spojení s mezoteliómom pleury. Pretože azbestová fibróza sa vyvíja síce pomaly, ale pokračuje aj po skončení expozície, nie je dôležitá len samotná doba expozície, ale tiež doba začiatku expozície - kedy začali do respiračného traktu prenikať azbestové vlákna. To má hlavne význam u dôchodcov, ktorí už dávno nepracujú a azbestová fibróza u nich pokračuje až do štádia zreteľných rtg známok. Začiatok expozície je tiež dôležitý u pleurálnej kalcifikácie neoplázií pľúc a pohrudnice. Z epidemiologického hľadiska sa poukázalo, že pribúdaním dĺžky expozície a koncentrácie azbestu sa zvyšuje výskyt inak zriedkavých mezoteliómov (nádorov). O vzťahu medzi výskytom tumorov a dĺžkou expozície, ako aj koncentrácie azbestu, t. j. koreláciou vyjadrujúcou vzťah dávky a výskytu sú v posledných rokoch uverejnené zhodné výsledky. V dlhodobých štúdiách po expozícii azbestu sa tiež dokázalo 2-3 násobné zvýšenie gastrointestinálnych tumorov. Jedná sa o karcinómy žalúdka, hrubého čreva a konečníka. V porovnaní s pľúcnymi neopláziami sa tieto vyskytujú len v malom percente. Vedecky je podložené, že prevalencia pľúcnej rakoviny v populácii exponovanej azbestu je významne vyššia, než v kontrolnej populácii a v populácii s rovnakými podmienkami iných známych rizikových faktorov (fajčenie, rádioaktívne aerosoly, cyklické uhlovodíky).

        Posledné práce udávajú, že silní fajčiari exponovaní azbestovým vláknam majú riziko odhadu pre vznik pľúcnej rakoviny 50 až 90- krát vyššie v porovnaní s neexponovanými nefajčiarmi. Je otázne, čo je vo vzťahu fajčenie - azbestová expozícia hlavná príčina a čo aditívny či potencujúci faktor. Veľa dôkazov nasvedčuje tomu, že hlavným účinným agensom je fajčenie a azbest sa podieľa ako kokarcinogénny agens. Z hľadiska preventívnych opatrení pri profesionálnej azbestovej expozícii treba uprednostňovať pri vstupe do zamestnania nefajčiarov.

        Odhalenia nepriaznivých biologických účinkov azbestových vlákien na organizmus dali podnet k rôznym bezpečnostným a preventívnym opatreniam a tiež k hľadaniu iných materiálov, ktoré by slúžili ako náhrada za azbest a bez nepriaznivých biologických účinkov na organizmus by spĺňali jeho technologické a kvalitatívne požiadavky. V súčasnosti tieto požiadavky nie sú ešte v dostatočnej miere preverené, nakoľko náhradné látky sa používajú len niekoľko rokov, čo neumožnilo dôsledne zistiť zdravotný stav exponovaných ľudí.

        Rozsah použitia azbestových vlákien je obrovský a aj z toho dôvodu pretrváva rôzny prístup štátov sveta k otázke jeho používania. Trvajú spory, či ho používať alebo nie. Jednou z ciest je konfrontovať riziko s možnosťou naučiť sa ho minimalizovať (Konvencia o bezpečnom používaní azbestu - č.162, Odporúčanie k bezpečnému používaniu azbestu - č.172 vydané Medzinárodnou organizáciou práce).

        Vzhľadom na nesporné karcinogénne účinky azbestových odrôd (najmä krocidolitu a amozitu) trvá tendencia ich náhrady za tzv. biely azbest - chryzotil. V štátoch EÚ je celkový zákaz používania azbestu. U nás je zatiaľ zakázané používať najškodlivejší azbest krocidolit. Výrobky a materiály obsahujúce azbest sa majú používať iba v nevyhnutnom rozsahu na technické a protipožiarne účely, na ktoré nemožno použiť iný materiál. Je v plnom súlade so smernicami Svetovej zdravotníckej organizácie, Medzinárodného úradu práce a Medzinárodnou agentúrou pre výskum rakoviny nahradiť azbest inými látkami. Z toho vyplýva potreba prehĺbenej výskumnej experimentálnej činnosti cielene sledovať biologické účinky náhradných vlákien. V súčasnosti technické, ale najmä ekonomické dôvody tento prechod sťažujú, keďže na azbest nahradzujúce látky sa kladú veľké nároky - nielen technologické a ekonomické ale aj na ich biologickú bezchybnosť.

        Dôkazy o vysokej rizikovosti azbestových vlákien mali za následok rôzne hygienické opatrenia, ktoré by mali zmierňovať nebezpečenstvo tejto noxy. Pre meranie koncentrácie prachu sú u nás hygienickými predpismi odporučené gravimetrické metódy a metódy počítania vlákien/cm³. Na pracoviskách by sa mali zavádzať nové, bezprašné technológie a dodržiavať NPK-P (najvyššie prípustné koncentrácie na pracovisku). Pri montáži výrobkov z azbestu dochádza k uvoľňovaniu vlákien, preto ju musia robiť odborníci za prísneho dodržiavania podmienok zabezpečujúcich ochranu zdravia pri práci. Azbest je zaradený do skupiny dokázaných chemických karcinogénov, a preto asanačné či rekonštrukčné práce materiálov obsahujúcich azbest by mali robiť špeciálne čaty, ktoré majú povolenie od príslušných orgánov v zmysle hygienických zásad pri práci s chemickými karcinogénmi. Aj vplyvom poveternostných podmienok sa z azbestových výrobkov uvoľňujú vlákna, preto je potrebná vonkajšia úprava dlhotrvajúcou ochrannou vrstvou. Vhodné nátery k týmto účelom vyrába FERRENIT, s.r.o., Nitra a akciová spoločnosť NAFTA Gbely (Inžiniersko-dodávateľský závod), ktorá je majiteľom exkluzívnych práv na predaj a aplikáciu náterových hmôt pochádzajúcich z laboratórií NASA v USA s názvom THERMO-SHIELD. Okrem iného ponúka nátery pre azbestocementové výrobky.

        V poslednom čase sa diskutuje, či demolovať domy postavené z azbestových materiálov (západná Európa, Amerika) alebo nie. Odborníci argumentujú tým, že v týchto oblastiach sa dlhodobo udržiava zvýšená koncentrácia azbestových vlákien (niekoľko mesiacov po asanácii ostáva cca 50 000 vlákien/m³), čo môže spôsobiť oveľa väčšie riziko ako pri uvoľňovaní vlákien v budovách. Vo Francúzsku sa považuje ako bezpečná hranica koncentrácie respirabilných vlákien v budovách 5000 vlákien/m³. WHO doporučuje 1000 vlákien/m³, čo je platná norma aj v Českej republike. Na Slovensku doteraz nie je uzákonený imisný limit pre azbest v interiéroch budov a pre ovzdušie. Je podaný návrh hodnôt pre prípustné hmotnostné koncentrácie vo voľnom ovzduší, a to: pre prach s obsahom azbestu menej ako 10% je navrhnutá hodnota: k max (krátkodobá - 30 min.) = 0,20 mg/m³, k d (dlhodobá - 24 hod.) = 0,06 mg/m³ . Tisíce ton azbestu teda ostávajú v miliónoch budovách na celom svete. S.M. Cohen poukazuje, že v samotnom meste New Yorku až 2/3 z 800 000 budov obsahujú azbest a sú v poškodenom stave. Skutočnosť, že nie je definovaná prahová dávka azbestovej expozície pre vývoj rakoviny bola podnetom náročného programu demolovania domov, škôl i komerčných budov v USA. Odhaduje sa, že na tento program sa použilo okolo 100 miliárd US $. Búranie, hoci už obmedzené pokračuje aj napriek publikácii poradného dokumentu EPA (Environmental Protection Agency) v roku 1990, v ktorom sa uvádza, že mnohé demolácie sú nepotrebné, ba dokonca čo sa týka zdravia a vynakladania peňazí - protirečivé. Tiež je napadnutý ako “falošný koncept”, že najmenšia azbestová expozícia môže vyvolať riziko vzniku rakoviny. Výrok, že “jedna molekula chemikálie alebo jedno azbestové vlákno môže umožniť vznik rakoviny” - je stále a stále opakovaný, dokedy sa nezačal akceptovať ako pravda. Pravdou však ostáva, že tento výrok sa nepotvrdil, ale ani nevyvrátil.

        Vyšetrilo sa viac ako 1400 vzoriek vzduchu z 219 severoamerických škôl, ktoré preukázali, že priemerná hladina azbestových vlákien je 0,00022 vlákna/ml vzduchu. Ak sa použil najviac pesimistický model v škole, a to: 6 hodín za deň, 5 dní v týždni počas 14 rokov - vypočítalo sa riziko jedného úmrtia na rakovinu v dôsledku azbestovej expozície na milión ľudí. Naproti tomu riziko úmrtí v dôsledku zásahu bleskom je 35 mŕtvych na milión životov. Podľa M. Rossa koncentrácia azbestu - chryzotilu v životnom prostredí azbestových banských lokalít v Quebecu je 220 až 2200- krát väčšia než priemer vlákien meraných v školách, a napriek tomu sa u žien bývajúcich celý život v týchto lokalitách doteraz nepreukázalo zvýšené riziko rakoviny. Aj z toho dôvodu považujú niektorí autori Program zníženia rizika z expozície azbestu v budovách za verejno-politický debakel a odôvodňujú ho nasledovne: materiál obsahujúci azbest by nemal byť z budov a škôl odstránený, pretože uvoľňovanie vlákien v budovách považujú za nízky rizikový faktor, po demoláciách budov ostávajú dlhodobo vysoké koncentrácie azbestu v životnom prostredí, čo ohrozuje oveľa väčší počet ľudí, doteraz nie je definovaná najnižšia hladina koncentrácie azbestových vlákien, ktorá by mohla navodiť patologické procesy v organizme, monitoring ovzdušia dokázal, že koncentrácia azbestových vlákien v budovách je veľmi nízka, ale tieto údaje nič nehovoria o prípadne zahrnutých koncetráciách, ktoré mohli byť vyššie pri rôznych úpravách a narušeniach povrchu materiálu. Tiež ako súčasť argumentov používajú títo autori tabuľku odhadu rizika z azbestovej expozície v školách v porovnaní s ostatnými rizikami podľa B. Mossmana a kol. (1990) a P. Slovica (1986).

Odhad rizika z azbestovej expozície v školách v porovnaní s ostatnými rizikami

Prírodné riziko	počet úmrtí na milión ľudí
fajčenie	210 000
dopravné nehody	17 000
nehody v domácnosti	8 400
pády	5 600
utopenia	2 100
letecké nehody	1 000
obsah aflatoxinu v 0,57 l (pinta) mlieka	700
1 diétny nápoj za deň (sacharin)	700
radiácia v budovách zo stavebných materiálov	350
elektrické zásahy	350
tornáda	49
blesky	35
hurikány a tropické cyklóny	28
expozícia azbestu v školách za 14 rokov (6 hod. denne, 5dní v týždni) pri 0,00022 vlákien/ml	1

 
        Čo sa týka súčasného poznania azbestovej expozície v životnom prostredí na Slovensku, treba v prvom rade definovať stav rizika azbestu v ovzduší, k čomu je potrebný monitoring z hľadiska merania a vyhodnocovania azbestovej expozície, ako aj monitoring zdravotného stavu obyvateľov v azbestovej expozícii v jednotlivých špecifických oblastiach. Tiež by bolo treba navrhnúť celkovú politiku riešenia otázky týkajúcej sa expozície priemyselným vláknitým prachom (najmä azbestu) v životnom prostredí, ktorá by zahŕňala tieto základné postupy: ako merať (koncentrácia vlákien), kde merať (vytipovať najviac exponované oblasti), aké opatrenia (techniky) zaviesť na zníženie koncentrácie a ktoré právne predpisy je potrebné prijať na zníženie koncentrácie azbestových vlákien a iných priemyselných vláknitých štruktúr (napr. sklené, keramické, čadičové vlákna atď.) v životnom prostredí.

        Mnoho vedeckých tímov na celom svete rieši ešte nezodpovedané otázky biologických účinkov azbestu, hlavne ešte jeho neznámeho mechanizmu účinku na bunkovej a molekulovej úrovni a mechanizmu vzniku pľúcnych ochorení v dôsledku jeho expozície. Naše pracovisko je jediné na Slovensku, ktoré sa týmito otázkami v rámci výskumných projektov zaoberá.

        PhMr. Marta Hurbánková, CSc.,
        Ústav preventívnej a klinickej medicíny