Medzi ďalšie konkrétne kroky, ktoré napĺňajú spomínaných päť bodov všeobecných záverov, patrí ustanovenie koordinačnej komisie pre oblasť environmentálneho vzdelávania a výchovy pri Ministerstve životného prostredia SR, deklarovanej síce ako poradný orgán MŽP SR, personálnym zložením však reprezentujúcej aj záujmy Ministerstva školstva SR, po doplnení o predstaviteľov ďalších zainteresovaných ministerstiev spĺňa aj funkciu medzirezortnej komisie.
Komisia rozvíja konkrétnu činnosť predbežne v piatich subkomisiách. Subkomisia pre vysoké školy je totožná so stálou expertnou skupinou pre environmentálnu a ekologickú výchovu a vzdelávanie na vysokých školách, ktorá bola ustanovená pri MŠ SR roku 1994 v súlade so závermi prvej národnej konferencie roku 1994.
Rozpracované a rozšírené odporúčania sekcie vysokých škôl z uvedenej konferencie sa premietli do Rozvojových zámerov environmentálnej výchovy a vzdelávania na vysokých školách v SR. Ako programový cieľ sa tu zdôrazňuje trvalé obnovovanie kvalitatívnej stránky vzdelávania, ktoré sa musí opierať o najnovšie poznatky vedy a techniky. Pritom treba rozširovať obsah výučby a inštitucionálnu vedecko-pedagogickú základňu v ekológii a environmentalistike. Súčasne sa rozpracovali opatrenia na dosiahnutie programového cieľa v oblasti riadenia, štruktúry a vzdelávania v inštitucionálnej oblasti a informatike. Stála expertná skupina, ktorá vznikla aj na tvorbu koncepcie uceleného systému ekologickej a environmentálnej výchovy a vzdelávania na vysokých školách, pôsobí pri uskutočňovaní naznačených rozvojových zámerov. Medzi aktuálne úlohy patrí napríklad zámer vypracovať návrh osnovy predmetu ekologické základy environmentalistiky (environmentálnej ekológie), ako súčasti predmetov všeobecného základu v I. ročníku všetkých vysokých škôl. Na to nadväzuje zámer vypracovať návrh na spoločný základ štúdia ekológie a environmentalistiky v rámci predmetov povinných, riadeného a voľného výberu pre fakulty pripravujúce ekológov a environmentalistov. S tým súvisí aj zámer vypracovať návrh na cieľové profily absolventov štúdia tohto zamerania, ktoré budú v súlade s požiadavkami na ich uplatnenie na trhu práce.
Výučba a vzdelávanie sa musia zabezpečovať vo všeobecnej a systémovej ekológii, všeobecnej a špeciálnej environmentalistike. Predmety, ktoré budú tvoriť obsah výučby, možno systémovo usporiadať do niekoľkých tématických okruhov. Predbežne je možnosť ich usporiadania nasledujúca: odbor EKOLÓGIA so smermi : všeobecná ekológia, ekológia populácií, organizmov a človeka, systémová ekológia, aplikovaná ekológia; odbor ENVIRONMENTÁLNA EKOLÓGIA so smermi : ekologické základy environmentalistiky, ekológia prírodných zdrojov, ekológia environmentálnych územných systémov, krajinné plánovanie a krajinárska tvorba; odbor ENVIRONMENTALISTIKA so smermi : vlastnosti a kvalita zložiek životného prostredia, environmentálna synergetika, environmentálny manažment využívania prírodných zdrojov, environmentálne technológie, ekologizácia riadenia a hospodárenia, právne a politické hľadiská environmentalistiky.
Systémovo usporiadané tématické okruhy pre ekológiu, environmentálnu ekológiu a environmentalistiku podstatne narúšajú tradičné chápanie ekologickej a environmentálnej výchovy. Do tohto systému bude treba zaradiť doterajšie predmety, prípadne ich prispôsobiť, alebo vytvoriť nové. Predpokladá to tiež vyprofilovať interných učiteľov, schopných takto obsiahnuté predmety prednášať, prípadne získať kvalitných externých prednášateľov. So zreteľom na prierezový charakter niektorých predmetov budú sa musieť zabezpečovať pre vybrané predmety viacerí prednášatelia z rôznych pracovísk.
Hlavným cieľom ekologickej a environmentálnej výchovy je naučiť myslieť. Upustiť od memorovania a viesť študentov k chápaniu vzájomných súvislostí medzi človekom a jeho prostredím. Systémové chápanie analýzy a syntézy poznatkov umožní ich tvorivé aplikovanie pri štúdiu a riešení rozporov medzi činnosťou človeka a zabezpečením jej trvalo udržateľného rozvoja. Preto sa musí vytýčiť konečný cieľ, t.j. profil absolventa procesu ekologického a environmentálneho vzdelávania.
Nevyhnutná je úzka prepojenosť medzi rôznymi katedrami vysokých škôl, najmä pri tých predmetoch, ktoré sa musia vyprofilovať, prípadne novokoncipovať. Je dôležité, aby sa nesuplovali predmety klasické bez kritického prehodnotenia pre potreby environmentálnej ekológie. Oveľa užšiu spoluprácu bude vyžadovať novozavádzaný systém praktického seminárneho štúdia, kde by sa mal konfrontovať obsah a zameranie jednotlivých predmetov navzájom, ale aj s potrebami praktického uplatnenia, so zreteľom na riešenie tém seminárnych prác.
Druhá národná konferencia Stratégia environmentálneho vzdelávania a výchovy na školách podporila vytýčené úlohy z prvej národnej konferencie a ďalej ich rozvinula vo všeobecných zásadách aj pre jednotlivé stupne vzdelávania a výučby.
Pri zabezpečovaní výchovy pedagógov a špecialistov v environmentálnej ekológii je potrebné zabezpečiť väzbu medzi obsahom výučby na základných a stredných školách, čiže medzi environmentálnym minimom a obsahom výučby na vysokých školách. Vo schválených osnovách environmentálneho minima sa ako základný cieľ environmentálnej výchovy žiakov základných a stredných škôl stanovila úloha “formovať a rozvíjať také osobnostné kvality, ktoré ich uschopnia chrániť a zlepšovať životné prostredie”. Obsah environmentálnej výchovy je v environmentálnom minime rozvrhnutý do 12 smerov: zachovanie biodiverzity, odlesňovanie, erózia pôdy, racionálne využívanie prírodných zdrojov, znečisťovanie prostredia, úbytok ozónovej vrstvy, kyslý dážď, skleníkový efekt, spotreba energie, odpad, urbanizácia, populačná explózia.
Na väčšine vysokých škôl sa výučba ekológie vo väzbe na životné prostredie sústreďuje zväčša na prírodovedne zameraných fakultách. Environmentalistika, aplikovaná na konkrétne problémy, sa rozvíja na špecializovaných vysokých školách prevažne technického zamerania.
Na Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene je výučba orientovaná na všeobecnú a aplikovanú ekológiu, najmä na ekológiu krajiny, ochranu prírody, tvorbu krajiny a vegetačné úpravy a v environmentalistike na skúmanie kvality životného prostredia a jeho manažment.
Na Fakulte prírodných vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre sa ako na jedinej vysokej škole zaviedla výučba environmentálnej ekológie, ktorá systémovo prepojuje klasické ekologické disciplíny s novo sa profilujúcimi environmentálnymi disciplínami. Zdôrazňuje sa tu potreba základného ekologického vedomia a vzdelania pre pochopenie a štúdium širších environmentálnych problémov ľudskej spoločnosti.
V priebehu prvých troch rokov štúdia dostáva študent širšie ekologické vzdelanie. V I. ročníku sú to predmety všeobecného základu pre ďalšie štúdium. Encyklopedicky pojaté základy matematiky, fyziky a chémie sú aplikované na problematiku prostredia. Dopĺňa ich všeobecná ekológia a základné poznatky o biote a abiote. Tieto poznatky sú v II. ročníku širšie rozvinuté do úrovne živých systémov a ich neživého prostredia. Poznávanie systémov v III. ročníku sa rozširuje na krajinu a jej ekologické systémy prírodné a človekom vytvorené a na obnoviteľné a neobnoviteľné prírodné zdroje. Vo IV. a V. ročníku sú obsiahnuté vzťahy medzi človekom a jeho prostredím v celej jeho šírke s vyústením do trvale udržateľného rozvoja ľudskej spoločnosti. V každom ročníku sú voliteľné predmety, ktoré umožňujú prehĺbiť alebo doplniť problematiku povinných predmetov.
Zavedenú výučbu environmentálnej ekológie, so zreteľom na jej novosť, je potrebné počas prvých 5-6 rokov chápať ako experiment. Má nielen vyprofilovať absolventa s novým pohľadom na okolitý svet a s novým prístupom k riešeniu životne dôležitých otázok ľudskej spoločnosti, ale tiež vyprofilovať nového učiteľa, ktorý má zabezpečovať novokoncipované predmety.
Pri výučbe environmentálnej ekológie je hlavným cieľom nerozvíjať iba pamäťovú zložku, ale najmä tvorivú a syntetickú zložku ľudského mozgu. Upustiť od bezduchého memorovania a naučiť myslieť, chápať vzájomné súvislosti medzi človekom a jeho prostredím. V snahe vytvoriť študentom priestor, kde by na rozdiel od pasívneho prijímania vedomostí pristúpili k ich aktívnemu získavaniu, zaviedlo sa praktické seminárne štúdium. Počas tohto štúdia má študent v systéme výučby, od letného semestra II. ročníka až po obhajobu diplomovej práce, možnosť a povinnosť aktívne a iniciatívne sa podieľať na svojom vzdelávaní.
Väzba medzi obsahom environmentálneho minima a obsahom výučby environmentálnej ekológie na vysokých školách musí byť spätná v tom zmysle, že aj na základe skúseností s výučbou na vysokých školách bude nutné robiť úpravy v environmentálnom minime.