Z environmentálneho kalendára sa dozvedáme, že 17. decembra 1997 uplynulo 20 rokov od úmrtia priekopníka slovenskej ochrany prírody Jána Volka - Starohorského. Pretože mladšej generácii už táto osobnosť významom presahujúca región rodného Liptova nie je známa, priblížime si aspoň v stručnosti niektoré stránky jeho života a najmä zásluhy o vznik ochrany prírody na Slovensku.

        Narodil sa 31. júla 1880 vo vtedajšom Liptovskom Sv. Mikuláši, reálku vyštudoval v Levoči a vojenskú službu absolvoval vo Viedni. V roku 1908 po ukončení štúdia zemepisu a prírodných vied na Budapeštianskej univerzite sa stal učiteľom. Toto povolanie začal vykonávať v Hybiach, potom ho osud zavial do Topoľčian, Brezna nad Hronom, Abrudi, Polného Byrinčoku, ďalej do Rumunského Dévu, kde obdržal profesorskú definitívu a odtiaľ po vzniku prvej Československej republiky sa vrátil do svojho rodiska, kde 20 rokov pôsobil na Gymnáziu M. M. Hodžu. V roku 1939 odišiel do výslužby, ale ostal činným naďalej, pričom si zachoval sviežosť ducha do vysokého veku. Okrem bádateľskej činnosti, ako bývalý učiteľ pokračoval vo výchove mládeže. Viedol prírodovedecké krúžky, podieľal sa na založení astronomického krúžku a živo sa zaujímal aj o dianie v ochrane prírody. Zomrel 17. decembra 1977 vo veku 97 rokov a posledný odpočinok našiel vo svojom rodnom meste.

        Profesor Ján Volko - Starohorský napísal vyše 160 prác uverejnených v rôznych časopisoch a niektoré vyšli ako samostatné diela. Vo svojich prácach nielen s prírodovedeckou, ale aj sociálnou problematikou uverejnených pred prvou svetovou vojnou, začal používať pseudonym “ Starohorský ”. Mnoho prác sa týkalo jeho obľúbeného odboru geológie, ale aj speleológie, ktorú nazýval jaskyňovedou.
 

 
V júli 1976 vtedy 96-ročný profesor Ján Volko-Starohorský medzi účastníkmi XII. tábora ochrancov prírody v Ludrovej - Hučiakoch
 
        Liptov, neobyčajne bohatý na kras a čaro jaskynných priestorov ho inšpiroval na založenie Múzea slovenského krasu ( 1930 ) v Liptovskom Mikuláši. Správcom tohto múzea bol až do roku 1947.

        Profesor Ján Volko - Starohorský mal osobitný vzťah k ochrane prírody. Uvedomil si jej potrebu už v dobe, keď to ešte málokto chápal a prispel k jej vzniku. Ochranu prírody považoval za vedný odbor i praktický návod činnosti. V roku 1924 vydal publikáciu Prírodné bohatstvo Liptova a v roku 1941 súbornú prácu Ochrana prírodných pamiatok. Zaslúžil sa o vyhlásenie viacerých prírodných rezervácií a prírodných pamiatok, zasadzoval sa aj o vyhlásenie Tatranského národného parku. Bol jedným z prvých odborných konzervátorov ochrany prírody a v tejto funkcii aktívne pôsobil až do konca svojho života. Inicioval zakladanie spolkov ochrany prírody, pričom s potešením privítal vznik Zboru ochrancov prírody a neskôr aj Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, ktorého bol doživotným čestným členom. Jeho nenaplnenou túžbou bolo vytvorenie katedry ochrany prírody ako aj katedry speleológie.

        Spektrum odborných záujmov profesora Jána Volka - Starohorského bolo pozoruhodne široké. Okrem geológie, speleológie, muzeológie, pedagogiky a ochrany prírody sa venoval aj geografii, astronómii, kartografii, balneológii, železničnému dopravníctvu, spolkovej činnosti, kultúrnej a osvetovo-výchovnej činnosti. Jeho autobiografický profil bol uverejnený v publikácii Práca a dielo ( L. Mikuláš, 1944 ).

        Osobnosť profesora Jána Volka - Starohorského a jeho prínos pre slovenskú ochranu prírody si pripomenuli z príležitosti nadchádzajúceho 20. výročia jeho úmrtia účastníci III. stretnutia seniorov ochrany prírody, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 13. - 14. 11. 1997 v Kvačanoch.
 

 
        V rokoch 1935 až 1937 ma ako primána i sekundára reálneho gymnázia M. M. Hodžu v Liptovskom Svätom Mikuláši učil prírodopis pán profesor Volko. Dodnes - ešte aj po 60 - ich rokoch - mám na neho iba tie najkrajšie spomienky. Bol totiž jedným z mála profesorov, ktorý ku nám študentom prejavoval ľudský teplý, možno povedať priam otcovský vzťah. Oslovoval nás svojím príslovečným “ Syn môj ”, hovoril krásnou spisovnou slovenčinou a vľúdne nám tykal. Preto sme aj my mali k nemu rovnako srdečný, ba priam naozaj synovský vzťah - oveľa bezprostrednejší, ako k ostatným, najmä českým profesorom, ktorí nám už od prímy “ úradne ” vykali.

        Pán profesor Volko mal svoje osobité metódy vyučovania prírodopisu. V prvom rade treba spomenúť jeho známu “ repetírku ”, čo znamenalo opakovanú reprodukciu učiva z predošlej hodiny, na ktorú striedavo vyvolával po dvoch - troch z dobrovoľne sa hlásiacich žiakov. Bola to originálna doplnková forma výučby podľa jeho zásady, že skúška má byť poslednou príležitosťou, aby učiteľ pomohol žiakovi opraviť si nesprávne, alebo doplniť si chýbajúce vedomosti. Pozoruhodné pritom bolo, že tým potlačil averziu ku skúšaniu a že každý pokladal za vec prestíže, aby sa aspoň párkrát na repetírku pripravil i prihlásil.

        Ďalšou jeho metódou názorného vyučovania bolo, že v každej triede zriadil malú zbierku bežných nerastov. Tie sa pred jeho hodinou museli rozložiť po katedre i s lístočkami označujúcimi ich slovenské i latinské názvy. V mesiacoch vegetácie priniesol väčší podstavec s vázičkami, do ktorých sme museli narezať z jara rozpuky vetvičiek z rôznych stromov či kríkov - v lete i na jeseň zasa poľné aj záhradné kvety, samozrejme tiež sme ich museli označiť slovenskými i latinskými názvami.

        Pán profesor v nás vzbudzoval záujem o prírodu aj vychádzkami do gymnaziálnej botanickej záhrady. Po vyučovaní nás vodil na krátke výlety do okolia. Pod jeho vedením sme chodievali hľadať skameneliny listov i numulitov pod vápencový kopec Velínok pri Podtúrni alebo na vŕšok Rohačku nad Vrbicou. Neraz sa s nami vybral i na dlhšie výlety do Demänovskej, Kvačianskej či Prosieckej doliny ( najmä v dňoch tzv. pochodových cvičení ). Tu nás učil vysekávať geologickým kladívkom vzorky nerastov pre naše triedne i pre jeho kabinetné zbierky. Na takéto účelové výlety sme s ním radi chodievali aj neskôr, keď sme už nemali prírodopis ako učebný predmet. Podnecoval v nás aj záujem o národopis a folklór : V mikulášskom “ stoličnom dome ” založil malé múzeum, v ktorom sústreďoval pozorohodnosti z Liptova. Žiaci z okolitých dedín mu nosievali staré lampáše, kuchynské náradie, ľudovú keramiku, výšivky i výrobky ľudových umelcov.

        Pán profesor Volko nás sústavne nabádal na ochranu prírody. Na slávnostné sprievody na Deň matiek či Deň slobody pripravoval so staršími žiakmi transparenty s ochranárskymi heslami ( on ich volal “ tabličky ” ). Spomínam si na niektoré : Nechodievaj krížom cez trávnik ! Nelámte konáre pri oberaní ovocia ! Živým živé kvety v črepníku ! - Niekedy jeho dobrý zámer vyznel aj komicky - dlho sa spomínala tablička s nápisom : Uctievajte pamiatku mŕtvych - nepúšťajte kravy na pašu do cmitera ! ( vzťahovalo sa to na starý cintorín s rozpadnutým plotom, kam občas zablúdili kravy zo susedného pasienka ).

        Osobitne sa treba zmieniť o jeho snahe poslovenčiť prírodopisnú terminológiu. Mali sme vtedy učebnice prekladané z češtiny i vydávané v Čechách. Pán profesor veľmi dbal na čistotu slovenčiny a bol proti čechizmom. Dôsledne od nás vyžadoval, aby sme hovorili “ kôrovce ” namiesto korýši, “ pravršie, prvovršie ...” namiesto prahory, prvohory ... Vždy zdôrazňoval, že plurály zvierat sa v slovenčine nekončia na mäkké -i, ale na -e alebo -ypsilon : “ Syn môj ! Slovák vždy povie : Tie psy, vlky, barany, vrabce, mravce ! ”. Hoc aj to bolo v rozpore s vtedajšími pravidlami slovenského pravopisu v tridsiatych rokoch - na prírodopise sme to vždy rešpektovali !

        Nuž - takýto bol pán profesor Volko ! Aspoň niekoľko z mnohých ďalších pekných spomienok na tohoto vynikajúceho slovenského geológa, výborného pedagóga, roduverného Slováka - posledného z generácie Štúrovcov. Aspoň takáto skromná pripomienka jeho bývalého a dosiaľ v úcte oddaného žiaka...