Valentin Rasputin
 
        Valentin RASPUTIN ( nar. 1937 ) je významný ruský spisovateľ. Vyštudoval históriu a filológiu. Píše romány, novely a poviedky, ktoré majú široký tematický záber - od obdobia vojny až po život dnešnej dediny. Romány Ži a Pamätaj, zbierka poviedok Peniaze pre Máriu a Dole a hore prúdom sú preložené aj do slovenčiny. Pre jeho diela je charakteristický múdry humor, presná psychologická kresba a lokonický štýl.

        Príde turista, prezrie si ju a nespokojne zvraští čelo : - “Je na nej akási škvrna...” Príde iný a vzápätí vyčíta : - “Veď je na nej veľa dier”. Tá medvedia koža je na predaj doposiaľ.
        Vasilij sa blížil k postrelenému medveďovi vždy veľmi opatrne. Najprv sa snažil zistiť, či výstrel zasiahol miesto, na ktoré mieril. A keď sa presvedčil, že mal aj tento raz presnú mušku, dlho spokojne obchádzal korisť, a až keď to vychutnal, začal jej sťahovať kožu. Kože predával turistom. Vždy im pri tom rozprával ako medveďa dostal, aby ľudia vo svojich mestských príbytkoch nešliapali po takých pokladoch ako po prostých kobercoch a dokonale si ich šetrili.
        Bol to dobrý lovec, medveďa zneškodnil tak rýchle, že začiatok toho napínavého súboja takmer splýval s koncom. Ale raz sa odohralo všetko naprosto inak : za začiatkom koniec nenasledoval, bolo dlhé a nebezpečné pokračovanie. Pokračovanie, aké si Vasilij akiste neželal, ale nedokázal ho odvrátiť či dajako zmeniť.
        Odohralo sa to onej zimy, keď mu zverili vedno s dvomi ďalšími pastiermi veľké stádo sobov. Traja ľudia, tristo sobov, pre tých troch tri malé zimoviská vzdialené od najbližšej osady štyridsať kilometrov, pre zverené zvieratá - tajga. A zima pre všetkých bez rozdielu. Raz mesačne odchádzal niektorý z pastierov do dediny po potraviny, zvieratá vyhrabávali spod snehu trsy trávy, ale zimu - ten nekonečne biely prúd času, nemohlo skrátiť ani jedno ani druhé.
        Tá nešťastná príhoda sa odohrala koncom roku. Pes priviedol Vasilija k medvediemu brlohu. Vasilij mu rozkázal, aby ticho sedel. Našiel si riadny budzogáň, prebudil spiaceho, vyhnal ho z príbytku a vystrelil. Všetko išlo ako obvykle a lovec mal ako už mnohokrát predtým pocit, že číta po dvadsiaty alebo vari tridsiaty raz ošúchanú rozpadnutú knihu - tie isté, rovnaké, až dôverne známe stránky...
        Potom sa však prihodilo niečo, s čím nerátal : vo chvíli, keď chcel popodísť k zastrelenému zvieraťu, rozľahol sa blízko za ním ohlušujúci rev. Vasilij sa okamžite obrátil, stisol spúšť a takmer bez mierenia vystrelil na druhého medveďa, čo práve vychádzal z brloha. Medveď sa potkol a v tom okamihu vystrelil Vasilij druhý raz, ale zasa nie tak, ako mal. Zviera sa postavilo na zadné a Vasilij zazrel na jeho hrudníku veľkú bielu škvrnu. Neskoršie si neraz myslel, že to mohol byť jeho posledný pohľad. Našťastie sa však stalo niečo celkom nepochopiteľné. Medveď akoby prestal byť medveďom: uskočil na bok, prelomil krehký pás kríkov a rozrážajúc širokým bielym hrudníkom snehové záveje, dal sa na útek. Pes vyrazil za ním, ale čoskoro sa vrátil, ako keby chápal, že osud sa nepatrí pokúšať dvakrát. Vasilij doslovne zdrevenel v neprirodzenom postoji, ktorý zaujal v okamihu, keď pudove odtušil, že medveď po ňom skočí. A ten okamih sa mu stal večnosťou vyplnenou úzkostným vyčkávaním toho najhoršieho. Keď konečne skončil, Vasilij sa uľahčene narovnal a vykročil k medveďovi, ktorého zastrelil ešte prv, než sa objavil ten s bielou náprsenkou. Videl pred sebou záber ako z detského kresleného filmu, ktorý má deti čo najviac rozosmiať: zviera - bola to medvedica - ležalo v snehu a hlavu malo položenú na prednej labe.
    Neskoršie Vasilij neraz počul : to bolo všetko kvôli tej medvedici. Keby nebolo jej, bolo by sa to dávno skončilo. Teraz aspoň vidíš, čo sa odohráva v tajge...
    Vracal sa na zimovisko, ale ten čudný príbeh mu nie a nie vyjsť z hlavy: ako keby ho po kúskoch prežíval znovu a znovu. Obraz za obrazom sa mu objavoval pred očami proti jeho vôli, otázka prenasledovala otázku: biela škvrna na hroziacej hrudi - kde sa vzal v Sajansku medveď s bielou náprsenkou? Výstrel a vzápätí ďalší - ako je možné, že ani raz nezasiahol? Ako je to možné, že medveď z boja zutekal? Mydlová bublina sa rozpadla na tisícky drobných kvapiek a život ide ďalej, čas plynul ako prv. Noc striedala deň, po zime prišla jar ... Stal sa zázrak, a to je niečo, čo sa nedá pochopiť, lebo zázraky sa už neodohrávajú a na šťastné náhody sa veru nedá spoliehať. Život je ako naprogramovaná úloha, nezadržateľne sa uberá ku svojmu záveru - a nič viac.
        O týždeň neskôr našli za zimoviskom raneného soba.
        - To si vybavím sám, - vyhlásil Vasilij svojím dvom spoločníkom, - nechcem, aby ktorýkoľvek z vás išiel so mnou.
        ... A vybral sa na miesto, kde sob ležal, aby vypátral čo sa vlastne odohralo. Sneh, ktorý v noci napadol, však zahalil všetky stopy, nuž o tragédii, ktorá sa tu stala, sa nedalo naskrze nič zistiť. Vasilij však nedokázal aj napriek tomu hneď odísť, stál a vyčkával, bol vnútorne presvedčený, že páchateľ sa celkom určite vráti na miesto činu, alebo sa aspoň objaví dajaký svedok. Nikto však neprichádzal, a tak nečudo, že sa napokon rozhodol vrátiť.
        Kto vie, aká sila ho donútila znezrady pozrieť sa napravo, ale podriadil sa jej bez premýšľania a stŕpol od hrôzy: bol to on! Vasilij zbadal najprv bielu hruď, vyčnievajúcu nad bielou pokrývkou, a potom sa stretol s prižmúrenými zlými očami nepriateľa: vyhlasovali mu boj na život a na smrť.
        Čo Vasilija najviac prekvapilo a súčasne najviac znepokojilo, bolo sebavedomie tohto obrovského zvieraťa. Rozzúrený, načertený medveď sa zberal k útoku, ktorý mohol znemožniť dobre miereným výstrelom. V takých chvíľach dokázal vždy zachovať pokoj a rozvahu. Tento medveď však už vedel, čo je výstrel, a preto sa neponáhľal. Nechcel urobiť prvý krok.
        Sob, ktorý sa pokúšal vymotať z povrazov, vliekol Vasilija s chrapčaním na cestu. Vasilij ustúpil dva kroky dozadu a zložil si z pleca pušku. Práve v tej chvíli sa medveď narovnal. Vasilij však nevystrelil: po prvý raz v živote nedôveroval svojej zbrani, zdalo sa mu, že drží v ruke len neškodnú detskú hračku. Nechal sa ďalej ťahať sobom k ceste, urobil naspäť ešte tri kroky, a potom cúval ďalej a rátal: päť, šesť, sedem, desať, dvadsať krokov ... Napokon sa obrátil a utekal k zimovisku. Kúsok od neho zastal a obzrel sa za seba. Medveď stál pod svahom a pozoroval ho. Až do tej chvíle nevedel Vasilij čo je strach, pokladal ho za čosi ako lenivosť: človeku sa prosto nechce urobiť to alebo ono, nuž vymýšľa si rôzne výhovorky. Teraz sa však s ním odohrávalo niečo také, čomu nerozumel, pracovala v ňom akási ukrytá cudzia sila. Keď sa pred chvíľou stretol s medveďom, snažil sa to doteraz nepoznané - strach, ktorý sa ho celkom zmocnil - potlačiť, ale nedokázal to.
        Prešlo niekoľko dní a Vasilij mal zájsť do ohrady za chorým sobom. Noc bola taká chladná, že aj psi zaliezali do zrubu, nuž meveďovi nebránilo naozaj nič, aby sa priblížil až k zimovisku.
        Zaútočil na Vasilija skadiaľsi z boku, akiste z úkrytu, kde naň dlho čakal. Vasilij prenikavo vykríkol, a potom sa mu zdalo, že kričí dlho, veľmi dlho, bez prestávky... Ráno mu jeho druhovia rozprávali, ako ho v noci zachránili psi. Zázrak, myslel si. Medveď mu totiž nijako mimoriadne neublížil. Podarilo sa mu však zmiznúť. Teraz už Vasilij ani najmenej nepochyboval, že medveď ho prenasleduje. Vymenili si úlohy: lovec sa stal prenasledovaným a zviera prenasledovateľom.
        Schoval pušku, ktorej prestal dôverovať a začal nosiť karabínu. Raz zistil, že ide s ňou aj po vodu. Zahanbil sa. K riečke to od zrubu nebolo ďalej ako dvadsať krokov. Inokedy sa zasa nedokázal zbaviť pocitu, že za ním niekto kráča. Prudko sa obrátil, ale okrem zasneženej tajgy nezbadal nič. Išiel ďalej, ale stále počul za sebou kroky, sprevádzali ho až k zimovisku.
        Občas sa cítil pokojný, ale potom sa ho poznove zmocňoval strach, čosi sa v ňom rúcalo, pevnosť, ktorú vybudoval večer sa ráno hneď rozpadla.
 

 
 
        Keď ho v noci prebudil brechot psov, predstavoval si svojho prenasledovateľa, ako z diaľky clivo pozoruje oheň vychádzajúci zo zimoviska. A potom sa s ním stretol za bieleho dňa. Stál pod tým istým upätím ako pred niekoľkými týždňami, s ohavne vyzerajúcim ňufákom, ponášajúcim sa na hlaveň starodávnej pušky. Vtedy sa rozhodol, že odíde, opustí konečne toto strašné miesto, kde si pripadal ako baránok vyhliadnutý na obetovanie. Nie je síce dajako povzbudzujúce utekať pred zvieraťom, ale prečo dobrovoľne pchať hlavu do slučky?
        Vyrazil skoro ráno a večer dorazil do dediny. Predseda ho mlčky vypočul, ale zrejme jeho rozprávaniu veľmi neveril.
        - Vravíš, že má bielu škvrnu? - pýtal sa niekoľko razy za sebou. - Takí vraj žijú v Himalájach, ale tú? Akoby sa sem dostal? No, že za tebou chodí kvôli tej medvedici, to by som pripustil. Veď vieš, chce sa ti za ňu pomstiť. A potom sa zasmial: - Tak dobre. Pridelím ťa k inému stádu. Medveď sa bude chvíľu ponevierať, a potom zabudne. Veď je to len zviera ...-
        Druhé stádo bolo od prvého vzdialené asi sto kilometrov. Vasilij bol na novej základni už dva mesiace. Zima sa lúčila, hlásila sa jar, obdobie, keď majú pastieri najviac roboty.
        Jedného dňa vylákal Vasilija zo zrubu zbesilý brechot psov. Vzal pušku a utekal za vzďaľujúcimi sa psami, aby zistil, koho vlastne prenasledujú. To, čo zbadal - bolo neočakávané a strašné. Na polianku vedľa skaly vybehol medveď. V snahe zbaviť sa psov, postavil sa na zadné laby, a tak Vasilij zbadal jeho bielu hruď. Vasilij sa ani nepokúsil vystreliť. Stál ako zasiahnutý bleskom ... Ale nestalo sa nič. Psie brechanie sa pomaly vzďaľovalo. Vasilij však mal z toho malú radosť. “ Našiel ma, ” opakoval si znovu a znovu, “ našiel, našiel!” To poznanie mu vírilo v hlave ako plavák v prudkej vode a vyvolávalo v unavenom mozgu neradostné predstavy.
        Na druhý deň sa medveď objavil v bezprostrednej blízkosti zrubu. Pastieri po ňom niekoľko razy vystrelili, ale huňáč zmizol zanechajúc za sebou len niekoľko krvavých stôp na kameňoch.
        - Výstrely ho zrejme nezaujímajú, - povedal večer jeden z pastierov. - Musíš stadiaľto odísť, Vasilij. Ten medveď sa celkom zbláznil kvôli tebe...-
        Dal slovo a odišiel. Z dieťaťa tajgy sa stal väzeň zatvorený medzi štyrmi stenami, zo širokých priestorov mu ostali len tri dedinské uličky a vzduchu iba toľko, aby sa nezadusil. Už nebol lovcom, a ak vyšiel niekoľko krokov za dedinu, hneď počul: - Vasja, daj na seba pozor ...-
        Stal sa z neho človek zahľadený do seba, vyhýbal sa ľuďom, len kde - tu prehodil s niekym zopár slov. Ale správy, ktoré donášali pastieri a lovci počúval dychtivejšie ako kedykoľvek predtým.
        - Toho tvojho fľakatého videli pri zimovisku v Pokrovsku. - A inokedy, že už po ňom dvakrát strieľali na Marhoji. Prišli aj iné správy a Vasilij si v duchu zmapoval celé dlhé putovanie svojho prenasledovateľa. Vedel, že je už veľmi blízko. Chlapec, ktorý nosieval do dediny listy, mu to čoskoro potvrdil.
        - Je tu, - oznamoval Vasilijovi, - rýchle poď, ukážem ti ho. - A vliekol Vasilija na strechu, podal mu ďalekohľad a upozornil ho na tmavý bod na neďalekom úbočí. Vasilij zišiel zo strechy, bez náhlenia sa obliekol, pripravil si zbraň a do tašky uložil kus čierneho chleba. Potom zahnal psa, čo sa mu plantal pod nohami a vyšiel z domu.
        Bol prekrásny letný deň plný zelene a slnečného jasu, človek ani zviera si veru nemohli sťažovať na nežičlivosť počasia. Stretli sa na širokej prehľadnej polianke, ktorá nedávala ani jednému z nich možnosť ukryť sa. Kráčali proti sebe a zviera, ako keby sa obávalo, že si ho človek nevšimne, zlovestne ručalo a stavalo sa na zadné ukazujúc svoju bielu hruď. Chvíľu stáli proti sebe, ako keby sa nemohli dohodnúť, kto má začať. Napokon to medveď nevydržal a urobil prvý krok. Počas dlhých mesiacov prenasledovania si vypestoval v sebe zákernosť a opatrnosť, ale teraz nevyužil ani jedno ani druhé. Možno na to zabudol, možno - nechcel. Keď bol už celkom blízko, zodvihol Vasilij karabínu a zamieril. V tom okamihu medveď vyrazil.
        Výstrel ako keby nechcel vyjsť, zaznel slabo, ale vykonal svoje dielo. Zviera padlo a Vasilij vystrelil ešte raz. Vedel, že zbytočne - a vyčítal si to. Nato pokročil k mŕtvemu telu a sadol si vedľa neho. Necítil radosť ani uspokojenie. Nahmatal v kabele chlieb, vytiahol ho a pomaly bez chuti sa dal do jedla. Boj skončil, zvíťazil v ňom, pripadal si však ako vrah. Medveď, čo ležal vedľa neho - nevedel o svojej porážke : aj vo chvíli smrti vyzeral mocný a hrdý ako predtým ...

( krátené )
ilustrácia : Daniel RAKYTA, 16 r., tuš
ZUŠ J. Cikkera, B. Bystrica