Za všetko môže podklad     Pre druhovú pestrosť, spôsob využívania krajiny a v neposlednom rade i jej charakteristický vzhľad je určujúcim faktorom horninový podklad. Ten v Peaku nie je výnimkou.
    Rozoznávame tu tri hlavné typy hornín, ktoré sú sedimentárneho charakteru a boli sformované asi pre 330 miliónmi rokov.

• Južná časť územia, nesúca aj názov White Peak je charakteristická vápencovým podložím, na povrchu porastená kalcifilnými druhmi tráv. Táto časť územia parku je popretkávaná plôtikmi a múrikmi, ktoré z diaľky pôsobia ako siete pavučín. Ovce a Peak totiž patria od napamäti k sebe. Chov oviec v zásade nenarúša zámery ochrany prírody daného územia. Ovce sú chované len pre mäso, nedoja sa, a preto nie je potrebné ich niekoľkokrát denne koncentrovať na malom priestranstve, resp. v košiari. Hoci sú priame škody na pôdnom kryte minimálne, správa národného parku sa snaží chov oviec usmerňovať, spolufinancuje rekonštrukcie kamenných múrikov a nefunkčných oplotení.
• Severná časť územia parku tvorená pieskovcom sa miestnymi nazýva aj Dark Peak, podľa sfarbenia skalných útvarov i samotných rašelinísk do tmavosiva až hneda. Dark Peak zaberá náhorné plošiny s hrubou vrstvou rašeliny, na ktorej rastie len veľmi málo druhov rastlín, pre ilustráciu spomeňme aspoň vres obyčajný (Calluna vulgaris), čučoriedku obyčajnú (Vaccinium myrtillus), či páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum). Náhorné plošiny svojou na miestne pomery veľkou nadmorskou výškou (400-600m n.m.) sú hlavným cieľom turistov počas celého roka. Na ich atraktivite ešte pridávajú ostré hrany plošín, ktoré padajú kolmo do údolí a svojimi často až 40 metrovými výškami sa stali rajom skalolezcov. Najznámejšia hrana - Stanage Edge má v dĺžke cez päť kilometrov a počas slnečných víkendov na nej možno napočítať do tisíc skalolezcov. Pri takomto živelnom využívaní územia samozrejme nie sú výnimkou úrazy. Prakticky nieto týždňa, aby záchranársky vrtuľník neodvážal spod hrany zraneného človeka.