Environmentálna výchova v kontexte holistickej koncepcie
 
    Zmeny, ktoré postihli ľudské i prírodné spoločenstvo na  konci 20. storočia v podobe globálnej ekologickej krízy, našli  svoj odraz aj v prehodonocovaní doterajších strategických cieľov  školskej i mimoškolskej edukácie. Medzi priority sa dostala  potreba systematickej a komplexnej environmentálnej výchovy,  ktorá by radikálne prispela k zmene vedomia jedincov v duchu  ekoetických princípov.
    Doterajšie pokusy chápať environmentálnu výchovu  redukcionalisticky - ako poskytovanie vedomostí o ekologických  problémoch a stave životného prostredia, sa ukázali neefektívne.  Vedomosti samotné nespôsobujú zmenu postojov a hodnotovej  orientácie detí a mládeže (porovnaj výsledky výskumov G.de  Haan, l993). Je potrebné radikálne zmeniť celú školskú i  mimoškolskú environmentálnu politiku. Bez aktívnej účasti  pedagógov, psychológov, školského manažmentu, rodičov,  pracovníkov NGO organizácií i centier voľného času, bude mať  naše výchovné snaženie malú nádej na úspech v takej oblasti,  akou je environmentálna výchova.Je tiež potrebné zdôrazniť, že  častokrát musíme hovoriť skôr o prevýchove jedincov vo vzťahu k  životnému prostrediu. Najschodnejšou sa podľa nás javí cesta  holistickej (systémovej) environmentálnej výchovy, založenej na  nasledovných princípoch:

    1. Environmentálna výchova je výchova hodnotová.
    Jej základom je  vybudovanie novej hodnotovej orientácie žiakov a študentov v  prospech zmeny postojov k životnému i prírodnému prostrediu, ale  aj k sebe samým a k iným živým bytostiam. Chápeme ju ako  výchovu jedinca, ktorý bude schopný múdro, citlivo a slobodne  konať v prospech životného prostredia. Jej cieľom je pomôcť znovuobnoviť harmóniu medzi človekom, prírodou a  vesmírom, naučiť ho vytvárať novú planetárnu politiku v prospech  života na Zemi. Filozofia je nám pedagógom ešte veľa dlžná pri  hľadaní filozofických cieľov novej výchovy, ktorá by tieto  požiadavky spĺňala. Zatiaľ najvhodnejšim východiskom sa nám javí  filozofické hnutie ekologickej etiky, ktoré sa snaží sformulovať  nový ekologický hodnotový systém človeka . Za základné  ekologické hodnoty, ktoré je potrebné v súčasnej dobe rozvíjať,  považuje :

    Z tohto pohľadu sa stratégia trvale udržateľného rozvoja,  ktorú prijalo medzinárodné spoločenstvo súčasne s dokumentom  AGENDA 2l na svetovej konferencii Organizácie spojených národov  o životnom prostredí a rozvoji v Riu de Janeiro v roku l992 javí  ako: "Vytvorenie a hľadanie harmónie medzi človekom a prírodou,  medzi spločnosťou a jej životným prostredím tak, aby sme sa čo  najviac priblížili k ideálom humanizmu a úcty k životu a  prírode vo všetkých jej formách.Je to spôsob života, ktorý  hľadá rovnováhu medzi slobodami a právami jednotlivca a jeho  zodpovednosťou voči iným ľuďom, prírode ako celku, a to vrátane  zodpovednosti voči budúcim generáciám". (Skolimowski,l996,s.2lO). Výchova k hodnotám nemôže byť založená na čisto racionálnom  prístupe. Okrem intelektu vyžaduje rozvíjať tiež  intuíciu, predstavivosť a tvorivú imagináciu, vyššie city etické, sociálne i estetické. Tu sa environmentálna výchova  dostáva do polohy "globálnej výchovy". Už sa netýka len  prírodovedných predmetov, ale aj esteticko-výchovných a  humanitných. Samostatnú, ale z pohľadu potrieb súčasnej  spoločnosti vari najdôležitejšiu kategóriu, ktorú je len ťažko  niekam zaradiť, tvorí láska. Láska k deťom, ktoré vychovávame,  láska k prírode a všetkým živým tvorom, láska k poznaniu a k múdrosti. To sú len niektoré dôležité atribúty, bez ktorých  nemá zmysel hovoriť o environmentálnej výchove.

    2. Regionálny prístup v environmentálnej výchove
    Je nevyhnutným  predpokladom efektívnosti pedagogického pôsobenia. Rešpektovanie a využívanie regionálnych osobitostí má v  environmentálnej výchove kľúčové postavenie. Umožňuje žiakovi  spoznávať jeho kultúrne korene, formovať pocit kultúrnej  totožnosti a spätosti s konkrétnym životným prostredím.  Vzbudzovanie úcty k hodnotám vedie k zmene postojov a konania v  prospech ich zachovania. Zvláštny význam má spoznávanie  folklórnych tradícií, v ktorých spätosť človeka s prírodou a  životným prostredím má viacnásobné funkčné navrstvenie.V ľudovej  kultúre sa prelína mnoho funkcií (náboženská, magická,  dekoratívna, úžitková, estetická, etická a pod.). Každá z nich sa  môže stať zdrojom poučenia o vzťahu človeka k prírodným  produktom, duchovným hodnotám i k životnému prostrediu.V  situácii, keď sa za jeden z dôvodov súčasnej ekologickej krízy  považuje odcudzenie človeka prírode, spoločnosti i sebe samému,  je hľadanie vlastných kultúrnych koreňov a budovanie národnej  identity a spolupatričnosti jedným zo základných pilierov  zdravého sebavedomia, ktoré v konečnom dôsledku vedie nie k  izolácii od sveta a medzinárodného spoločenstva, ale k  plnohodnotnému fungovaniu v ňom, k pochopeniu a rešpektovaniu  odlišnosti iných spoločenstiev.
 

    3. V environmentálnej výchove treba rozvíjať osobnostnú i  duchovnú stránku človeka
    Treba klásť dôraz na súbežný rozvoj všetkých funkcií, aby bol schopný tvorivo a slobodne  myslieť a konať v záujme zachovania života na Zemi a vytvorenia  harmonického spolužitia s prírodou a ľuďmi.Koncepcia tvorivo-humanistickej výchovy zdôrazňuje  preferenciu výchovy pred vzdelávaním. Poukazuje na potrebu  zredukovať obsah informácií a posilniť tie činnnosti, ktoré  rozvíjajú základné funkcie a psychické procesy osobnosti.V  environmentálnej výchove to znamená,že každá psychická funkcia  je dôležitá a má svoje cieľové kategórie.Ich harmonický rozvoj  predpokladá, že jednotlivé funkcie rastú a vyvíjajú sa takým  spôsobom, že celok môže neustále zmysluplne  fungovať. Z nonkognitívnych funkcií, ktoré M. Zelina  začlenil pod akronym KEMSAK, sme sformulovali základné cieľové kategórie environmentálnej výchovy.

    Okrem nonkognitívnych funkcií treba v rámci vyučovacích  predmetov poskytnúť žiakom primeraný rozsah vedomostí o  jednotlivých zložkách životného prostredia a nasledovných  problémových okruhoch: spotreby a zdroje energie, čerpanie zdrojov, hranice priemyselného odpadu, životné štandardy a kvalita života, vzťah kultúry a prírody, hranice zaťažiteľnosti prírody, legislatíva na ochranu životného prostredia.
    Jedným zo základných princípov humanistickej pedagogiky je  činnostne orientované vyučovanie. Známa téza, že myslenie sa  rodí v činnosti, znamená v  environemtálnej výchove viesť žiakov k aktívnemu konaniu v  prospech životného prostredia, uprednosťňovaniu bezprostredných  zážitkov pred sprostredkovanými informáciami. Veľkú úlohu tu  môžu zohrať rôzne mimovládne ochranárske organizácie, národné  parky či múzeá, s ktorými škola spolupracuje.

    4. Systémový prístup v environmentálnej výchove
    Znamená  rešpektovanie všetkých vzájomne spätých elementov (činiteľov,  javov, častí), ktoré pôsobia v konkrétnom čase, priestore a  situácii. Systémový prístup si vyžaduje rešpektovať  východiskový stav, podmienky, v akých edukácia prebieha, jasné strategické (filozofické) ciele výchovy, konkrétne a účinné  krátkodobé i dlhodobé opatrenia na ich realizáciu.  Vzhľadom k závažnosti našich tvrdení a nejednotnosti  terminológie používanej v pedagogickej teórii a praxi,  považujeme za potrebné bližšie objasniť východiská holistickej  koncepcie environmentálnej výchovy. Predpokladom je prepojenie  nasledovných foriem aktivít a spolupráce: organizovanie celoškolských podujatí, súťaží, prehliadok,  zberov a pod., implementovanie prvkov environmentálnej výchovy do  jednotlivých vyučovacích predmetov, súbežná postgraduálna príprava učiteľov, ktorí environmentálnu  výchovu zabezpečujú (rôzne psychosociálne výcviky, nové  informácie, nové metódy edukácie a pod.), spolupráca s mimoškolskými výchovnými zariadeniami,  NGO-organizáciami, múzeami a pod., aktívna spolupráca s rodičmi a dobrovoľnými spolupracovníkmi.
    Systémový prístup v edukácii tiež znamená rešpektovanie  východiskového stavu spôsobilostí žiakov a študentov pri tvorbe  učebných plánov a výchovných programov, ako aj priebežné  sledovanie a vyhodnocovanie výsledkov edukačného procesu. Úspech environmentálnej výchovy je vo veľkej miere závislý od toho, do  akej miery budeme schopní vybudovať a aktívne využívať vzájomne prepojenú sieť všetkých komponentov, ktoré ovplyvňujú vedomie  človeka.

PaedDr. Soňa Vincíková
Fakulta prírodných vied UMB B.Bystrica