Environmentálna výchova
v kontexte holistickej koncepcie
Zmeny, ktoré postihli ľudské i prírodné spoločenstvo
na konci 20. storočia v podobe globálnej ekologickej krízy, našli
svoj odraz aj v prehodonocovaní doterajších strategických cieľov
školskej i mimoškolskej edukácie. Medzi priority sa dostala potreba
systematickej a komplexnej environmentálnej výchovy, ktorá by radikálne
prispela k zmene vedomia jedincov v duchu ekoetických princípov.
Doterajšie pokusy chápať environmentálnu výchovu
redukcionalisticky - ako poskytovanie vedomostí o ekologických problémoch
a stave životného prostredia, sa ukázali neefektívne. Vedomosti samotné
nespôsobujú zmenu postojov a hodnotovej orientácie detí a mládeže
(porovnaj výsledky výskumov G.de Haan, l993). Je potrebné radikálne
zmeniť celú školskú i mimoškolskú environmentálnu politiku. Bez aktívnej
účasti pedagógov, psychológov, školského manažmentu, rodičov,
pracovníkov NGO organizácií i centier voľného času, bude mať naše
výchovné snaženie malú nádej na úspech v takej oblasti, akou je environmentálna
výchova.Je tiež potrebné zdôrazniť, že častokrát musíme hovoriť skôr
o prevýchove jedincov vo vzťahu k životnému prostrediu. Najschodnejšou
sa podľa nás javí cesta holistickej (systémovej) environmentálnej
výchovy, založenej na nasledovných princípoch:
1. Environmentálna výchova je výchova
hodnotová.
Jej základom je vybudovanie novej hodnotovej
orientácie žiakov a študentov v prospech zmeny postojov k životnému
i prírodnému prostrediu, ale aj k sebe samým a k iným živým bytostiam.
Chápeme ju ako výchovu jedinca, ktorý bude schopný múdro, citlivo
a slobodne konať v prospech životného prostredia. Jej cieľom je pomôcť
znovuobnoviť harmóniu medzi človekom, prírodou a vesmírom, naučiť
ho vytvárať novú planetárnu politiku v prospech života na Zemi. Filozofia
je nám pedagógom ešte veľa dlžná pri hľadaní filozofických cieľov
novej výchovy, ktorá by tieto požiadavky spĺňala. Zatiaľ najvhodnejšim
východiskom sa nám javí filozofické hnutie ekologickej etiky, ktoré
sa snaží sformulovať nový ekologický hodnotový systém človeka . Za
základné ekologické hodnoty, ktoré je potrebné v súčasnej dobe rozvíjať,
považuje :
-
Úctu k životu, obnovenie posvätnosti života a prírody
-
Zodpovednosť ako spojovací článok medzi etikou a racionalitou,
kde ,,je chápaná ako duchovný most , ktorý robí z racionality ľudskú
rozumnosť a z etiky životný prúd sýtiaci naše životy zmyslom. Čím
viac zodpovednosti na seba berieme, tým viac rastie naša ľudskosť.
Únik od zodpovednosti je únikom od našej vlastnej ľudskosti". (Skolimowski,
l996, s. l44).
-
Striedmosť, neplytvanie vyplýva z toho, že keď pochopíme a
zohľadníme právo ostatných na život, dobrovoľne obmedzíme tie
potreby, ktoré nie sú nevyhnutné.
-
Diverzita (rozmanitosť) znamená, že je treba konať tak, aby sa
chránila a zväčšovala rozmanitosť všetkých živých foriem v prírode.
-
Ekologická spravodlivosť vzniká ako dôsledok našej ohľaduplnosti.
Z tohto pohľadu sa stratégia trvale udržateľného rozvoja,
ktorú prijalo medzinárodné spoločenstvo súčasne s dokumentom AGENDA
2l na svetovej konferencii Organizácie spojených národov o životnom
prostredí a rozvoji v Riu de Janeiro v roku l992 javí ako: "Vytvorenie
a hľadanie harmónie medzi človekom a prírodou, medzi spločnosťou
a jej životným prostredím tak, aby sme sa čo najviac priblížili k
ideálom humanizmu a úcty k životu a prírode vo všetkých jej formách.Je
to spôsob života, ktorý hľadá rovnováhu medzi slobodami a právami
jednotlivca a jeho zodpovednosťou voči iným ľuďom, prírode ako celku,
a to vrátane zodpovednosti voči budúcim generáciám". (Skolimowski,l996,s.2lO).
Výchova k hodnotám nemôže byť založená na čisto racionálnom prístupe.
Okrem intelektu vyžaduje rozvíjať tiež intuíciu, predstavivosť a
tvorivú imagináciu, vyššie city etické, sociálne i estetické. Tu sa environmentálna
výchova dostáva do polohy "globálnej výchovy". Už sa netýka len
prírodovedných predmetov, ale aj esteticko-výchovných a humanitných.
Samostatnú, ale z pohľadu potrieb súčasnej spoločnosti vari najdôležitejšiu
kategóriu, ktorú je len ťažko niekam zaradiť, tvorí láska.
Láska k deťom, ktoré vychovávame, láska k prírode a všetkým živým
tvorom, láska k poznaniu a k múdrosti. To sú len niektoré dôležité
atribúty, bez ktorých nemá zmysel hovoriť o environmentálnej výchove.
2. Regionálny prístup v environmentálnej
výchove
Je nevyhnutným predpokladom efektívnosti pedagogického
pôsobenia. Rešpektovanie a využívanie regionálnych osobitostí má v
environmentálnej výchove kľúčové postavenie. Umožňuje žiakovi spoznávať
jeho kultúrne korene, formovať pocit kultúrnej totožnosti a spätosti
s konkrétnym životným prostredím. Vzbudzovanie úcty k hodnotám vedie
k zmene postojov a konania v prospech ich zachovania. Zvláštny význam
má spoznávanie folklórnych tradícií, v ktorých spätosť človeka s
prírodou a životným prostredím má viacnásobné funkčné navrstvenie.V
ľudovej kultúre sa prelína mnoho funkcií (náboženská, magická,
dekoratívna, úžitková, estetická, etická a pod.). Každá z nich sa
môže stať zdrojom poučenia o vzťahu človeka k prírodným produktom,
duchovným hodnotám i k životnému prostrediu.V situácii, keď sa za
jeden z dôvodov súčasnej ekologickej krízy považuje odcudzenie človeka
prírode, spoločnosti i sebe samému, je hľadanie vlastných kultúrnych
koreňov a budovanie národnej identity a spolupatričnosti jedným zo
základných pilierov zdravého sebavedomia, ktoré v konečnom dôsledku
vedie nie k izolácii od sveta a medzinárodného spoločenstva, ale
k plnohodnotnému fungovaniu v ňom, k pochopeniu a rešpektovaniu
odlišnosti iných spoločenstiev.
3. V environmentálnej výchove treba
rozvíjať osobnostnú i duchovnú stránku človeka
Treba klásť dôraz na súbežný rozvoj všetkých funkcií,
aby bol schopný tvorivo a slobodne myslieť a konať v záujme zachovania
života na Zemi a vytvorenia harmonického spolužitia s prírodou a
ľuďmi.Koncepcia tvorivo-humanistickej výchovy zdôrazňuje preferenciu
výchovy pred vzdelávaním. Poukazuje na potrebu zredukovať obsah informácií
a posilniť tie činnnosti, ktoré rozvíjajú základné funkcie a psychické
procesy osobnosti.V environmentálnej výchove to znamená,že každá
psychická funkcia je dôležitá a má svoje cieľové kategórie.Ich harmonický
rozvoj predpokladá, že jednotlivé funkcie rastú a vyvíjajú sa takým
spôsobom, že celok môže neustále zmysluplne fungovať. Z nonkognitívnych
funkcií, ktoré M. Zelina začlenil pod akronym KEMSAK, sme sformulovali
základné cieľové kategórie environmentálnej výchovy.
-
V oblasti rozvoja kognitivizácie je cieľom naučiť žiaka samostatne
myslieť, znižovať jeho poznávaciu neistotu vo vzťahu k možnostiam
ochrany životného prostredia, naučiť ho aktívne využívať vedomosti
o vlastnom regióne v prospech jeho ochrany a rozvoja. Pri bezprostrednom
kontakte s prírodným materiálom a produktami tradičnej ľudovej kultúry
rozvíjať jeho zmyslovú senzibilitu, rozlišovacie schopnosti a učiť
ho vedome a múdro konať v prospech životného prostredia.
-
V oblasti rozvoja emocionalizácie je cieľom rozvíjať u žiaka sociálne,
etické a estetické city, viesť ho k ohľaduplnosti k hodnotám, ktoré
vytvoril človek,alebo príroda, ako aj k iným živým bytostiam, naučiť
ho vnímať a tvoriť krásu v prírode, v medziľudských vzťahoch, viesť
ho k skromnosti v materiálnej spotrebe.
-
V oblasti zvyšovania vnútornej motivovanosti v bezprostrednom kontakte
s prírodou prebúdzať u žiakov vnútornú motiváciu k ochrane prírody,
k poznávaniu a hrdosti na vlastný región a jeho kultúrne tradície.
-
V oblasti zvyšovania socializácie je cieľom naučiť žiakov prosociálne
sa správať v rodine, spoločnosti i v škole, viesť ich k ochote pomáhať
iným a prijímať zodpovednosť.
-
V oblasti rozvoja axiologizácie je cieľom viesť žiakov k preferovaniu
duchovných hodnôt pred materiálnymi, rozvinúť u nich základné ekologické
hodnoty (úctu k životu, striedmosť, zodpovednosť, spravodlivosť).
-
V oblasti rozvoja kreativizácie je cieľom naučiť žiaka tvorivo myslieť
a pracovať v prospech ochrany a zachovania diverzity života, podporovať
jeho úsilie o sebavyjadrenie a sebarealizáciu.
Okrem nonkognitívnych funkcií treba v rámci vyučovacích
predmetov poskytnúť žiakom primeraný rozsah vedomostí o jednotlivých
zložkách životného prostredia a nasledovných problémových okruhoch:
spotreby a zdroje energie, čerpanie zdrojov, hranice priemyselného odpadu,
životné štandardy a kvalita života, vzťah kultúry a prírody, hranice zaťažiteľnosti
prírody, legislatíva na ochranu životného prostredia.
Jedným zo základných princípov humanistickej pedagogiky
je činnostne orientované vyučovanie. Známa téza, že myslenie sa
rodí v činnosti, znamená v environemtálnej výchove viesť žiakov k
aktívnemu konaniu v prospech životného prostredia, uprednosťňovaniu
bezprostredných zážitkov pred sprostredkovanými informáciami. Veľkú
úlohu tu môžu zohrať rôzne mimovládne ochranárske organizácie, národné
parky či múzeá, s ktorými škola spolupracuje.
4. Systémový prístup v environmentálnej
výchove
Znamená rešpektovanie všetkých vzájomne spätých
elementov (činiteľov, javov, častí), ktoré pôsobia v konkrétnom čase,
priestore a situácii. Systémový prístup si vyžaduje rešpektovať
východiskový stav, podmienky, v akých edukácia prebieha, jasné strategické
(filozofické) ciele výchovy, konkrétne a účinné krátkodobé i dlhodobé
opatrenia na ich realizáciu. Vzhľadom k závažnosti našich tvrdení
a nejednotnosti terminológie používanej v pedagogickej teórii a praxi,
považujeme za potrebné bližšie objasniť východiská holistickej koncepcie
environmentálnej výchovy. Predpokladom je prepojenie nasledovných
foriem aktivít a spolupráce: organizovanie celoškolských podujatí, súťaží,
prehliadok, zberov a pod., implementovanie prvkov environmentálnej
výchovy do jednotlivých vyučovacích predmetov, súbežná postgraduálna
príprava učiteľov, ktorí environmentálnu výchovu zabezpečujú (rôzne
psychosociálne výcviky, nové informácie, nové metódy edukácie a pod.),
spolupráca s mimoškolskými výchovnými zariadeniami, NGO-organizáciami,
múzeami a pod., aktívna spolupráca s rodičmi a dobrovoľnými spolupracovníkmi.
Systémový prístup v edukácii tiež znamená rešpektovanie
východiskového stavu spôsobilostí žiakov a študentov pri tvorbe učebných
plánov a výchovných programov, ako aj priebežné sledovanie a vyhodnocovanie
výsledkov edukačného procesu. Úspech environmentálnej výchovy je vo veľkej
miere závislý od toho, do akej miery budeme schopní vybudovať a aktívne
využívať vzájomne prepojenú sieť všetkých komponentov, ktoré ovplyvňujú
vedomie človeka.
PaedDr. Soňa Vincíková
Fakulta prírodných vied UMB B.Bystrica