Absentujúca tvorba krajiny v územnoplánovacom procese
 
         Územné plánovanie je proces, ktorý predstavuje interdisciplinárny a komplexný prístup k optimálnemu organizovaniu priestoru. Súčasne výrazne napomáha k riešeniu jeho vyváženého regionálneho rozvoja. Vyjadruje v priestore hospodárske, spoločenské, kultúrne a v poslednom období aj ekologické zámery spoločnosti. Prirodzenou a neoddeliteľnou, najmä integrálnou súčasťou tohto procesu by sa mala stať tvorba krajiny v tom najširšom zmysle.
 
 
Krajina bez zelene (pri obci Šipkové)
 
        Súčasná silno komercionalizovaná územnoplánovacia prax tento výsostný krok územnoplánovacieho procesu v mnohých prípadoch podceňuje, neprikladá mu prislúchajúcu váhu, jednoducho z rôznych subjektívnych alebo objektívnych príčin ho obchádza. V tvorbe územnoplánovacích dokumentov mnohí spracovatelia používajú krajinu len ako povinnú a hlavne nutnú súčasť týchto dokumentov. Pracujú s ňou len na úrovni štatistickej a informačnej. Silná komerčná zainteresovanosť v dnešnej územnoplánovacej praxi (obrovská škála súkromných projekčných ateliérov, skupín, spolkov ...) vytvára stav vákua v tvorbe krajiny, čo je následkom finančných pôžitkov plynúcich z projekčných aktivít. Mnohé z týchto ateliérov, skupín, spolkov disponujú len “ nutnými” odborníkmi, ktorí sa zúčastňujú na spracovávaní územnoplánovacích dokumentov. Suplujú spracovanie aj takých častí a závažných okruhov potrebných k skvalitneniu územnoplánovacieho procesu, ktoré by mali byť spracované projektantom špecialistom, krajinárom. Takým špecialistom, ktorého profesná spôsobilosť má korene v odbornom vzdelaní a určitej dĺžke projekčnej praxe. Spomínané komerčné hľadisko bezohľadne okliešťuje spracovateľské skupiny o odborníka s týmto profesným vzdelaním a zameraním (geograf, krajinný ekológ). Často je zaužívaná prax, že okruhom problémov krajiny v najširšom zmysle sa zaoberá odborník, ktorý nemá krajinárske vzdelanie, urbanista, poľnohospodár... Tým pádom problémy krajiny, v mnohých prípadoch zásadné, ostávajú otvorené, odborne nedoriešené. Pri takýchto náhradách skĺzava krajinárske riešenie problémov do mechanického sumarizovania informácií o krajine, o antropogénnych aktivitách a o spoločenských nárokoch na ňu. Výrazne absentuje systémový krajinársky pohľad, prístup pri riešení základných problémov krajiny, dôležitých, ba až rozhodujúcich v územnoplánovacom procese. Do popredia vystupuje šablónovitosť, uniformita, potiera sa špecifičnosť a jedinečnosť riešených území, priestorov. Čo je najzávažnejšie, všetky tieto suplované projekčné aktivity končia v rovine sumarizačnej, v lepšom prípade hodnotiacej. Tvorba krajiny naďalej absentuje.
 
Krasová krajina je citlivá na ľudský zásah
 
        V súčasnom období prevláda mylný názor, že tvorbu krajiny, tento cieľový krok v územnoplánovacom procese napĺňa spracovanie územného systému ekologickej stability (ÚSES). No pri tvorbe ÚSES-u je cieľom zachovať, vytvoriť a udržať rôznorodosť podmienok pre život, udržať alebo zlepšiť biodiverzitu a zachovať genofond rastlinstva a živočíšstva ako dôležitého faktora ekologickej stability a ochrany prírody (Šteffek 1993). Jednoducho povedané, jeho prioritným cieľom je ochrana krajiny. Ochrana krajiny, ktorá by mala slúžiť ako jedna z dôležitých a nosných informácií pre stále abesntujúcu tvorbu krajiny. ÚSES tieto podmienky a požiadavky ochrany spĺňa a hlavne napĺňa. Svojim obsahom a aj náplňou však nedokáže nahradiť dokument, ktorý by v sebe zahŕňal absentujúcu tvorbu krajiny. Je to dokument, ktorý svojou vysokou odbornou fundovanosťou posúva zložitý územnoplánovací proces o míľový krok dopredu, ale nedosahuje spomínaný cieľ - tvorbu krajiny v tom najširšom zmysle. Mnohí suplujúci krajinári ÚSES tak chápu a predstavujú si vrchol riešenia krajiny - jej tvorbu. Zarážajúce však je, že takéto chápanie ÚSES - u prevláda aj u mnohých špecialistov - krajinárov.
 
 
Nenarušený charakter krajiny ľudskými aktivitami (Veľká lúka, jún 1997)

        Nežiaduca náhrada krajinárov a mylné chápanie ÚSES- u kladú ťažko prekonateľné bariéry v dosiahnutí vytúženého cieľa - procesu tvorby krajiny. Takého procesu, ktorý by v sebe pretavil informácie o prvkoch a zložkách krajiny, výstupy ochrany prírody a krajiny, závery urbanistickej a architektonickej tvorby na priestorovo - kompozičný, estetický, historický a kultúrny potenciál. Tvorba krajiny by však nemala v územnoplánovacom procese nastúpiť len ako posledný bežec v štafete, ale jej korene by mali siahať do prvopočiatkov spracovávania územnoplánovacích dokumentov. Špecialista krajinár by sa mal stať odborným partnerom územného plánovača - urbanistu. Mal by byť jeho “spolujazdcom”. Spoločne s ním by mal prechádzať celým územnoplánovacím procesom, priebežne nasávať, triediť a vyhodnocovať množstvo informácií zhromažďujúcich sa o krajinnom priestore. Jeho účasť by mala byť citeľná vo všetkých stupňoch územnoplánovacej dokumentácie na všetkých úrovniach.

        V súčasnej územnoplánovacej praxi táto odborná symbióza urbanistu a krajinára nie je zvykom. No javí sa prepotrebná, ba dokonca nevyhnutná. Špecialista krajinár by sa mal stať jedným z nutných odborníkov projekčných ateliérov, skupín, spolkov, ktorí sa zúčastňujú na spracovávaní územnoplánovacích dokumentov. Jeho úzka spolupráca s urbanistom by mala vyústiť do skvalitnenia celého územoplánovacieho procesu a mala by naplniť podstatu doposiaľ absentujúcej tvorby krajiny.