Výtvarný salón ENVIROFILMu ´98
 
Umelecké svedectvo o stave našej duše

        Ani tohoročný ENVIROFILM 98 sa v Banskej Bystrici nezaobišiel, a to je dobre, bez náležitých sprievodných podujatí, ktorých kvalita je úmerná z roka na rok zodpovedajúcej kvalite filmov medzinárodného súťažného festivalu. Výstavy výtvarného umenia všade na svete patria k tým, ktoré majú vždy čo povedať k veci. Ak sú dobré a stoja za to... Však prinajmenšom o to viac, ak na výtvarnú scénu prichádzajú autori, ktorým nie je umelecká tvorba ľahostajnou a príroda sa im nestala iba vďačným modelom. Obzvlášť, keď ekológia nie je len názor a spoločenský prézent. Dvaja výtvarne protikladne veľmi rozdielni protagonisti výstavy v spoločných výstavných priestoroch Pamätníka SNP v Banskej Bystrici presvedčivo zdokumentovali, kde vo svojom odbore a tvorbou patria, a kde je nateraz ich pevné miesto. Ich cesty do prírody nie sú spoločné. Ani fyzicky, ani duchovne. Nikdy sa nevideli, ani nestretli. Možno sa im to vôbec nepodarí. Spoločný je u nich silný ekologický impulz, ktorý výrazne podmie?uje ich doterajšiu tvorbu. A ten je viac ako iba hmatateľný... je určujúcim. Možno práve preto takáto výstava nielen sľubuje, ale aj dáva návštevníkovi viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Aj o to išlo organizátorom takejto výstavy.

Dr. Jochen Bockemuhl, švajčiarsky biológ, ktorý sa narodil v roku 1928 v Drážďanoch, prezentoval v Banskej Bystrici maliarsku tvorbu krajiny - pastelom. Od roku 1949 študoval na Univerzite v nemeckom Tu bingene odbory biológia, chémia a geológia, doktorát obhájil za prácu z oblasti ekológie. Od roku 1956 pracuje vo Výskumnom inštitúte prírodovednej sekcie pri Goetheane, vo švajčiarskom Dornachu neďaleko Bazileja. V súčasnosti je spolupracovníkom prírodovednej sekcie inštitútu a jeho činnosť sa zameriava i naďalej na oblasť botaniky, rastlín aj liečivých rastlín. Je mu veľmi blízka problematika ekológie, krajiny a krajinárskej tvorby z pohľadu duchovnej vedy. Tomuto vo svojej tvorbe pripisuje najväčší význam. Organizuje kurzy a školenia na tému krajinná ekológia, botanika, biologicko - dynamické poľnohospodárstvo pre študentov prírodovednej sekcie i ďalších záujemcov z radov odbornej a laickej verejnosti.
 

 
Jochen Bockemu hl : Obraz č. 39
 
        Vystavený súbor štyridsiatich pastelových obrazov je duchovným dokumentom z miesta pozorovania krajiny na základe vlastných skíc, takže výsledný efekt na papieri vyznieva ako nálada. Zámerom autora je, aby sa v ?om vyslovila sama ideálna jednota, obraz, ktorý vzniká po pozorovaní v človeku samom. Duchovná veda tu zohráva primárnu a rozhodujúcu úlohu. Podklady pre tvorbu, pri vlastnom procese pastelovej maľby boli použité len veľmi zriedka. Ako pomôcka na vyvolanie spomienky slúžia rastliny prinesené priamo z prírody, a to zo zobrazovaného miesta v krajine. A tak na výstave mal divák možnosť vidieť také viaceré obrazy, v ktorých autor tematicky rieši Premenné súvislosti krajiny počas ročných období, Životné skúsenosti, ale aj Poznávací rozhovor s krajinou, Strom a krajinu, či Spolupôsobenie elementov v krajine. Ako príklad, jeden za všetky, uvádzame spracovanie tematiky Protichodné, polárne, pôsobenie síl a individualizovaná kultúra krajiny: v Obraze č. 39 (autor označuje svoje obrazy číslami) zobrazil záhadný Kauri prales na Novom Zélande, ktorý je pre človeka nevhodný na obývanie. Dnes sa na jeho mieste nachádzajú pastvy pre ovce... Prostredníctvom takýchto malieb a štúdií sa rozvíja bezprostredný vzťah ku krajine tvorivým a krajinu narúšajúcim silám v prírode a v človeku. To je najdôležitejšie. Príkladom je umieranie lesov ako celosvetový problém. Na tomto, vo vlastnom prežívaní vzniknutom obrazu podobnom podklade, môže byť podporené myšlienkové preniknutie prostredníctvom početných detailných pozorovaní a experimentov celkom iným spôsobom, ako keď sa človek sám o takéto opiera. Obrazy Jochena Bockemu hla spolu s jeho textami vyšli vo Švajčiarsku knižne pod názvom Sterbende Wälder - eine Bewuß tseinsfrage. Na slovenskom preklade tejto knihy (Umierajúce lesy) sa v súčasnosti pracuje. Výstava obrazov tohto nezvyčajného švajčiarskeho umelca, so svojskou goetheovskou životnou filozofiou si určite prostredníctvom citlivej reči nájde cestu a odozvu v duši slovenského pozorovateľa, či návštevníka výstavy. A nemusí to byť len ekológ.
 
Jochen Bockemu hl : Obraz č. 12, V zimnom čiernotopoľovom a jelšovom lese Rýnskej údolnej nivy pri St. Luis sú viditeľné dlhy minulosti naznačujúce budúcnosť
 

 
        Mikuláš Palko, akademický sochár, umelec dnešnej strednej generácie, ktorý sa narodil v roku 1941 v Detve, vystavuje v domovskej Banskej Bystrici výber zo svojej sochárskej tvorby, zameraný na oblasť prírody a ekológie. Autor študoval v rokoch 1955-1959 na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor rezbárstvo a potom v rokoch 1959-1965 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na oddelení figurálneho sochárstva, z ktorého vzišli v druhej polovici šesťdesiatych rokov výrazné slovenské sochárske zjavy. Tu je ako mladý umelec po prvý raz zasiahnutý pokorou k prírode a životu samotnému, prvý raz zobrazuje komplementárne sochársku figúru vďaka vplyvu osobnosti jeho učiteľa profesora, národného umelca Jozefa Kostku. V rokoch 1966-1979 pôsobil na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici na Katedre výtvarnej výchovy. V tomto meste žije, pôsobí a tvorí doposiaľ. Venuje sa kresbe, komornej plastike, monumentálnej a medailérskej tvorbe. Je autorom medaily, ceny ENVIROFILMU v Banskej Bystrici, ktorá sa každoročne udeľuje víťazným filmom a víťazom tohto podujatia. Zúčast?uje sa na sochárskych sympóziách doma aj v zahraničí. Svoju tvorbu prezentoval doteraz na viac ako tridsiatke kolektívnych výstav a pätnástich autorských prezentáciách. Mikuláš Palko je vynikajúcim reprezentantom sochárskeho poetizmu na našej výtvarnej scéne a od začiatku osemdesiatych rokov sa programovo venuje ekológii vo všetkých jej súvislostiach. Prináša do kontextu slovenského výtvarného umenia svojské a mimoriadne osobité hodnoty, zvlášť vo svojej komornej tvorbe, plastike, reliéfoch a lavírovaných kresbách tušom.
 
Mikuláš Palko: Pozdrav oráčovi (1984)

        Vo výstavnej sieni Pamätníka SNP v Banskej Bystrici prezentoval svoju voľnú sochársku tvorbu. Súbor vystavených pätnástich ikonografických plastík je dokumentom duše ľudskej bytosti v prírode a naopak. Mikuláš Palko reaguje mimoriadne senzitívne na pseudocivilizmus, avizuje svoje neustále návraty k prírodnému svetu. Jeho cesta k Oráčovi, je cestou jeho raného detstva i mladosti. K otcovi nebýva totiž citlivým mladým chlapcom príliš ďaleko. Ani u neho. A od oráčov mu bol už len malinký krôčik do poľa... Toto má v sebe doteraz. Akcenty zeme. Fenomén osamelého človeka v prírode. Jej pohyby. Spätosť je určujúca. To si chráni. Cíti a zobrazuje ich, ako všetko podstatné vo svojom doterajšom živote. Akékoľvek kontrasty. Jeho sochy sú symbolmi tejto krajiny, aj drevené modlitby zopätých motýlich krídel. Prepotrebné duchovno ekológie. Koľko času im je treba, aby takéto modlitby boli nami ešte vypočuté? A pritom pohyb motýlich krídel počuje iba málokto. Toto je obsah ostatnej Palkovej sochárskej tvorby... stromy, motýle lietajúce, odpočívajúce aj zranené, veľmi veľa motýľov, vlastne je ich plná jeho záhrada pri ateliéri na konci mesta, ich odlety, loď čajky, vánok, a potom všetky tie dennodenné lúky... svitanie. Krajina.
 

Mikuláš Palko: Hlavná cena Envirofilmu

        Výstava výtvarných diel oboch protagonistov si predsavzala voči verejnosti, laickej i odbornej - náročnú funkciu. Nie je totiž jej cieľom iba presne osloviť, úplne informovať a ponúknuť istý druh diváckej potechy. Výstava ráta v istom zmysle s pripraveným divákom, alebo ochotným dať sa poučiť. Cieľom je preto zaujať - ale predovšetkým podať svedectvo. Zásadné prirodzené ľudské svedectvo o krajine a o priestore, v ktorom ešte žije človek. Pritom nás v tomto prípade nezaujíma až tak presné geografické vymedzenie konkrétneho priestoru. Napriek tomu sa usilujeme o?. Usilujeme sa o priestor, ktorým intenzívne žije a tvorí umelec. O krajinu ktorú z pohľadu duchovnej vedy vníma a cíti ekológ. Obaja to po svojom zobrazujú. A pritom tieto diela nie sú v protiklade. Zem a krajina sú pre oboch nadzmyslovými a toto je dostatočný dôvod, prečo ju zobrazujú. Tak ako svet, ani umenie by nemalo byť rozkúskované. Umenie a svet je jeden celok. Obaja autori sú len malou subtílnou časťou toho, čo by v tak prepotrebných výpovediach o stave našej duše vo vzťahu k prírode ešte malo byť...možno sa to raz podarí.
 

Zo spoločnej výstavy M. Palka a J. Bockemuhla na Envirofilme ´98