Stúpam ťažkým krokom vnútri tmavozeleného lesa. Horúce slnko sediace vysoko na jasnej oblohe rozpálilo hlavy mohutných bukov. Len tu, v zelenom tieni chladného lesa, povieva vlhký vetrík, ktorý akoby cítil, že len on má tú vzkriesujúcu silu života v letnej horúčave. Jarčeky potu mi stekajú po lícach. Vysmädnutý si sadám na mokrý koberec tmavozelených machov. Ach, niet veru teraz lepšej postieľky v celom šírom svete...
        Z neďalekej dolinky dolieha ku mne zurčanie horského jarčeka a ako zázračná sila ma unáša z ľudského zhonu, napätia a hluku. Je to najhlučnejšie, no zároveň aj najtichšie a najupokojujúcejšie miesto na svete. Možno bude niekto namietať, že si protirečím, ale horská riečka naozaj žblnkoce, až hučí od radosti. Ten hlas pohládza vnútro a srdce, až sa mi zdá, akoby som sa nachádzal práve v raji ticha, aký som nikdy nenašiel v ľudskom svete. Pomaly vstávam a idem za tým zázračným zvukom, ktorý ma privádza ku zelenomodrej riečke blúdiacej medzi mohutnými balvanmi.

        Horúce letné slniečko ubralo poriadne z dychu mohutného jarného potoka. To letná horúčava ho pohltila vo svojich útrobách... Spotený sa skláňam k tomuto živému zázraku a pijem medzi sivastými balvanmi. Pijem najdrahší i najlacnejší nápoj. Oň tu nikdy nikto nezvádza boj, veď je ho tu pre všetkých hoj. Len ja - človek - mám strach o tento zázračný zdroj života.
        Dívam sa cez jeho čistučké telíčko a vidím až na dno jeho priezračnej duše. Vstávam a obzerám sa, komu za tento dar zaplatiť. Hľadám, no nikoho tu nevidím. Tu sa ničím a nikomu neplatí.
        Po malej chvíli uvažovania predsa len nachádzam toho, komu sa dá za tento najväčší dar zaplatiť. Je to všetko, čím som tu obklopený. Áno, je to zelený les - zázrak prírody. S úctou a pokorou sa pozerám na mladých zelených junákov ozdobených množstvom farebných kvapôčiek vody, ktoré sú tisíckrát krajšie ako akékoľvek umelé ozdoby vianočných stromčekov. Obdivným pohľadom platím štíhlym smrekom, kosodrevine lemujúcej ako veniec temená skál, jedličke, vypínajúcej sa nad okolitým porastom, ktorá akoby držala stráž a ochrannú ruku nad týmto zeleným zázrakom prírody. Platím len tým najskromnejším - láskou. Pre les je to tá najväčšia odmena.
 

 
Črievičník papučkový
 
        Poberám sa od zurčiaceho potôčika do letnej bukovej hory. Aj tmavozelené listy bukov sa trasú v horúcom vzduchu letného dňa v očakávaní osviežujúceho dáždika. Akí sú to len hrdinovia, ktorí nikdy nezradia rodný peň, či je to za fujavice, alebo za takéhoto sparného dňa, vždy verne na rodnom mieste stoja.
        V najväčšej opernej sieni nepočuť v dusne letného dopoludnia čo len jeden-jedinký hlások. Kdeže sa len mohli operení speváci? Sú tu, len neznesiteľná horúčava ich morí tak, ako mňa. Poukrývali sa do najchladnejších kútov a čakajú na osviežujúci dážď. Len pestrofarebné motýle sa nechávajú unášať v náručí horúčavy. Pestrými krídelkami sa do výšky vynášajú, potom sa zasa na čistinke s kvetmi milujú. Aj tým však horúčava drieky podlomila a nežné hlávky k zemi naklonila. To smädné slnko už skoro celý les do dna vypilo. Les čaká, kedy azúrové nebo čierne mraky uväznia ...
        Vysmädnutý les akoby privolal oblaky a nad horami sa zablyslo. Nastalo povestné hrobové ticho. Odrazu sa prihnal vietor. Ohýba mocné drieky mladých junákov a prečesáva lístie a ihličie. Prší, hromy bijú a celý les len tak hučí po ich ozvenách. Žiarivé gule zasahujú do živého a berú si krutú daň...

        Stromy mi pred očami ožívajú, listy sa vzpriamujú. Kvety ovisnuté hlávky narovnávajú. Vyprahnutá zem pije ako najsmädnejšia dúha. Dívam sa na zelený koberec machov, ktorý sa mení na mäkký vankúš. Zelenomodrá rieka šťastne zurčí.
        Búrka utíchla. Vyťahujem sa zo smrekovej húštiny, ktorá mi poskytla najlepší úkryt. Lenivá hmla prečesávajúc korúny stromov pomaly stúpa k oblohe. Vyzerá to, akoby zelení junáci pofajčievali. Na končekoch listov visia posledné kvapôčky dnešného dažďa, akoby sa teraz od radosti rozplakali. Keď slnko vykuklo spoza vyplakaného oblaku na vyumývaný les, odrazu v ňom zažiarilo nekonečno malilinkých lampášikov všetkých farebných odtieňov...
        Vtáci sa opäť predbiehajú v speve a znovu sa cítim ako v sieni najchýrnejších spevákov, ktorí nepýtajú plácu, len čistý vzduch a zdravý les. Život sa rozhorel akosi silnejšie. Zázračná voda rozdúchala nový plamienok.

        Zastavujem sa pri neveľkom rúbanisku. Ozýva sa z neho akési podivné klipkanie. To čiernohlavá penica oznamuje svoju prítomnosť z malinčia. Obďaleč drozd pije kvapôčky vody z deväťsilu. Les opäť zdravo žije a srdiečko mu pravidelne bije.
        Mohutné konáre smrekov pod ťarchou nového života sa klonia k zemi, zakrátko zasejúc nový život, aby les žil naveky. Na okraji sa im predvádzajú vyfintené jedličky. Hľa, týto dvaja sú si verní na celý život, len nečakaná smrť môže rozdeliť ich spoločnú púť životom...
        Slnko slabnúcimi lúčmi pohládza najvyššie končiare, akoby sa im a celému lesu chcelo ospravedlniť za obedňajšiu páľavu, veď ono za to nemôže. To príroda ho poverila skorým vstávaním a pálením v lete, aby nový život prežil a nezmrzol...
        Posledným pohľadom objímam letný les. Končí sa jeden z tých najobyčajnejších letných dní. Opúšťam voňavú letnú horu, ktorej cyklámenový nádych je štafetovým kolíkom medzi letom a jeseňou...