Horúce letné slniečko ubralo poriadne z dychu mohutného jarného potoka.
To letná horúčava ho pohltila vo svojich útrobách... Spotený sa skláňam
k tomuto živému zázraku a pijem medzi sivastými balvanmi. Pijem najdrahší
i najlacnejší nápoj. Oň tu nikdy nikto nezvádza boj, veď je ho tu pre všetkých
hoj. Len ja - človek - mám strach o tento zázračný zdroj života.
Dívam sa cez jeho čistučké telíčko a vidím až na dno jeho priezračnej
duše. Vstávam a obzerám sa, komu za tento dar zaplatiť. Hľadám, no nikoho
tu nevidím. Tu sa ničím a nikomu neplatí.
Po malej chvíli uvažovania predsa len nachádzam toho, komu sa dá za
tento najväčší dar zaplatiť. Je to všetko, čím som tu obklopený. Áno, je
to zelený les - zázrak prírody. S úctou a pokorou sa pozerám na mladých
zelených junákov ozdobených množstvom farebných kvapôčiek vody, ktoré sú
tisíckrát krajšie ako akékoľvek umelé ozdoby vianočných stromčekov. Obdivným
pohľadom platím štíhlym smrekom, kosodrevine lemujúcej ako veniec temená
skál, jedličke, vypínajúcej sa nad okolitým porastom, ktorá akoby držala
stráž a ochrannú ruku nad týmto zeleným zázrakom prírody. Platím len tým
najskromnejším - láskou. Pre les je to tá najväčšia odmena.
Črievičník papučkový |
Stromy mi pred očami ožívajú, listy sa vzpriamujú. Kvety ovisnuté hlávky
narovnávajú. Vyprahnutá zem pije ako najsmädnejšia dúha. Dívam sa na zelený
koberec machov, ktorý sa mení na mäkký vankúš. Zelenomodrá rieka šťastne
zurčí.
Búrka utíchla. Vyťahujem sa zo smrekovej húštiny, ktorá mi poskytla
najlepší úkryt. Lenivá hmla prečesávajúc korúny stromov pomaly stúpa k
oblohe. Vyzerá to, akoby zelení junáci pofajčievali. Na končekoch listov
visia posledné kvapôčky dnešného dažďa, akoby sa teraz od radosti rozplakali.
Keď slnko vykuklo spoza vyplakaného oblaku na vyumývaný les, odrazu v ňom
zažiarilo nekonečno malilinkých lampášikov všetkých farebných odtieňov...
Vtáci sa opäť predbiehajú v speve a znovu sa cítim ako v sieni najchýrnejších
spevákov, ktorí nepýtajú plácu, len čistý vzduch a zdravý les. Život sa
rozhorel akosi silnejšie. Zázračná voda rozdúchala nový plamienok.
Zastavujem sa pri neveľkom rúbanisku. Ozýva sa z neho akési podivné
klipkanie. To čiernohlavá penica oznamuje svoju prítomnosť z malinčia.
Obďaleč drozd pije kvapôčky vody z deväťsilu. Les opäť zdravo žije a srdiečko
mu pravidelne bije.
Mohutné konáre smrekov pod ťarchou nového života sa klonia k zemi,
zakrátko zasejúc nový život, aby les žil naveky. Na okraji sa im predvádzajú
vyfintené jedličky. Hľa, týto dvaja sú si verní na celý život, len nečakaná
smrť môže rozdeliť ich spoločnú púť životom...
Slnko slabnúcimi lúčmi pohládza najvyššie končiare, akoby sa im a
celému lesu chcelo ospravedlniť za obedňajšiu páľavu, veď ono za to nemôže.
To príroda ho poverila skorým vstávaním a pálením v lete, aby nový život
prežil a nezmrzol...
Posledným pohľadom objímam letný les. Končí sa jeden z tých najobyčajnejších
letných dní. Opúšťam voňavú letnú horu, ktorej cyklámenový nádych je štafetovým
kolíkom medzi letom a jeseňou...