Jedným z pôvodcov ubúdania rozmanitosti rastlinných a živočíšnych druhov, vrátame lesov na našej Zemi, a to nielen tam, kde sú úmyselne vyrúbované a spaľované, je človek. Väčšina ľudí sa od života prírody natoľko vzdialila, že sami sotva spoznajú škody. Správy o týchto škodách zostávajú pre nich ďalekosiahlo abstraktné. Sú aj ľudia znepokojení týmto stavom, ale, nevedia, ako začať. Kedysi to bolo iné. Ľudia sa bytostne zúčastňovali života v určitej krajine; mali podiel na každej veci, rastline, zvierati, s ktorými denne prichádzali do styku. Poznali nároky takéhoto života.
        Dnes sa stali veci a živé organizmy z väčšej časti predmetmi, určenými len pre vlastný prospech. Človek má viac záujem o technické zariadenia a myslí si, že pomocou nich si život vytvorí praktickejší a slobodnejší a sotva spozná, že počítačmi zaplavený svet sa ho zmocňuje viac a viac a že ovláda jeho vlastný život.
        Ale mnohí ľudia majú tiež pocit, že život sa dá poznávať a podporovať z inej stránky, ak spolužitie so Zemou sa má ďalej rozvíjať zdarným spôsobom. Oslovovať týchto ľudí a poskytovať im pomoc, ako sa zasadiť o vec, je mojim želaním, vysloveným prostredníctvom obrazov. Nejde len o pripomenutie naplnenia povinnosti, ale súčasne o cestu, na ktorej sa prostredníctvom účasti na živote prírody stále viac obohacuje vlastný život.
        Pre úsilie zlepšiť životné pomery Zeme, vžil sa pred časom pojem udržateľnosť. Keď chceme presne povedať, čo je tým myslené, prichádzame do ťažkostí. Avšak výrazná je orientácia úsilia, ktorá je týmto pojmom označovaná, je to hľadanie niečoho, čo má dať spolužitiu človeka s prírodou spoľahlivý postoj. Týmto hľadaním sa dostávame do rôznych rovín skutočnosti:
 

1. Vo fyzickom, abroticky myslenom okruhu, zažívame udržateľnosť napríklad v trvanlivosti materiálu, ktorý potrebujeme k zostrojeniu stroja. Tiež pokiaľ možno šetrné zaobchádzanie s látkami (napr. recyklácia) a zakladanie samoregulujúcich systémov (napr. krmivovo-hnojivový kolobeh v poľnohospodárskom podniku v ekologickom poľnohospodárstve) spočíva v snahe o trvanlivosť v tejto látkovej rovine.
2. Čo znamená trvanlivosť, keď sa o ňu usilujeme na úrovni životných dejov? Vieme, že zvykolosti uvedené do súladu na základe životných dejov, dali pomaly po stáročia vzniknúť bohatstvu ríše zvierat, ktorá je charakteristická pre určité oblasti. Dnešným spôsobom účasti človeka na životných procesoch Zeme je rozmanitosť chápaná skôr ako strata alebo miznutie.

        V čom spočíva realita životných dejov? Táto otázka je postavená zriedka, pretože sa zo zvyku preinterpretuje do otázky mechanizmu. Máme skúsenosti zo životných dejov, prostredníctvom ktorých je človek sám v spojení so svetom, napr. dýchanie. Človek zažije, ako pri vydýchnutí vydáva, zároveň získava schopnosť vzduch prijať a pri nadýchnutí zase získava schopnosť potlačené znovu zo seba vydať. Tomuto zodpovedajúce životné deje zažívame v rytme dňa a noci, v súvislosti so skúsenosťou vedomia, v striedaní bdelosti a spánku, myslenia a vnímania. Takéto skúsenosti umožňujú vžiť sa do životných dejov Zeme, do vývoja vegetácie a tieto citlivo svojou činnosťou podporiť. Trvanlivosť životných procesov potom prežívame ako stále rytmicky sa opakujúce vnútorné s vonkajším.
3. Dnešný kultúrny život človeka sa odvíja v obrazoch prírodného sveta javov prostredníctvom toho, čo z neho v duši rezonuje ďalej v myslení, cítení, chcení. Ak stratí v tomto ohľade vonkajší život svoju kontinuálnu súvislosť, tak schudobnie tiež duševný život človeka, resp. schaotizuje sa. Čo z toho z predošlých časov ešte doznieva v človeku prostredníctvom tradície, je dnes z rôznych strán chaotizované prostredníctvom civilizácie (napr. reklama, média). Rozvoj estetického zmyslu pre súvislosť s prírodou môže tiež postupne prejsť do životného štýlu, ktorý sa orientuje len na to. Pri tomto, na estetike založenom životnom štýle ide nielen o nájdenie krásna, ale tiež o vedomú náväznosť na v prírode ukryté sily klíčenia a tvorenia, ktorých účinok sa prinajmenšom zjavuje v zmyslovom svete. Takéto úsilie o ideál ďalej sa rozvíjajúci vo veci, v jednotlivom človeku a v spoločnosti, vedie k novému bohatstvu krajiny, v ktorej sa človek so svojimi kultúrnymi požiadavkami trvalo cíti dobre, práve preto, že sa v súvislosti s týmto procesom môže rozvíjať aj príroda.
4. Z toho vyplýva, že udržateľnosť a prirodzenosť vznikajú z toho, čo žije v človeku, v ľudskej spoločnosti. Toto povzbudiť, je jedna z najdôležitejších úloh. Životu primerané myšlienky dneška sú skutočnosťou krajiny zajtrajška.