Jacques Sternberg
Osobné doklady, prosím !
 
        Jacquers Sternberg, nar. 1923 v Antverpách, je francúzsky spisovateľ. Je vedúcim a poväčšine aj autorom pravidelnej rubriky v časopise Magasine littéraire, ktorá sa nazýva Le moi littéraire. Vynikajúcimi nekonvenčnými názormi a súdmi tu bojuje svojím ostrým perom, najmä proti snobskému literárnemu konzumenstvu súčasného človeka. V oblasti vedecko-fantastickej literatúry upozornil na seba románmi Prehrešok, Východisko je v hĺbke priestoru a zbierkou satirických poviedok Pozor, obývaná planéta z ktorej je aj naša poviedka. Za jeho najlepšiu knihu sa považuje román Dievča, more a noc, ktorý vyšiel v preklade aj u nás.

        Výzvedná hliadka v prvej pokusnej rakete sa blížila k Marsu. Keď sa dostala do jeho ovzdušia, kozmonauti dostali od Marťanov prvú správu. Marťania im presne určili miesto pristátia, načo - rovnakým tónom - im ten istý hlas oznámil, slušne, ale ľahostajne a nevtieravo :
    - O chvíľu sa ocitnete na území Marsu. Buďte takí láskaví, a pripravte si, prosím, cestovné doklady. Podrobíte sa colnej kontrole.
        Cestujúci, načisto ohromení, si až teraz uvedomili, že na takú maličkosť nikdy nepomysleli.
Hlas pokračoval:- Páni, a boli ste očkovaní?
Prekvapení kozmonauti odpovedali kladne. - Výborne, - oznámil hlas. - Tak si pripravte aj doklady o očkovaní.
Raketa pristála na Marse. Oddávna sme snívali o tomto pristátí. Mars sme si predstavovali rôzne. To všetko svedčilo o ľudskej dôvtipnosti - kozmonauti sa však museli čoskoro zmieriť s faktom, že skutočnosť sa v ničom neponášala na predstavy. Bola taká banálna, že nás prekvapila viac ako najzložitejšie očakávania: raketa pristála v priestornom hangáre, ktorého obrovská strecha sa pomaly zatvorila, pričom uväznila cestujúcich v sivom šesťstene, bez oblokov a bez akéhokoľvek výhľadu von. Zrazu sa otvorili dvere, vstúpili traja Marťania. Jeden z nich bol civil, dvaja mali rovnošaty. Tí v rovnošatách sa náramne ponášali na našich pohraničiarov, civil mal tuctový sivý obkek, nepochybne rovnaký, ako tradične nosia na celom svete bezvýznamní úradníci. Marťania sa ponášali na nás, ako rodní bratia - okrem toho, že mali po šesť rúk. V ich zraku nebolo nič, okrem nudy, ktorú dobre poznáme. Tváre mali unavené, smutné, tupé, nedali sa z nich vyčítať city, podobné vášňam alebo nadšeniu. Civil mal pod nosom krátke fúziky.
    - Marťanská colná kontrola, - oznámil jeden z uniformovaných. - Dajte nám svoje cestovné doklady, prosím.
        Tak sa predstavili, a tak privítali pozemšťanov. V očiach sa im nemihol ani len tieň údivu. Vôbec si nevšimli raketu, zaparkovanú v hagáre. Pozemšťania neochotne priznali, že ani len nepomysleli na to, aby si zadovážili cestovné doklady.
    - To je otrasné, - vyhlásil ktorýsi z Marťanov. - A nemáte, páni, aspoň občianske preukazy ?
        Niektorí mali, iní nemali. Dvaja colníci prezreli predložené običanske preukazy - s ľahostajnosťou, ktorá mala korene v podozrievaní, charakteristickom pre úradníkov, nasiaknutých jedom rutiny.
    - Nemyslím, že by to mohlo stačiť, - zahundral civil. - Musím vám povedať, že nemáte v poriadku doklady. Buďte takí láskaví a nasledujte nás.
        Marťania zaviedli kozmonautov do neveľkej čakárne: bol v nej stôl a niekoľko kresiel. Za stolom sedel akýsi chlapík. Aj ten mal fúziky. Mal však len jednu ruku, ktorou triedil akési evidenčné karty. Z tváre sa mu dalo vyčítať sebavedomie svedomitého človeka, ktorý zastáva významnú funkciu. Taký výzor mávajú len vrátnici a chyžné. Po hodinovom čakaní pozvali pozemšťanov ďalej. Ozvalo sa zazvonenie, nato ich vrátnik zaviedol do rozľahlej haly z betónu, kovu a dreva, kde pracovalo niekoľko úradníkov, zahalených hustým dymom z cigariet, ktorý sa miešal s trpkým zápachom nudy. Človek by si mohol pomyslieť, že sa dostal do zákulisia veľkého poštového úradu alebo do podniku, ktorý sa zaoberá dovozom, či vývozom. Takých pracovísk sú na Zemi milióny. Písacie stoly boli zavalené popolníkmi, ceruzkami, aktovkami, účtami a pečiatkami. Na stenách viseli vytlačené inštrukcie, kalendáre, výkazy, ba aj nápis, nabádajúci pracovníkov, aby boli k stránkam čo najzdvorilejší. Pod povalou sa kolísali guľovité lampy z mliečneho skla. Vyzváňali telefóny. Niektorí úradníci boli veľmi zamestnaní, iní sa tvárili, že majú veľa práce - hoci mysleli iba na to, ako zabiť čas a predstieraním, že pracujú, podvádzali predstavených. Radoví úradníci mali po šesť rúk, každý sa jednou hrabal v kartotéke, druhou písal hlásenie, treťou rátal peniaze - ďalšie boli nevyužité. Vedúci oddelení mali všk len po štyri ruky, ba niektorí iba dve. Podaktorí boli celkom bezrukí. Boli to akiste myslitelia, teoretici.
 

 
 
        Pozemšťanov prijal colník, ktorý hneď úvodom vyhlásil, že ich prípad považuje za podozrivý. Akiste si uvedomujú, že doklady nemajú v poriadku.
    - Skutočnosť, že ste cudzinci, nijako nezvýhodňuje vaše položenie, ale naopak, - vyhlásil. Pozemšťania, ohromení od prekvapenia, až do tejto chvíle mlčali. Teraz sa však vzbúrili. Jeden z nich vykríkol, že tomu nerozumie a že spôsob, akým tu vítajú hostí z inej planéty, zaváňa grobianstvom.
    - Chápem vaše podráždenie, - odpovedal colník, ale tým, že kričíte, len zhrošujete svoju situáciu. Máme veľmi prísne predpisy a ich dodržiavanie je našou povinnosťou. Nazdávame sa, že sme vám už dokázali svoju zhovievavosť. Jedno je však nepochybné, nemáte cestovné pasy a víza. Niektorí nemajú dokonca ani občianske preukazy. Musím vám povedať, že je to nepríjemná, ba podozrivá nedbanlivosť.
        Jeden z kozmonautov - snažil sa nezvyšovať hlas - vysvetlil, že na Zemi nikto nerátal s podobnými komplikáciami a že výprava na Mars je pre pozemšťanov v dejinách ojedinelá, a nie bežná zahraničná cesta.
    - To je ďalší dôvod zadovážiť si úradné doklady, - uzavrel colník. - Oznámili ste pred odletom cestu našej vláde, alebo ste aspoň požiadali o vízum na prechodný pobyt?
    - Ako sme mohli vedieť, že máte vôdec vládu? Nevedeli sme ani, či je vôec vaša planéta obývaná!
    - Chápem vás, ale najlepšie by bolo podať si u nás hneď žiadosť. Cudzinec bez víza - veď to je neslýchané ... Z tohto polotženia sa nedá len tak ľahko vybŕdnuť.
        Ktorýsi z kozmonautov nadmieru slušne navrho, že v takomto prípade by sa dala predsa urobiť výnimka ...
    - U nás nepoznáme nijaké výnimky z predpisov, - dostal odpovedď. - Prípad nie je pre nás ničím mimoriadny. Musíte predsa pochopiť, že by sme všetko veľmi zjednodušili, a potom by sme nič neuzavreli. Aj napriek tomu by som však chcel pre vás niečo urobiť ...
        Colník sa zamslel a začal uvažovať tak sústredene, že mu na čele nabehli veľké žily. Po dlhom váhaní vstal z kresla.
    - Tak teda dobre. Pozhováram sa s nadriadenými, ale bude to trvať niekoľko minúť, zachovajte trpezlivosť.
        Pozemšťanov vyzvali, aby sa vrátili do čakárne. O dve hodiny ich uviedli do pracovne, ktorá bola prepychovo zariadená - tam našli akéhosi muža bez rúk so stužkou, ponášajúcou sa na vsoké vyznamenanie. V kúte písala mladá sekretárka so štarmi rukami na písacom stroji, ktorý mal dva valce.
    - Nech sa páči, páni, oddýchnite si, - prehovoril vedúci. - Oboznámili ma s vaším prípadom. Podľa môjho názoru je to prípad poľutovaniahodný, ale naozaj neviem, čo by som pre vás mohol vlastne urobiť, hoci som ochotný... V tej chvíli ho prerušil colník, ktorý pristúpil k písaciemu stolu a rozložil naň akési papiere, čo vytiahol z obalu. Zašepkal šéfovi niekoľko slov, ktoré ho na prvý pohľad podráždili. Šéf pozrel prísne na návštevníkov a ľahostajným hlasom opäť prevravel:
    - Zistilo sa ešte niečo horšie. Práve mi predložili hlásenie colnej hliadky, ktorá prezerala raketu. Nemáte na palube nič také, čo by bolo treba prihlásiť na preclenie?
Všetci mlčali.
    - Je veľmi nepríjemné, že sme vás prichytili pri pašovaní a nezákonnom dovoze zakázaného tovaru. Vari ste nevedeli, že k nám privážate zbrane, muníciu, elektronické prístroje, za ktoré sa u nás platí clo vo výške šesťdesiat percent nadobúdacej ceny, odevy a stavebné materiály ? Ba aj potraviny, a to v takom množstve, že to vyvoláva podozrenie, že s nimi u nás hodláte obchodovať. Myslím, že nemáte dovozné povolenie, však?
Jeden z Pozemšťanov zahundral: - Máte pravdu ... dovozné povolenie nemáme.
    - To všetko vás môže prísť draho, - začal úradník. - Máme právo zhabať raketu i s jej obsahom a vyrúbiť vám niekoľko miliónov frankov pokuty, a ak nebudete môcť pokutu zaplatiť, odsúdiť vás na náhradný trest niekoľko rokov väzania. Tak, či inak, budeme sa musieť postaviť k prípadu rázne. Počkajte ma, všetci, láskavo v susednej miestnosti ...
        Sekretárka ich zaviedla do čakárne. Podvečer zaviedol dozorca pozemšťanov do veľkej haly, kde im úradníci - mimoriadne zručne - sňali odtlačky prstov, odvážili ich, odmerali a sfotografovali zo všetkých strán.
    - Vyhotovíme vám dočasné preukazy, - poznamenal ktorýsi z úradníkov.
        Pozemšťania si s úľavou vydýchli. Napriek všetkému predsa vyriešili prípad kompromisne, nuž nečudo, že s neuveriteľnou zdvorilosťou odpovedali na otázky úradníkov z inej planéty. Otázok bolo veľa, vypočúvanie, hoci ho viedli s veľkou ohľaduplnosťou, nebolo nijako ľahké. Marťania sa zaujímali o minulosť návštevníkov, podrobili dôkladnému skúmaniu ich vzdelanie. Potom museli podpísať rôzne vyhlásenia, že neprišli na Mars za účelom nepriateľských akcií, ani preto, aby tu založili obchodné zastupiteľstvá, šírili propagandu, alebo založili nové náboženstvo a že nepripravovali atentát na niektorého z prezidentov alebo predsedov vlády. Až na svitaní odovzdali každému pozemšťanovi dočasný preukaz s fotografiou a úradnými pečiatkami.
    - Páni, teraz je všwetko v poriadku.
Nato predviedli pozemšťanov pred troch úradníkov, čo sa s nimi stretli predchádzajúceho dňa.
    - Osobné doklady, prosím, - povedal jeden z tých dvoch v ronvošate.
Ukázali mu ich.
    - A potvrdenie o zdravotnom stave, že nemáte AIDS? Počúvame, že AIDS sa na zemi šíri rýchlosťou blesku.
Žiadané potvrdenie ... nemali.
    - Výborne. Ako vidíte, všetko sa napokon vybavilo, - poznamenal muž v rovnošate. - Formality máte už za sebou. Ste voľní. Môžete sa vrátiť domov.
    - Domov? - zaváhal nedôverčivo ktorýsi z kozmonautov.
    - Ako viem, na Zem. Lebo ak ste neprišli odtiaľ, potom ste krivo vypovedali, a ak by boli vaše výpovede nepravdivé, musíme začať všetko od začiatku, a to hneď. - Nechceme predsa dostať ten váš zlovestný AIDS ... a vieme aj to, že si neceníte vodu, znečisťujete a ničíte prírodu, nepotrebujeme tu takých barbarov!
        Pozemšťania však na ďalšom pobyte netrvali. Po návšteve nekonečného marťanského labyrintu nezafajčených kancelárií nastúpili do rakety. K jednému z nich podišiel marťanský colník, odtiahol ho nabok a zašepkal mu:
    - Keby ste k nám, pane, prišli ešte raz, nezabudnite priviezť holandský syr. Tu ho málokedy dostaneme a náš je len jeho chabou nahrážkou. Clo platiť nebudete. Môžete si byť istý, že vám ho dovolíme prepašovať ...