O zaniknutej vnútrozemskej delte Váhu
     Namiesto motta :
     Definície revitalizácie založené na princípe návratu toku do pôvodného stavu, v akom sa nachádzali napr. v 18. storočí, sú v podmienkach Slovenska neakceptovateľné. Antropogénna činnosť zmenila nielen prostredie, ale vo väčšine prípadov aj samotnú morfológiu koryta. Rozhodujúcim faktorom pre revitalizáciu sa stáva zhodnotenie súčasného stavu tokov a ich adaptácie na zmenené podmienky, to ale nevylučuje akceptovať aj historický vývoj tokov.
                         Doc. V. Macura a kol., 1997
 
        V súvislosti s výstavbou, a dnes už aj prevádzkou vodného diela Gabčíkovo, sa neraz spomína vnútrozemská delta Dunaja. Ide vlastne o celý náplavový kužeľ pod Bratislavou, kde tento veľtok zmiernil svoju rýchlosť a uložil nesúce splaveniny. V dôsledku prevládajúcej akumulačnej činnosti vytvorila rieka v svojich náplavoch množstvo ramien a ostrovov, teda akúsi vnútrozemskú deltu. Uvedený proces, keď tok meandruje v svojich sedimentoch, trhá brehy a bohato sa vetví - divočí, bol typický aj pre Váh pod Novým Mestom nad Váhom. Vnútrozemská delta Váhu samozrejme nemala také parametre ako na Dunaji, no napriek tomu predstavovala dôležitú štruktúru na toku, ktorá zanikla prakticky až pri výstavbe jednotlivých vážskych stupňov. Pre lepšie pochopenie tohto unikátneho prírodného fenoménu považujem za potrebné načrtnúť širšie okolnosti podmieňujúce jeho existenciu i zánik.
 
 
Letecký pohľad na VN Sĺňava od hate Drahovce
 
        Pri vývoji tejto časti Váhu, t.j. zhruba od Trenčína po Madunice, netreba začínať úplne od Adama. Snáď postačí konštatovanie, že už koncom treťohôr, v pliocéne, pretekal Váh sladkovodnými jazerami v Ilavskej a Trenčianskej kotline. Dôležité je zdôrazniť tú skutočnosť, že jednotlivé vnútrohorské kotliny oddeľujú antecedentné tiesňavy, tzv. brány. Antecedenciou nazývame proces, keď rieka rozrezáva naprieč dvíhajúci sa horský chrbát. V území, ktoré nás zaujíma, predstavuje takúto tiesňavu Skalka pri Trenčíne, oddeľujúca Ilavskú a Trenčiansku kotlinu, ako aj Beckovská brána oddeľujúca Trenčiansku kotlinu a Malú Dunajskú kotlinu. Počas vývoja vážskeho údolia zohrali rozhodujúcu úlohu erózno-akumulačné procesy. Svedčia o nich aj zvyšky vážskych terás pozdĺž stredného toku Váhu, ktoré sú dokladom striedania jednotlivých glaciálov a interglaciálov. V Trenčianskej kotline nachádzame nad sebou 5 - 6 riečnych terás. Najvyššie položené sú 60 - 70 m nad korytom Váhu, najnižšie, z posledného zaľadnenia, len vo výške 5 až 7 m nad úrovňou Váhu. Najnižšie, ale niekde aj stredné terasy (20 - 40 m nad Váhom) sú prekryté náplavovými kužeľmi potokov z priľahlých pohorí. Pod Novým Mestom nad Váhom, kde Váh opúšťa Trenčiansku kotlinu, sa už terasy nevyskytujú, nakoľko rieka po opustení Beckovskej brány vstupuje do rozľahlej nížiny. Od tejto prekážky smerom k ústiu Váh postupne spomalil rýchlosť a uložil mohutné náplavy. Po takýchto vyvýšených náplavoch Váh tiekol už v Ilavskej a Trenčianskej kotline, no agradačný val sa plne vyvinul až poniže Beckovskej brány. Z tohoto dôvodu sa napríklad malokarpatské potoky nemohli dostať do vyššie položeného koryta Váhu, ale ústia do Dudváhu, ktorý tečie paralelne s ním. Dnes vyznieva úsmevne snaha našich predkov, ktorí sa len pred pár desaťročiami snažili odviesť časť vôd Jablonky od Čachtíc do Váhu a zistili, že vlastne kopú koryto "do kopca". Podarilo sa to až o pár rokov neskôr, keď sa vybudoval odľahčovací Čachtický kanál, ktorý ústi podstatne nižšie - pri Hornej Strede do Biskupického derivačného kanála. Pri vývoji riečnej siete i vážskeho údolia sa významne podieľalo aj rastlinstvo. S jeho mohutným rozvojom po ústupe pevninského ľadovca koncom štvrtohôr súvisí výrazné spevnenie zvetralín. Tým sa spomalilo ich premiestňovanie svahovými pohybmi. Znížený prísun splavenín spôsobil, že rieky začali rozplavovať štrkovú výplň dna dolín a prehlbovať korytá. Tento proces prebiehal a ešte stále prebieha aj v koryte Váhu. Až do výstavby vážskej kaskády bol pohyb splavenín v údolnej nive prakticky prirodzený, rovnako ako ich akumulácia na rovine poniže Beckovskej brány. Váh tu ukladaním splavenín do koryta, a za povodní aj pozdĺž koryta, vytvoril širokú riečnu nivu s charakteristickými meandrami a spleťou slepých a mŕtvych ramien v rôznom stupni vývoja. Aj keď túto tendenciu môžeme sledovať už v Ilavskej a Trenčianskej kotline, naplno sa rozvinula až od Nového Mesta nad Váhom nadol, pričom najzložitejší systém - vnútrozemskú deltu, vytvoril Váh v úseku pod Piešťanmi. Napriek tomu, že človek odpradávna zápasil s touto riekou, snažil sa pri každej možnej príležitosti využiť jej dary - predovšetkým úrodné náplavy. Je obdivuhodné, ako na základe skúseností dokázal vybudovať svoje sídla na vyvýšených ostrohoch alebo najvyšších miestach agradačného valu. Keď sa podmienky výrazne zhoršili, ľudia sa museli odsťahovať. Ako príklad možno uviesť zaniknutú osadu Baková, ktorá sa nachádzala medzi Piešťanmi a Drahovcami. Okrem samotného Váhu tečúceho po vyvýšenom agradačnom vale situáciu komplikovali vody v zníženej časti nivy, často pomerne vzdialenej od hlavného koryta. Tieto sem presakovali jednak z koryta ako drenážne vody, na mnohých miestach boli dotované prítokmi, ktoré sa snažili predrať do Váhu. A tak okrem samotného Váhu s rôzne vyvinutými ramennými systémami bol tento úsek rieky lemovaný systémom periodických barín a močiarov, ktoré sa rôzne spájali medzi sebou i s hlavným tokom, predovšetkým počas jarných záplav. V Trenčianskej kotline sa napr. po pravej strane alúvia tiahli rozsiahle bariny od Záblatia cez Melčice a Ivanovce až po Turecký vrch pri Trenčianskych Bohuslaviciach. Ešte koncom 50-tych rokov sa tieto vody v jarných mesiacoch rozlievali na veľkých plochách a postupne boli zmeliorované, rovnako ako bariny v Drahovciach, v ktorých sa miestni obyvatelia ukrývali počas tureckých rabovačiek. Dnes po nich zostali prakticky len názvy časti obce, či chotára a v teréne väčšie alebo menšie depresie. Okrem melioračných prác k zániku týchto pririečnych aluviálnych vôd významne prispela výstavba vážskej kaskády. Po jej uvedení do prevádzky sa podstatná časť vážskej vody ocitla v derivačnom kanáli, staré - pôvodné koryto, na niektorých miestach presmerované, predstavuje len torzo bývalého tvorcu vážskeho údolia. Veľmi významne sa zmenilo inundačné územie. Pôvodné pomery, keď sa Váh počas povodní široko rozlieval a vytváral rozsiahle záplavové územie spájajúce sa s pririečnymi barinami a močiarmi, sú v dôsledku regulačných zásahov a budovania retenčných priestorov (Sĺňava) už len minulosťou. Pozdĺžny profil Váhu v minulosti narúšali hlavne väčšie zlomy pri Skalke a Beckove. Po vybudovaní vážskej kaskády bol plne prispôsobený energetickému využitiu toku, čo malo za následok dosť významný pokles hladiny spodných vôd v niektorých úsekoch. Keď k tomu prirátame prakticky nulový prísun splavenín z vyšších častí toku a pokračujúce zarezávanie sa rieky do podložia, pochopíme, prečo záplavové územie trpí suchom, prečo vysychajú pôvodné lužné spoločenstvá.

        Z doteraz načrtnutého vývoja tohto úseku Váhu vyplýva, že predovšetkým zámer energetického využitia rieky i jej plánované splavnenie, spôsobili oklieštenie samotného toku a zánik podstatnej časti ramenných systémov. Za určitú, aj keď nie adekvátnu náhradu týchto špecifických hydrických biotopov možno považovať zemníky, ktoré vznikli v inundácii po ťažbe štrkopieskov. Najväčšiu plochu zaberajú štrkoviská medzi Drahovcami a Madunicami, kde je aj výmera jednotlivých bazénov veľmi solídna. Novšie budované zemníky nad Piešťanmi súvisia s výstavbou diaľnice, výmera týchto kaziet je menšia. Čo je však ešte horšie, všetky tieto tzv. náhradné vodné biotopy nie sú prispôsobené inundácii Váhu, chýba ich funkčné prepojenie s korytom Váhu. Dlhoročný nezáujem o uvedený úsek Váhu, resp. záujem len o jeho exploatáciu, je paradoxný hlavne pri porovnaní s intenzívnym záujmom o inundáciu a koryto Dunaja. Dúfajme, že "revitalizačné" štúdie Váhu, ktoré v posledných rokoch predložil správca toku, nebudú prvými a zároveň aj poslednými snahami o komplexný pohľad na tento úsek Váhu a jeho revitalizáciu i ekologicky únosné využitie.