Asi pred dvadsiatimi rokmi som mal jeden sen. Plával som v krištáľovočistej
rieke a okolo mňa sa ligotalo množstvo striebristých rybičiek, pričom som
bol obkolesený bujnou vodnou vegetáciou. Môj sen sa naplnil vtedy, keď
som skutočne našiel takúto rieku. Odvtedy som strávil pod vodou v tejto
rieke veľa, veľa hodín, pričom som pozorne sledoval ten fantastický svet
ticha. Ožilo vo mne rozprávanie mojej starej mamy, že voľakedy na Žitnom
ostrove bola jedna malá rieka, ktorá v zime nezamŕzala, bola krištáľovo
čistá , plná vodných rastlín. Pod zatopenými stromami žilo veľké množstvo
rýb. Táto krajina oplývala divočinou a preto sem rád chodil poľovať kráľ.
Raz v zime navštívil aj túto krásnu rieku. Jeden dedinčan sa v zime potopil
pod jeden zatopený strom a vyniesol kráľovi z vody plné vrece rýb, ktoré
mu daroval.
O nejaký čas som prišiel na to, že som objavil práve túto rieku, rieku
mojich snov, ktorá v zime nezamŕza a v lete má zase veľmi studenú vodu.
Táto voda sa nezmenila po stáročia. V tejto krajine je intenzívne poľnohospodárstvo,
ale napriek tomu sme nevedeli túto vodu zničiť, lebo zo dna vyvierajú tisíce
drobných prameňov, ktoré zabezpečujú stále čerstvú a zdravú vodu.
Dlho som rozmýšľal nad tým, prečo vlastne táto rieka na rovine tečie
tak krivoľako. Veď tu nie sú hory alebo skaly, ktoré by mala obtiecť. Zrejme
je tu pod hladinou nepriepustná neogénová vrstva zoslabená a cez túto vrstvu
vyviera táto krištáľovo čistá pitná voda, ktorá je skrytá až v 400m hrubom
štrkovom lôžku. Práve tu, v tomto štrku na Žitnom ostrove sa skrýva najväčšia
zásoba pitnej vody v Strednej Európe.
Tu pod vodou, v tejto rieke som začal pozornejšie vnímať svet okolo
seba. Zistil som, že život pod vodou nič nenarušuje, iba človek. Živočíchy
pokojne žijú vedľa seba, neubližujú si navzájom. Ich najsilnejším pudom
je sebazachovanie svojho rodu. Zamyslel som sa nad tým, že človek, ktorý
sa pokladá za korunu tvorstva, je zlý voči sebe samému, voči ostatným tvorom.
Neuvedomuje si, že je len súčasťou prírody a nikto mu nedal právo ubližovať
iným. Neuvedomuje si, že všetko zlo, ktoré pácha voči ostatným tvorom,
voči prírode, sa mu vracia a pomaly bude jeho rod ohrozený. Jeho gény,
ktoré sú zodpovedné za jeho prežitie, sú veľmi zoslabené.
Po týchto skúsenostiach som začal žiť ináč. Neubližovať iným, rešpektovať
život iných tvorov, hoci aj tých najprimitívnejších. Snažím sa, aby príroda
okolo mňa ostala v rovnováhe. Len takto vidím šancu na zachovanie svojho
rodu. Keby človek svoju každodennú činnosť usmerňoval tak, aby ju nesprevádzali
negatívne javy na prírodu, šanca na zlepšenie dnešného neutešeného stavu
by bola reálnejšia. Riešenie sa naskytá v zamyslení sa nad svojím konaním.
Mňa k tomu doviedli dojmy potápača z vodného prostredia. Vyrozprávam svoje
skúsenosti cez tento film ľuďom, ktorým nie je dopriate ponoriť sa pod
vodnú hladinu, v snahe pomôcť nájsť si tú správnu cestu.
Verím, že moja snaha bude úspešná, lebo každý človek má veľmi blízko
k vodnému prostrediu, len si to neuvedomuje. Môj skrytý zámer je vrátiť
ho prostredníctvom reči filmu do bezváhového vodného prostredia, v ktorom
sa cítil najbezpečnejšie na začiatku svojho života. Dopriať mu zážitok
z toho a azda sa potom trochu zamyslí nad sebou, skryté gény ožijú a uvedomí
si, že je možné začať znovu hocikedy.
Ladislav CSUKÁS,
autor filmu Rieka mojich snov