Environmentálne problémy baníckej krajiny

 
        Tradične prežíva názor, že samotné rudné baníctvo neznamená pre prírodu vážnejšie nebezpečenstvo. Environmentálne riziká sa spájajú viac-menej len s úpravou rúd a s metalurgiou. V krajine, kde má banícká činnosť stáročnú tradíciu, existujú pre toto tvrdenie zdanlivo aj isté racionálne dôvody.

        Za modelové územie možno považovať okolie Banskej Štiavnice. Celý región už v staroveku (ba pravdepodobne už v praveku) výrazne poznamenala banícka činnosť. Najvýraznejším prejavom tejto aktivity sú pozostatky banských háld. Na prvý pohľad sa zdá, že tieto predstavujú v krajine len vizuálne rušivý prvok. Neraz sa možno stretnúť s názorom, že ide iba o premiestnenie materiálu, ktorý je rovnorodý s horninami budujúcimi celú predmetnú oblasť a preto takáto činnosť nepredstavuje významnejší rizikový faktor. Zástancovia tohto názoru poukazujú na fakt, že každá halda sa skôr či neskôr pokryla vegetáciou a spôsobuje len zmenu krajinného reliéfu.
 
 

Banícka krajina so stopami po baníckej činnosti: prepadliny - “ pingové pole”

 
        Zástancovia tohto názoru si v prvom rade neuvedomujú prudký nárast objemov premiestňovaného horninového materiálu v priebehu ostatných storočí. Krajina pokrytá drobnými starovekými a stredovekými haldami a prepadlinami (takzvanými pingovými poliami) sa dokázala pomerne rýchlo regenerovať.

        V minulých storočiach sa na rozpájanie hornín pri razení banských diel a rúbanie rudy používala len sila ľudských svalov pôsobiaca prostredníctvom dláta a kladiva. Takáto technológia výrazne limitovala postup razenia a teda aj objemu premiestnených hmôt. Úlomky hornín, ktoré sa takto od skalného masívu oddeľovali prednostne po primárnych puklinách, boli neveľké, ale relatívne celistvé. Využívanie chemických trhavín bolo revolučným skokom v rozvoji baníctva. Umožnilo výrazne zlacniť banícke práce a zrýchliť postup a objem ťažby, teda aj produkciu väčších objemov horninového odpadu. Jeho skrytým efektom je ale významná zmena štruktúry skalných úlomkov. Tie sú prešľahané priestorovou sieťou druhotných šokových mikrotrhliniek, ktoré umožňujú kapilárnu cirkuláciu vody, a tým jej kontakt s minerálmi na povrchu ale aj vo vnútri úlomkov a balvanov.

        Pričinením človeka sa substrát banských háld náhle premiestnil z prostredia, so zložkami ktorého bol v roznovážnom stave, do prostredia, kde je priamo vystavený pôsobeniu atmosféry a vody nasýtenej atmosferickými plynmi. To umožnilo jeho kolonizáciu mikroorganizmami.
 
 

Banícka krajina s haldami a odkaliskami ( Banská Štiavnica )
 

 
        Budovanie rozsiahlych banských diel (početných šácht a štôlní) otvorilo celé pohoria, zmenilo cirkuláciu vôd a viedlo k intenzívnej oxidácii. Ďalšie drastické zväčšenie reakčného povrchu spôsobilo jemné mletie rudniny pri technologickom procese výroby rudných koncentrátov. Reaktivita sírnikov v deponovaných materiáloch sa zvýšila aj použitím rôznych chemických činidiel používaných pri úprave rúd.

        V ostatných rokoch začalo v údoliach pod haldami dochádzať k postupnému znižovaniu úrodnosti pôd, čo sa pripisovalo občasným výronom odpadového rmutu z kalovodu banskoštiavnického závodu Rudných baní. Avšak degradácia pôdy pokračovala s narastajúcou intenzitou aj potom, keď technické úpravy a zvýšený dozor na kalovode poruchy výrazne znížili. Na početných miestach sa objavili a postupne šírili zamokrené holiny, na ktorých sa neudržala ani najodolnejšia vegetácia. Až keď zamokrené holiny vytvorili súvislé pásy zaberajúce mnohohektárové plochy a ich rozširovanie pokračovalo, začala sa situácia hodnotiť ako ekologická havária. Výskum ukázal, že zdrojom týchto havárií je extrémne kyslá vitriolová voda, ktorej pôvod treba hľadať v rozklade sírnikov za pomoci chemolitotrofných baktérií kmeňov Thiobacillus thiooxidans a thiobacillus ferrooxidans. Ďalšie výskumy kolektívu z Prírodovedeckej fakulty UK ukázali, že na biooxidácii sírnikov aj kysličníkov sa významnou mierou podielajú tiež riasy, plesne a huby.
 
 

Environmentálna havária pod haldou banského odpadu v Šobove (Banská Štiavnica)
 

 
        Záverom možno konštatovať, že akékoľvek pokusy rekultivovať banícku krajinu a odstrániť následky ekologických havárií spôsobených zvetrávaním sírnikov v depóniách baníckych odpadov budú narážať na nutnosť zastaviť tento proces. Pokusy o neutralizáciu kyslých vôd, generovaných rozkladom rudných minerálov vytvorením vápencovej bariéry, skončili neúspešne. Po niekoľkých dňoch sa neutralizačný proces zastavil, pretože vápencové úlomky sa pokryli reakčnou kôrou.

        Jedinou schodnou cestou sa zdá byť využitie odpadovej suroviny po predchádzajúcej úprave, ktorá by fixovala sírniky. V posledných rokoch Geologický ústav SAV vyvinul vhodnú a ekonomicky výhodnú technológiu, založenú na hydrotermálnom spracovaní haldového materiálu. Jej využitie by mohlo nielen ozdraviť krajinu, ale aj ekonomicky zužitkovať materiál banských háld, ktorý predstavuje vážne ohrozenie ekologickej rovnováhy krajiny.