Tieto múdre a varujúce slová sú zároveň výzvou k hľadaniu možností záchrany nádeje. V súčasnosti sa totiž človek (ako druh alebo ľudstvo) vlastnou vinou ocitol v tiesnivej existenciálnej situácii, ktorú charakterizuje globálna environmentálna kríza smerujúca ku katastrofe. Výstižne a priam prorocky o tejto situáci hovorí Jakub Patočka: "Zem je strápená a urobili jej to ľudia. Skoro k niečomu dôjde. Buď sme poslednou generáciou, ktorá žila takto likvidačne, alebo proste generáciou poslednou". Je teda namieste otázka: "Máme vôbec ešte nejakú nádej na prežitie?" Hľadaniu odpovede stojí v ceste problém "nádeje". Že nádej umiera posledná, vieme. "Menej je nám známe, kde, kedy a ako sa rodí. Čo ju počína, zavlažuje, vyživuje a peľhá, no najmä čím sa udržuje v kondícii" (Peter Karvaš). A prečo, aj keď posledná, predsa len umiera. Ak sa chceme nad týmito otázkami zamyslieť, nemôžeme obísť tú, ku ktorej nás vedú: "Čo je nádej?"

        Pojmovo určiť "nádej" je ťažké. Podobne ako "život" alebo "smrť". Ale prežívanie nádeje, to, že máme zážitok nádeje, ale i beznádeje alebo zúfalstva, je celkom evidentné. Výrazne sa konkrétna skutočnosť nádeje prejavuje v núdzi a zúfalstve nevyliečiteľne chorého človeka. Stretávame sa tu s pravou nádejou, ktorú treba odlíšiť od všednej nádeje nášho každodenného života, ktorá je vždy viazaná na určitý objekt (napr. dúfame, že sa niekomu zapáčime, že niekoho pre niečo získame, že sa predsa len dostaneme na vysokú školu, na vytúženú dovolenku a p.), a teda je v nej aj niečo iluzórne, a práve tak (i preto) tiež sklamanie. A práve pri zrútení istôt a sklamaní iluzórnych nádejí nevyliečiteľne chorého (napr. že jeho nemoc bude behom krátkeho času vyliečená, že sa obnoví jeho pôvodné zdravie) vzniká pravá nádej, ktorá, ako hovorí Herbert Plügge, "smeruje síce k neurčitému, avšak istému ďalšiemu trvaniu osoby, k jeho sebauskutočneniu v budúcnosti, k bližšie neurčiteľnej avšak bezpečnej obnove". Tejto nádeji nejde o to, aby pominula choroba, nejde primárne o fyzickú reštitúciu, o odstránenie bolesti alebo slabosti. Ide tu o niečo, ako záchranu osoby alebo znovuzachránenie. Takáto nádej je očakávaním vyslobodenia zameraným na budúcnosť. Nemocný jej obetuje aj svoju kritickosť, svoju skepsu, ako aj svoj rozum a logické uvažovanie. Pritom pravá nádej sa deje v trpezlivosti, ktorá umožňuje človeku v očakávaní dúfať v záchranu života , v akési osobné sebauskutočnenie (personalizáciu). Pravá nádej je bytostným určením človeka, štruktúrnou zložkou jeho života, lebo pokiaľ ktokoľvek žije, žije z nádeje. Človeku je nádej vlastná ako "tep, dych alebo telesná teplota, prúdi človekom ako kyslík ,ako ozón, je to živina, plodová voda, pohonné palivo, generátor na zmysel existencie. Sme, kým niekam ideme, kým dačo chceme, za dačím túžime - v dačo dúfame. Potom sme už len boli" (P. Karvaš).
 

Viačeslav V. Želtkov, 15 r., Tula, ENVIROFILM´97

        Podľa H. Plüggeho je ale pravá nádej chorého človeka len prirodzeným predstupňom kresťanskej cnosti nádeje, podobne ako existuje u každého človeka prirodzený predstupeň viery. Na rozdiel od "prirodzenej" nádeje nie je kresťanská nádej dotknutá núdzou a zúfalstvom a nie je ani ohrozená vo svojom očakávaní záchrany a vyslobodenia. Lebo je vždy nádejou na vzkriesenie. Viaže sa síce na život v budúcnosti alebo budúcnosť života, ale nie život pred smrťou, nie život tu a teraz - vo svete, život pozemský, ale na život po smrti, život večný. Ak "prameňom" napájajúcim nádej umierajúceho, ale túžiaceho po živote, je láska k sebe (sebaláska) vyvierajúca z prirodzenej vôle k životu, tak bezpodmienečným žriedlom kresťanskej nádeje je láska k iným (altruistická láska). Aj keď v kresťanskej viere vo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista existuje bezpodmienečné dúfanie vo vzkriesenie seba, predsa až v láske existuje bezpodmienečná viera. Ako hovorí sv. Pavol apoštol v Prvom liste Korinťanom: "A čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol." A jasne a zreteľne vyjadruje prevahu lásky v kresťanskej existencii slovami: "Teraz ešte zostáva viera, nádej, láska, všetky tri, ale najväčšia z nich je láska." A nielen to. Láska je "trpezlivá, láska je dobrotivá ...všetko vie zniesť, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí. Láska nikdy neprestane". Možno dodať, že zatiaľčo nádej sa rodí i umiera, láska je stále živá a oživujúca. Láska neumiera, je silnejšia ako smrť. A po Ježišovi Kristovi je pre kresťana nielen nesmrteľná, ale je aj existenčným predpokladom večného života. Kresťanská altruistická láska (ako prameň nádeje na večný život) však nie je len v protiklade k sebaláske (ako prameňu nádeje na záchranu života pozemského). Svedčí o tom aj kategorická požiadavka na takúto lásku: " Miluj svojho blížneho ako seba samého." Láska k sebe (ale nie egoizmus) nevylučuje lásku k iným. Naopak, je jej (pred)pokladom. Ale zároveň platí, že láska k sebe ešte nie je láskou k iným. Môže sa takou stať a takto sa ešte aj umocniť.

        Ale aká láska môže byť prameňom nádeje ľudstva na prežitie? Azda ľudstvo v "zúfalstve" dúfa na záchranu "vlastného" života na tomto svete? Alebo snáď dúfa v život večný? Čo je to "prežitie", ku ktorému v našej otázke vzťahujeme nádej?

        Možno, že práve uvažovanie o prirodzenej nádeji umierajúceho (na záchranu života), ako aj o kresťanskej nádeji (na vzkriesenie života) nám pomôže pri hľadaní odpovedí na tieto otázky. A to aj keď v prípade ľudstva ide (nie)len o jednotlivých ľudí. Ľudstvo je akýsi "kolektívny singulár" (P. Ricoeur), t.j. " jedinec platiaci toľko, čo ľud i kolektív, ktorý sa rozmieňa v individuálne myšlienky, vôle, city". "Prežitie ľudstva" sa týka aj všetkých ľudí žijúcich teraz a tu (vo svete), aj - a predovšetkým - života budúcich generácií. Naše prežitie je identické s možnosťou života budúcich generácií. Je to prežitie nás v budúcich generáciách. Potom ale naše prežitie závisí od toho, čo sme schopní a čo dokážeme urobiť pre žitie našich detí a budúcich pokolení. A tak naša nádej na prežitie nemôže byť v našich deťoch - budúcich generáciách (lebo ide o ich život), ale výlučne v nás. Ak prameňom nádeje je láska, potom záleží najmä na tom, čo nosíme v našich srdciach. Lebo tam je ich spoločný domov, tam sa rodia i prebývajú, tam môže aj nádej umrieť. Na nedostatok lásky.

        Preto nádej na prežitie ľudstva musí byť živená láskou. Zdanlivo paradoxne : sebaláskou - ako láskou k iným. Ak totiž sebaláska je žriedlom nádeje na záchranu života pre nevyliečiteľne chorého jednotlivca a láska k iným je zase "živou vodou" nádeje na večný život jednotlivému kresťanovi, tak ľudstvo má nádej na prežitie nielen v zachovaní a jednote oboch uvedených podôb lásky, ale zároveň v ich prekonaní a pozdvihnutí. A takúto ,, novú" podobu lásky, ktorá je dnes pre ľudstvo nádejou na záchranu nádeje na prežitie, môžeme nazvať "ekologickou láskou" alebo láskou s ekologickou dimenziou. Je to láska človeka ako druhu (alebo ľudstva) k iným druhom a k prírode (svetu) vôbec. Lebo lásku k budúcim pokoleniam (ktoré ešte neexistujú) môže ľudstvo v súčasnosti prejaviť a vyjadriť len skrze lásku k tomu, od čoho existencia budúcich generácií závisí. A ich existenčným predpokladom je nezničená príroda a nenarušené životné prostredie.

        Takto chápanú "ekologickú lásku" možno realizovať v rámci ekologizácie človeka, resp. jeho existencie. Je to proces rozvíjania jeho "ekologického Ja", ktoré " zahrňuje to, s čím sa človek ako osoba stotožňuje " (Arne Naess). Ekologizácia je teda rozvíjanie schopnosti človeka stotožňovať sa s inými živými bytosťami i všetkým jestvujúcnom. Je pricipiálne možná aj vďaka tomu, že nižšie štádiá nášho života sú " doslova súčasťou ontogenetického vývoja nášho nervového systému ", lebo " v lone matky si naše embryonálne telá zrekapitulovali bunečnú evolúciu na Zemi " (John Seed). Preto je človek schopný "myslieť ako hora" a "vcítiť sa i do zvieraťa".

        Ekologizáciu môže človek prijať za cestu, po ktorej vyjde z bezcestia, resp. slepej uličky environmentálnej krízy. Môže byť analógiou biblickej "haláchá" - cesty, na ktorej bude človek schopný v intenciách hlbokej úcty k životu objaviť cudzinca (celé mimoľudské bytie) v sebe samom a na základe toho sa identifikovať s myšlienkou, že " ak je cudzinec vo mne, nepriateľ je tiež vo mne a prestáva byť nepriateľom, pretože je mnou" (E. Fromm). A práve prekonávanie tejto cudzoty, toho nepriateľstva medzi človekom a prírodou je zároveň aj procesom jeho ľudskej sebaidentifikácie.

        Albert Schweitzer krásne a múdro hovorí, že "dobré je život zachovávať a životu napomáhať. Zlé je život hatiť a ničiť. Mravní sme, ak sa dokážeme zbaviť posadnutosti svojím, odložiť cudzotu voči iným a všetko, čo iní prežívajú okolo nás, spoluprežiť, spolupretrpieť. Takto nájdeme svoju vlastnú, nestratiteľnú, stále sa rozvíjajúcu a orientujúcu mravnosť: až vtedy sa stávame skutočnými ľuďmi."

    Dokážeme to?
    Dúfajme.
    Lebo ak to dokážeme, môžeme byť poslednou ne-ľudskou generáciou, ale nie generáciou poslednou.

    Ale to si vyžaduje "radikálnu zmenu ľudského srdca, od ktorej prvýkrát v histórii závisí fyzické prežitie ľudstva" (E. Fromm). Vyžaduje si to radikálnu zmenu predovšetkým našich sŕdc. Aby sme dokázali s láskou a úctou (v)zostúpiť do sveta nášho života, a tak zachrániť nádej na prežitie.

PhDr. Peter Krchnák, CSc.
Katedra spoločenských vied Fakulty ekológie a environmentalistiky TU, Zvolen