Pierre Gamarra
     Pierre Gamarra ( nar. 1922 ) je významný francúzsky spisovateľ. Do literatúry vstúpil zbierkou básní Náčrt kliatby, potom vydal zbierky Pieseň Arraskej pevnosti a Pieseň lásky. Romány Ohnivý dom, Deti biedy, Polnoční kohúti, Orgován zo Saint Lazare, Žena a rieka, Učiteľ a Simonova žena si získali široký okruh čitateľov. Ovláda najrôznejšie žánre románu napr. sociálne, psychologické ( Allahove záhrady ), detektívky (Vrah dostal Concourtovu cenu) , dobrodružné ( Šesť stĺpcov na prvú stranu ) - všetko v snahe prebudiť pocit zodpovednosti za osudy sveta, v ktorom žijeme. Trilógiou Toulonské tajomstvá, Zlato a krv, Sedemdesiatdva slnečných dní a vrátil sa do čias Napoleóna a dní Parížskej komúny. Naša poviedka bola uverejnená v zbierke Ľudské ruky. 
 
        Deti viac nezomierali. Ich záchranou sa odteraz zaoberala celá veda a pozoruhodné prístroje, vytvorené ľudskou dômyseľnosťou. Všetko, o čom snívali básnici a spisovatelia predchádzajúcich dôb, bolo skoro uskutočnené, začínajúc od pohybujúcich sa chodníkov v mestách a končiac raketami uháňajúcimi závratnou rýchlosťou. Ľudia sa naučili dorábať obilie na póloch i na Sahare. Cukor vyrábali z kriedy. Nikto nehladoval. Mestá zalievalo svetlo vyrobené z kúska rozštiepeného kamenného uhlia. Človek sa dostal aj na Mesiac; ostatné planéty boli tiež bližšie k Zemi, čo bolo výsledkom nesmiernej vedychtivosti jej obyvateľov. Ľudia dokázali vyrobiť kdekoľvek na svete umelý dážď a usmerňovať počasie. Niekdajšie krvavé zápolenie štátov vystriedalo súťaženie konštruktérov, básnikov a športovcov. Priemyselná výroba všetkých krajín bola značne rozsiahla. Trupy rakiet sa prehýbali pod váhou kukurice, ryže, pomarančov, textilu a zariadení, pod váhou amerického mäsa, sibírskeho chleba, francúzskeho vína. Všetky plody zeme prekračovali hranice štátov od Chile po Grónsko a od Bordeaux po Vancouver.
        Pravda, kde - tu boli aj výnimky. Bola to nepostrehnuteľná forma máloznámej choroby alebo nešťastná náhoda. Boli to prípady, ktoré nedokázalo predbežne odstrániť radarové zariadenie alebo elektrické oko... Občas sa to predsa stávalo ...
        Koncom júla bežného roku sa rozchýrilo, že istý parížsky chlapec trpí neznámou horúčkou. Správa sa objavila v novinách a v televízii, ale nikoho zvlášť nevzrušila. Verejnosť úplne dôverovala lekárskej vede. Vedela, že ak nepomôže najbližšie Lekárske stredisko, obrátia sa na Národné stredisko, ktoré zmobilizuje všetkých vedeckých pracovníkov a výskumné laboratóriá.
        Nasledujúceho dňa sa horúčka ešte zvýšila, ba pridalo sa slabé blúznenie. Prezident Lekárskej akadémie z Tbilisi Nikolaj Džienadze, ktorý bol práve na dovolenke na Bermudách, skočil do prvej okolo letiacej rakety, aby sa čím prv dostal k posteli mladého Leopolda. Význačný americký biológ Williams opustil severnú Čínu, kde robil vedecké výskumy, aby stihol okamžite pricestovať do Paríža.
        Prvé augustové dni prešli v očakávaní. Horúčka neprestávala. Džienadze a Williams ešte neurčili diagnózu. Vedelo sa iba toľko, že tímom príslušných špecialistov do Ríma a Santiaga poslali obšírne správy. Známy brazílsky vedec Artur Benedetti odmietol účasť na tretej ceste na trase Zem - Mesiac, aby sa pripojil ku konzultáciám, ktoré boli medzi Robinsonom, Džienadzom a Williamsom. Do Paríža sa schádzali vyslaní korešpondenti svetovej tlače. Odteraz čítali ľudia v Miláne i v New Yorku v novinách už na šiestich stĺpcoch : Ďalšie zvýšenie teploty. Diagnóza zatiaľ neurčená. 18. augusta sa začalo prvýkrát hovoriť o zlatom klinčeku.
        Spolu s lekárskym pozorovaním robil sa starostlivý výskum medzi ľuďmi, ktorí poznali Leopolda. Do najmenších podrobností zistili, čo robil chlapec celý týždeň pred ochorením. V jeho chovaní nezistili nič vážne. Leopold chodil v určenom čase do školy - bola to škola , kde nebolo v triedach viac ako pätnásť žiakov - na ihrisko, kúpalisko i do kyslíkového kabinentu. Školský lekár, sociálny poradca, ošetrovateľka, ba aj sám učiteľ najprv povedali, že pri vyučovaní a zábave žiaka nezbadali nič neobyčajné. Keď sa však učiteľ trochu zamyslel, považoval za nutné podotknúť, že na nedávnej hodine zemepisu, či vlastne pri premietaní filmu, ktorým dopĺňal preberanú látku, zbadal v očiach žiaka akési vzrušenie. Bol to film o púšti Gobi. Na plátne bolo možno vidieť rozličné miesta púšte z čias, keď ešte nezačali práce, ktoré ju premenili na najúrodnejšiu pôdu sveta. Jeden z cestovateľov, hrdina filmu objavil  ( ukázali to len tak mimochodom ) rastlinu podobnú pieskovcovému klinčeku atlasovožltej farby s neobyčajne jemnou vôňou. Nazval ju zlatým klinčekom. Žiaľ, ani jeden kus rastliny sa nezachoval; botanici rastlinu nepreštudovali a záhradníci sa nemohli preto zaoberať možnosťou jej pestovania.
        Učiteľ dodal, že Leopold ho zahrnul otázkami o tomto zlatom klinčeku. Našiel niekto aj viac kusov? Možno sa naň pozrieť v parku aklimatizovaných rastlín v Paríži alebo v botanickej záhrade niektorého iného mesta ? Riaditeľ školy, ktorý vyučoval zemepis, nevedel o rastline vôbec nič a odpovedal vyhýbavo. Dieťa bolo sklamané. Z príbehu však možno urobiť uzáver, že práve tento bezvýznamný fakt neukojenej vedychtivosti môže byť príčinou chlapcovej choroby. Tlač, ktorá uverejňovala správy o Leopoldovej chorobe, sa príbehom o zlatom klinčeku neuspokojila.
        Chlapcov zdravotný stav sa nezlepšoval. Jedol však pomerne dobre. Jeho líca mali falošnú horúčkovitú červenú farbu, oči boli zatiahnuté závojom ľahostajnosti. Snažil sa usmievať na svojich príbuzných a lekárov, ale čoskoro nato upadol opäť do akejsi žalostnej driemoty. Keď blúznil, opakoval iba jedno : “ Zlatý klinček... zlatý klinček... zlatý klinček ...”
        Jeden z novinárov to spomenul v článku. Druhý kategoricky vyhlásil, že jediným prostriedkom, ktorý môže chlapca zachrániť, je tento tajomný nežný kvietok.
        Medzitým čo pokračovali lekári v poradách , poslali do laboratórií rastlinnej anatómie a muzeí celého sveta listy so žiadosťou, aby oznámili, či nemajú kvetinu podobnú zlatému klinčeku. Odborníci - psychopatológovia začali celý prípad študovať.
        Zrazu sa začala šíriť po celom svete, od jedného hlavného mesta k druhému, strašná novina : Veda je bezmocná ! Lekári nedokázali určiť chorobu a zistiť príčiny jej vzniku. Bez istého presvedčenia o ich účinku vyskúšali všetky možné lieky. Všetko bolo zbytočné - dieťa zomieralo. Vo chvíľach blúznenia sa mu opäť rodili na perách krátke slová utajenej túžby:
        “ Zlatý klinček ...” Napokon lekári rozhodli : nájsť kvetinu za každú cenu a priniesť ju chlapcovi. Poradili sa s režisérom onoho filmu a s jeho asistentami. Výsledkom ich rozhovorov bolo, že vystrelili do púšti Gobi tri špeciálne rakety, v ktorých bola skupina najskúsenejších botanikov. Kópie filmu rozoslali do celého sveta.
        Klinček však nikto nepoznal. Ani jeden z vedcov ho nenašiel, neopísal, nepokrstil latinsky, nezačlenil do niektorej skupiny rastlín. Zachoval sa iba obrázok na filmovom páse, obrázok nejasný, matný. Je to skutočne klinček ... ? Tam, kde ho kedysi našli, boli teraz domy, elektráreň, záhrady plné kvetín a ovocia Žiadny atlasovožltý klinček s jemnou vôňou tu nerástol ... Bola to kvetina hôr či dolín ? Alebo sem vari zaniesol vietor iba jedno semiačko z morského pobrežia?
        Najlepší zemepisci a geológovia premýšľali. Výskumné spoločnosti chystali nové expedície. Ich výzvy a hlásenia sa stretávali vo vzdušných priestoroch. Elektrické mozgy počítačových prístrojov prehŕňali milióny a milióny evidenčných štítkov. Všetky odrody klinečkovitých rastlín prešli cez mechanické sito hľadania.
        Choré dieťa hovorilo už slabým, sotva počuteľným hláskom. Jeho biela, skoro priezračná ručička sa dvíhala z pokrývky, akoby chcela načrtnúť neurčité obrysy zohnutých lupienkov a kalichu kvetiny. Skúsili mu ukázať rastliny : najrôznejšie druhy klinčekov, malé šafránovožlté ruže, prekrásne tulipány. Ani raz sa nepomýlil, keď naznačoval prstom nie, nie ... Chcel mať klinček z ďalekej púšťe, atlasovožltý kvietok s nežnou vôňou, opantaný tajomstvom.
        Záhradníci sa dali do roboty. V skleníkoch, kde nasledovali jednotlivé časti roku neuveriteľne rýchle za sebou, sa pokúšali vypestovať zlatý klinček. Chlapec dvíhal slabučkú ručičku a jeho prst ukazoval zľava doprava : nie, nie, to nie je ten kvietok, nie je to on...
        K dieťaťu sa blížila smrť. Celý svet sa chvel o jeho život. Rakety, helikoptéry,diaľkové strely hučali nad horami i dolinami. Ľudia zostupovali do hlbokých priepastí, prehľadávali staré, zahádzané šachty. Najodvážnejší z nich snovali dokonca plány medziplanetárnych letov: semeno klinčeka, vraveli, opustilo Zem; usalašilo sa na jednej zo vzdialených planét. Podľa ich názoru bolo treba hľadať tajomný kvietok v nekonečnom kozmickom priestranstve.
        Koncom augusta bol chlapček celkom zoslabnutý. Raz ráno, keď sa prebudil z driemot, sa nad neho naklonila matka. Srdce nešťastnej ženy bolo plné žiaľu. Nevedela, čo by mala ešte urobiť. S neopodstatneným s súčasne skalopevným presvedčením milujúcej matky mu zašepkala: -Uspokoj sa. Dostaneš zlatý klinček! Čoskoro ti ho prinesú ... Áno, buď spokojný, čoskoro to bude, - povedala matka. V duchu si však myslela: čo je to za chorobu? Kde sa uňho len objavila taká nerozumná túžba, ktorá mu rozožiera zdravie? A začala mu šepky rozprávať o ľuďoch, čo chodili, cestovali, lietali, plavili sa len preto, aby našli jeho kvietok ... V izbe bolo ticho. Hluk ulice a letná horúčava sem neprenikala. Dieťa blúznilo o ďalekých krajinách a o ľudoch, ktorí križujú všetkými smermi zem a hľadajú kvet, ktorého vôňa je jemnejšia ako vánok morského vetra..
        Znezrady sa otvorili dvere. Ktosi vsúpil do izby. Na pokrývku, tvár i ruky dieťaťa dopadol zlatý lúč. Chlapec otvoril prekvapene oči. Posteľ bola posiata kvetmi. Boli to jeho klinčeky, tie po ktorých toľko túžil, o ktorých toľko premýšľal. Chcel iba jeden - a dali mu ich plné náručie. Ešte však neboli všetky: kvety prichádzali z celého sveta, trhali a posielali ich preňho bádatelia, vedci, cestovatelia, námorníci, vodiči rakiet, ľudia všetkých možných povolaní; kvetiny boli ovocím trpezlivej práce záhradníkov - šľachtiteľov... Šialené želanie dieťaťa prebudilo silu ľudí, ktorá bola schopná urobiť oveľa viac, len aby zachránila posledné choré dieťa.
        Leopold vzal klinček, zodvihol si ho k perám a usmial sa. V jeho očiach horel ohník, ale to už nebola stopa horúčky: - To je ten kvietok ! Poznám ho ! -
Od radosti si zhlboka vzdychol. Matka mu hladila tvár. Zlá horúčka musela zmiznúť, matka to vedela, bola o tom presvedčená. Zotmilo sa. Dieťa sa ponorilo do hlbokého spánku, zmocnili sa ho pokojné sny. V izbe bolo iba ono, matka a akési smutné tiene, ktoré zmizli v zlatom lesku kvetov.

(krátené)

ilustrácia : Mikuláš Wölfli