Krakľovce ( Coraciiformes ) tvoria zaujímavú systematickú skupinu vtákov, ktorá je na Slovensku zastúpená štyrmi druhmi - krakľou belasou, včelárikom zlatým, rybárikom obyčajným a dudkom chochlatým. Sú to naše najpestrejšie vtáky, ale ochranári ich zaraďujú medzi najohrozenejšie druhy avifauny Slovenska.
 

       Krakľa belasá ( Coracias garrulus ) je najväčším zástupcom našich krakľovcov a podľa nej dostal tento rad i pomenovanie. Je veľkosti štíhlej kavky a je to skutočný klenot prírody Slovenska. Dovolím si tvrdiť, že je to náš najpestrejšie sfarbený vták. S krakľou belasou som sa v našej prírode stretol po prvýkrát až v roku 1989, na teplých rovinách južného Slovenska, neďaleko Nových Zámkov. Odvtedy bolo stretnutí s ňou na Slovensku niekoľko, ale dali by sa hravo spočítať na prstoch jednej ruky.
        Ešte takmer pred polstoročím hniezdili krakle na mnohých miestach slovenských nížin a pahorkatín, ako sa o tom dozvedáme z ornitologickej literatúry. Už vtedajší ornitológovia zaznamenávali úbytok týchto krásnych vtákov, pričom za hlavné faktory považovali nedostatok hniezdnych dutín, likvidáciu prirodzených biotopov a napokon i nedostatočnú potravnú ponuku, spôsobovanú nadmerným používaním chemických látok v poľnohospodárstve, lesníctve a pod. V súčasnosti sa zjavujú častejšie správy o hniezdení kraklí najmä v oblasti južných hraníc Slovenska. Je však otázne, či ide o opätovné stúpanie početnosti, alebo je to len dôsledok znovu aktivizovaného intenzívnejšieho ornitologického výskumu v posledných rokoch.
        Hniezdnym prostredím krakle je viacmenej otvorená poľnohospodárska krajina, so skupinami starších stromov ( možnosť hniezdenia v dutinách ), poľné lesíky a podobné biotopy. Zdá sa, že veľmi dôležitá podmienka obsadenia biotopu krakľou je potravná ponuka - dostatočné množstvo väčších druhov hmyzu, najmä rovnokrídlovcov. V roku 1989 som osobne pozoroval, že krakle kŕmili mláďatá takmer výlučne kobylkami zelenými ( Tettigonia viridissima). Ukazuje sa, že najpravdepodobnejšia možnosť záchrany krakle v slovenskej prírode spočíva v obmedzení chemizácie a v zachovaní plnohodnotných biotopov so všetkými
zložkami ( najmä potrava, hniezdne príležitosti ).
 

 
Najväčším zástupcom krakľovcov na Slovensku je krakľa belasá, ktorá je súčasne najpestrejšie sfarbeným vtákom Slovenska. Jej potravou sú najmä väčšie druhy hmyzu, veľmi často je to kobylka zelená
 

        Včelárik zlatý ( Merops apiaster ) je oveľa početnejším zástupcom kraľkovcov. Jednotlivé páry, menšie i väčšie kolónie hniezdia prakticky po celom území južného Slovenska, od Bratislavy až po našu východnú štátnu hranicu. Javí sa, že v posledných rokoch čoraz viac posúvajú hniezdiská smerom na sever. Aj u včelárika pri obsadzovaní lokalít prevláda potravná ponuka nad typickými hniezdnymi príležitosťami - kolmými pieskovými, sprašovými či hlinitými stenami. Dôkazom je nielen zahniezdenie včelárikov v celkom nízkych brehoch poľných ciest, či v nenápadných jamách, alebo dokonca na rovnej zemi, ale najmä zvýšená koncentrácia párov v blízkosti zdrojov potravy ( kvetnaté lúky, slnečnicové a ďatelinové polia a pod., kde sa koncentruje blanokrídly a iný lietajúci hmyz - hlavná potrava včelárika ).
        Aktívne sa dá k rozširovaniu - a teda i k ochrane vščelárika prispieť budovaním umelých stien na miestach s dobrou potravnou ponukou. Niekedy stačí len niekoľkokrát zakopnúť rýľom do strmého svahu a vzniknutú stenu vtáky obsadia. Podmienkou je však poddajná pôda ( najvhodnejšia je piesčitá a sprašová ) a absencia koreňov, krovín a stromov, ktoré vtákom bránia pri hrabaní hniezdnych nor. Naopak, prítomnosť skupín strojov v blízkosti hniezdnych stien je vítaná, pretože včeláriky tu rady hliadkujú a odpočívajú.
 
 
Včelárik zlatý pri hniezdnej nore s potravou pre mláďatá - chraneným vidlochvostom feniklovým

        Rybárik obyčajný ( Alcedo atthis ) je rozšírený po celom území Slovenska - v nížinách i vo vrchoch. Podobne ako včelárik aj on si vyhrabáva hniezdne nory v kolmých brehoch - ale prakticky vždy v blízkosti potokov a riek, zriedkavejšie pri stojatých vodách. Nikdy však nehniezdi v kolóniách, je typickým samotárom.
        Do početnosti rybárika na Slovensku najviac zasiahli veľakrát zbytočné regulácie vodných tokov, keď sa mnohé potoky s meandrami a kolmými brehmi, najmä v poľnohospodárskej krajine, zmenili na vydláždené stoky bez života. Po roku l989 už našťastie nebolo na “ úpravy ” tokov dostatok financií, takže možno predpokladať, že terajšia populácia rybárika na Slovensku by sa v najbližších rokoch nemusela znižovať. Inak povedané - na vhodných lokalitách ( kolmé brehy a rybia osádka ) rybárik nikde nechýba, takže jeho existencia a populačná hustota na Slovensku zatiaľ súvisí najmä s úrovňou zachovania vyššie uvedených nárokov na biotop druhu.
 
 
Rybárik obyčajný s potravou. Drobná rybka je v zobáku rybárika otočená hlavou von - to znamená, že je určená mláďatám

 


        Posledným z našich štyroch druhov kraľovcov je dudok chochlatý ( Upupa epops). Trochu sa od ostatných príbuzných odlišuje tým, že mu chýba modrozelená zložka pigmentov,typických pre operenie troch zvyšných druhov. Hniezdi roztrúsene po celom území Slovenska, v nížinách a pahorkatinách. Lokálne je hniezdna populácia početnejšia, čo zrejme popri vhodnom hniezdnom prostredí ( poľnohospodárska krajina s pasienkami a výskytom starých stromov s dutinami ) súvisí najmä s bohatým zdrojom potravy ( hmyz, najmä larvy väčších druhov, ale i dospelé jedince - napr. cvrčky, krtonôžky a pod.). Takéto početnejšie hniezdne populácie som mal možnosť pozorovať v posledných rokoch napríklad v Cerovej vrchovine, na Záhorskej nížine a v Podunajskej nížine. Dudok je typickým hniezdičom dutín stromov ( prirodzených alebo po ďatloch), ale na miestach s nadbytkom potravy osídli aj duté pne, hromady kamenia, zemné diery, štrbiny v skalách , povaly budov a iné podobné priestory, nevynímajúc umelé vtáčie búdky.
 
 
 Dudok chochlatý pri kŕmení mláďat v dutom pni. Typickým prostredím dudka sú pasienky so skupinami starých stromov, kde má dostatok dutín pre hniezdenie

 
Aká je tada súčasná situácia v rozšírení krakľovcov na Slovensku? Z čoho treba vychádzať pri ich praktickej aktívnej ochrane? Pri reálnom zvážení situácie a bez emócií treba uznať, že jediným skutočne ohrozeným druhom z našich krakľovcov je ich najväčší zástupca - krakľa belasá, ktorej početnosť na celom území Slovenska odhadujem na 10 - 20 párov.

Ostatné tri druhy pri zachovaní súčasného stavu životného prostredia nepokladám za priamo ohrozené. Pri praktickej ochrane treba vychádzať zo základného výskumu - monitoringu hniezdnych populácií. Prvým predpokladom zachovania všetkých druhov v prírode Slovenska je zdravé životné prostredie - bez chémie, s dostatočnou potravinovou základňou jednotlivých druhov a zachovaným hniezdnym prostredím.

text a foto: RNDr. Stanislav Harvančík,
Tříbečské múzeum v Topoľčanoch