Camargue - delta rieka Rhôny

        Krásne biele húževnaté kone, divé, neskrotené čierne býky a kŕdle plameniakov ružových. Tých hrdých, dlhonohých elegánov z vtáčej ríše, ktorí sa takmer celý deň brodia plytkými lagúnami a cez jemné lamely na okraji zahnutého zobáka filtrujú vodu, aby získali potravu. Keď vzlietnu, odhalia nádherné červené škvrny na letkách. Človek až vtedy pochopí, prečo ich už starí Gréci nazvali vtákmi s plamennými krídlami.

        Tieto tri živočíšne druhy neodmysliteľne patria k francúzskemu kraju nazvanému Camargue. Rozkladá sa na ploche takmer 800 km2, v miestach, kde sa vlieva rieka Rhôna do Stredozemného mora, v departmente Bouches-du-Rhône. Tvorí trojuholník, lemovaný pobrežím mora a dvoma ramenami rieky, ktorá sa ešte pred ústím, pri meste Arles, rozdeľuje na dve ramená. Menšie, západné, nazvané Malá Rhôna (Petit Rhône), tvoriace hranicu medzi historickými krajmi Provensálsko (Provence) a Languedoc - Roussilon a väčšie, východné, Veľká Rhôna (Grand Rhône).

 
Kopy soli pri mestečku Salin-le-Giraud patria k charakteristickému obrazu tamojšej krajiny
 
        Kraj pomenovaný po rímskom senátorovi Camarovi, tvorí bažinatá nížina so slanými stepmi, močiarmi, lagúnovými jazerami, zamokrenými lúkami, kanálmi i odparovacími bazénmi na získavanie soli. Delí sa na tri oblasti.

        Severnú, pri meste Arles, zaberajúcu vyše 300 km2, tiahnucu sa pozdĺž oboch ramien rieky, tvorí poľnohospodársky Camargue. Charakteristický je predovšetkým rozľahlými poliami s ryžou, obilím i kukuricou, popretkávanými početnými kanálmi a vetrolamami. Už Cicero podal správu o výbornej pšenici v Camargue, ktorá výrazne pomáhala dobrej výžive rímskych légií v tunajšom kraji. Okrem pšenice a ryže je oblasť známa aj pestovaním viniča a lucerny.

        Sto km2 na juhovýchode kraja pri mestečku Salin-le-Giraud sa nachádzajú charakteristické biele pyramídy soľných kopcov, týčiacich sa nad odparovacími nádržami. Biele zlato, morská soľ, patrí k prírodným bohatstvám i k dôležitým zdrojom príjmov kraja. Už dlhé roky sa ťaží zo salín na pobreží, umelo rozčlenených početnými hrádzami.

        Vedľa úrodného poľnohospodárskeho Camargue, leží južná, určite najzaujímavejšia i najkrajšia časť, tzv. divý Camargue. Predstavuje zvláštnu a pritom neobyčajne pôvabnú zmes púšte, stepi a močarín, oddelenú od mora opaskom pieskových dún. Najtypickejšie sú predovšetkým rozličné mokrade. Plytké i hlboké sladkovodné plochy, zvyšky pôvodnej delty rieky, lagúnové jazerá, či kanály. Vedľa dún sa rozkladajú rozľahlé plochy zaplavované slanými a brakickými vodami, známe ako tzv. soľné stepi. Na obnažených miestach prežijú len rastliny fyziologicky a morfologicky prispôsobené vysokému obsahu solí v pôde, ako slanorožce (Salicornia), limonky (Limonium), skorocel prímorský (Plantago maritima) a iné. Depresie sú lemované najmä krovinnnými porastami, zo stromov sú zastúpené viaceré druhy dubov. V zime bývajú soľné stepi obyčajne zaplavené a poskytujú vhodný biotop pre početné zimujúce druhy vtákov.

        V južnej časti oblasti leží aj jazero Etang du Vaccarés. Je najväčšou vodnou plochou v Camargue a pre svoje hodnoty bolo v roku 1927 Národnou spoločnosťou pre ochranu prírody (Société nationale de protection de la nature) vyhlásené za národnú rezerváciu. Od roku 1975 ju táto spoločnosť spravuje na objednávku ministerstva životného prostredia. Územie rezervácie, rozkladajúce sa na ploche 13 117 ha, je prísne chránené.
 

Mokrade s rozličnou vegetáciou sú najpočetnejšími biotopmi Camargue

        Rezervácia Camarque je súčasťou rovnomenného regionálneho prírodného parku. Ten bol vyhlásený v roku 1973 a rozprestiera sa na ploche 103 000 ha. Dôvodom jeho vyhlásenia bola ochrana tohto pozoruhodného územia, ako aj podpora jeho tradičného hospodárskeho využívania a výchova návštevníkov.

        V parku našli svoj raj predovšetkým tisícky vodných vtákov. Vari najcharakteristickejšími z nich sú plameniaky ružové (Phoenicopterus ruber), ktoré právom volajú lietajúcimi kvetmi Camargue. Podľa údajov odborníkov ich v parku žije 10 - 20 000 párov. Hniezdia práve v odľahlejších častiach parku, a to spravidla len v rokoch, kedy obsah soli umožňuje masový rozvoj ich potravy. Hniezdia spoločne, pričom si charakteristické hniezdne pyramídy, do ktorých samice znášajú 1 vajce, budujú z bahna tak, že posediačky zobákom hrnú pod seba blato. Po 30 dňoch inkubácie sa zo znášky vyliahne mláďa. Okrem plameniakov sú to predovšetkým početné jedince viacerých kačíc či volaviek, haje tmavej (Milvus migrans), kane močiarnej (Circus aeruginosus), šišily bocianovitej (Himantopus himantopus), kalužiaka močiarneho (Tringa glareola), kalužiaka červenonohého (Tringa totanus), šabliarky modronohej (Recurvirostra avosetta), lastúrničiara strakatého (Haematopus ostralegus), (Charadrius alexandrinus) a rybára bieločelého (Sterna albifrons). Zaujímavé sú aj volavky chochlaté (Bubulcus ibis), vyskytujúce sa najčastejšie spoločne s pasúcim sa dobytkom. Veľmi radi sa vozia na chrbtoch býkov, ktorým sa preplietajú pomedzi nohy a lovia vyplašený hmyz.

        Centrom parku je mestečko Les Saintes-Maries-de-la Mer. Vzniklo na mieste, kde vraj podľa známej provensálskej legendy kedysi dávno stroskotala svätá loď.

        Táto bárka bez vesiel a plachiet vyplávala z Palestíny. Na jej palube boli aj Panna Mária a Mária Salome. Počas plavby sa loď dostala do silnej búrky, pričom Sára, čierna slúžka oboch Márií, vypadla do mora. Salome však urobila zázrak. Rozprestrela na hladinu svoj plášť a po ňom sa Sára vrátila do loďky. Tú potom vlny vyhodili na brehoch Camargue. Stroskotanci sa rozišli po okolí a v meste zostali obe Márie a ich slúžka. Obyvatelia im vystavali kaplnku, ktorá sa stala základom dnešného opevneného kostola. Hrob svätých Márií,nachádzajúci sa i v kostole, je dnes známym pútnickým miestom.

        Sára sa stala patrónkou Cigánov a Les Saintes-Maries-de-la-Mer je miestom ich pravidelných stretnutí. V meste sa každoročne konajú tri púte. Prvá z nich, 24. až 25. mája, je cigánska. Vtedy je mestečko plné nielen Cigánov z celej Európy, ale aj hudby, spevu, tanca i jázd na koňoch. Zábave dominuje čierna vyrezávaná socha Sáry, odetá do bielych šiat.
 

Promenáda na pobreží v mestečku Les Saintes-Maries-de-la Mer

        Práve do mestečka Les Saintes-Maries-de-la Mer umiestnil Frédéric Mistrál záver eposu Miréio, znalcami právom považované za najkrajšie provensálske básnické dielo. Najväčší z provensálskych básnikov, ktorý si svoje umelecké meno zvolil podľa známeho, no nepríjemného, suchého a studeného severozápadného vetra, vanúceho z hôr Centrálneho Masívu (Massif Central) k Stredozemnému moru. V dvanásťspevovom epose zachytil príbeh veľkej, no nenaplnenej lásky bohatej statkárskej dcéry Miréio a chudobného košikára Vincenta. Práve do kostola v Les Saintes-Maries-de-la Mer vstúpila Miréio po strastiplnej ceste, aby tam poprosila o pomoc pre svojho Vincenta a vzápätí na to zomrela na úpal. Akoby nešťastnú devu spálilo prudké a horúce slnko vlastnej nenaplnenej lásky.

        Po naplnenej láske, úprimnom priateľstve i spriaznenej duši sníval na prudkom slnku pobrežia v Les Saintes-Maries-de-la Mer aj osamelý, konfliktný, nepochopený, no geniálny holandský velikán štetca, Vincent Willem van Gogh. Počas svojho pobytu v Žltom dome v Arles, ktorý je známy najmä tým, že si v ňom po hádke s Paulom Gauguinom v decembri 1888 v záchvate šialenstva odrezal ucho, pravidelne navštevoval aj mesto Márií. Na piesočnatom pobreží., ktoré v súčasnosti v lete navštevuje množstvo dovolenkárov, maľoval staré, opustené a rozsušené rybárske člny. Vo svetlých chvíľkach pracoval ako posadnutý, veď to bolo práve maľovanie, čo preňho predstavovalo duševnú útechu. Žltá, žltá a ešte raz žltá. Nečudo, že práve táto farba dominuje na jeho obrazoch, ktoré vznikli na pobreží Camarque. Zachytil v nich predovšetkým zlatistú farbu piesku i páliaceho slnka. No tiež farbu domu, v ktorom sa usadil a chcel tam založiť maliarsku komúnu. Žltá a oranžová. Červená a opäť žltá. Horiace farby, vyžarujúce sústavný plameň, ktoré nanášal na plátno prudkými pohybmi, vyjadrujúcimi výraz jeho duše. Zelená a žltá, ale tiež modrá. Tmavá a chmúrna ako myšlienky, ktoré sa preháňali v hlave nešťastného umelca, trpiaceho depresiami, epilepsiou i postupujúcou duševnou chorobou.

            Štyri kilometre od Les Saintes-Maries-de-la-Mer, v lokalite nazvanej Pont de Gau, sa nachádza moderné informačné stredisko regionálneho prírodného parku Camargue (Centre d´Information du Parc), poskytujúce okrem iného aj pôsobivý audiovizuálny program. Tí návštevníci, ktorí sa chcú dozvedieť viac o vtáčom svete Camargue, nevynechajú prehliadku neďalekého Ornitologického parku (Parc ornithologique de Pont de Gau). V ňom možno na ploche 12 hektárov celoročne pozorovať viaceré druhy vtákov, hniezdiacich v jeho bezprostrednom okolí, prípadne sa v ňom vyskytujúcich počas migrácie.
 

Čierne býky sú typickým druhom dobytka oblasti

        Trinásť kilometrov severne od Les Saintes-Maries-de-la-Mer je objekt La Sigoulette, patriaci rovnomennej asociácií, založenej v roku 1901. V roku 1988 založila asociácia tzv. prírodný dom, ponúkajúci 300 ha pôvodnej krajiny s typickými aktivitami pre oblasť Camargue, ako sú pastva dobytka a koní, či pestovanie tradičných plodín. Skupiny, najmä mládež a žiaci tam počas pobytu môžu pod pedagogickým vedením pozorovať, objavovať a porozumieť tunajšiemu nesmierne bohatému prírodnému prostrediu, ako aj chrániť a vážiť si tamojšie krehké ekosystémy.

            V jeho tesnom susedstve stojí pôvabný zámok Chatau d´Avignon, ktorý je dnes využívaný aj pre muzeálne účely. Prehliadka jeho interiéru ponúka návštevníkom oboznámenie sa so životom tunajších mešťanov koncom 19. storočia. Pozoruhodný je aj zámocký park s dendrologickým a botanickým náučným chodníkom.

        Na severnej strane jazera Etang du Vaccarés, na farme Mas du Pont de Rousty, sa nachádza múzeum Camargue (Musée Camarguais). Na príkladoch života človeka v území parku a jeho aktivít Camargue približuje od jeho geologického pôvodu až po dnešné dni.

        Na východnom brehu jazera sa v lokalite La Capeliére nachádza informačné stredisko prírodnej rezervácie Camargue, patriace do rezortu ministerstva životného prostredia a Národnej spoločnosti pre ochranu prírody. Jeho súčasťou je okrem iného aj poldruhakilometrový náučný chodník a tri pozorovateľne vtáctva.

        Takmer na pobreží, neďaleko ústia Malej Rhôny do mora je v objekte farmy La Palissade umiestnené informačné stredisko Ústavu pre udržanie pobrežnej krajiny a mokraďových území, poskytujúce diapásma a audiovizuálne programy, zbierku rastlín a brakické vodné akvárium.
 

Volavka

        Aby sme vo výpočte zariadení zameraných na environmentálnu výchovu boli úplní, musíme ešte spomenúť biologickú stanicu Tour du Valat, ktorú v roku 1954 založil doktor Luc Hoffmann. Stanica, ktorá však nie je bežne prístupná pre verejnosť, ponúka len raz ročne, v januári, deň otvorených dverí, kedy si aj verejnosť môže pozrieť priestory tejto najväčšej súkromnej rezervácie vo Francúzsku.

        V Camargue je možné stretnúť sa aj s ozajstnými kovbojmi, ktorých tu však volajú guardiáni. Sú pravými strážcami koní a dobytka, v podobných širokých klobúkoch na hlavách, ako nosia ich americkí kolegovia, v jazdeckom výstroji s neodmysliteľným lasom v rukách. Akurát kolty visiace prekliate nízko, zostali len hrdinom v knihách a filmoch. Gardiáni však majú v rukách ešte dlhú tyč s trojzubcom, ktorou usmerňujú stáda.

        Umenie jazdy na koni, ktoré im je blízke, si však môžu vyskúšať aj turisti. Veď promenade de chevaliere sa nachádzajú takmer na každom kroku. Nuž aj tým je Camargue známy. Okrem toho rovnako vylihovaním na piesočnatých plážach a vychutnávaním lúčov horúceho slnka, plávaním v mori, možnosťou kvalitného surfovania a jachtingu, ale tiež neodmysliteľnými býčími zápasmi, či neopakovateľným večerným posedením pred niektorým z početných podnikov a konzumáciou miestnych gastronomických špecialít. Camargue dnes, to je predovšetkým množstvo turistov, túžiacich na vlastné oči uvidieť ten pôvabný, svojrázny, drsný a neopakovateľný kraj koní, býkov a plameniakov.