I keď po potvrdení pozícií hlavných aktérov zdanlivo nebolo veľmi o čom rokovať, predsa len sa našlo viacero dôležitých oblastí, ktoré si vyžadovali dôkladnú diskusiu. Hoci ani tu sa definitívna zhoda nedosiahla, rokovania pripravili pôdu pre záverečné finále.
        Dôležitým bodom diskusie bola otázka diferenciácie. Išlo o to, či všetky krajiny Prílohy I. majú mať rovnaký záväzok - rovnaké percento zníženia emisií alebo rôzne. I keď racionálnejšie sa javilo rozlišovať podľa situácie v konkrétnej krajine, problémom takmer neriešiteľným bola objektívna metodika, podľa ktorej by sa dospelo k výslednej hodnote zníženia emisií pre tú-ktorú krajinu. Situácia v krajinách sa líši napríklad v klimatických podmienkach (Nórsko - Taliansko), v surovinovej základni pre produkciu elektriny (Austrália - uhlie, Rakúsko - voda), v už vykonaných opatreniach na efektívne využívanie energie (Japonsko - Rusko). Európska únia bola proti diferencovaniu, naopak, Austrália, Kanada, Nórsko a ďalší, diferenciáciu podporovali. Zákuskom boli spory okolo takzvanej EÚ-bubliny, pretože únia svoj návrh 15%-ného zníženia viazala len k spoločenstvu ako celku. Jednotlivé členské krajiny predpokladali rozdielny vývoj emisií do roku 2010 - niektoré očakávali dokonca nárast (Grécko, Írsko, Portugalsko a Španielsko). Táto predstava nebránila EÚ presadzovať uniformné záväzky pre všetky ostatné krajiny, čo bolo častým terčom kritiky až ˛artov. Vzhľadom na očividne nezmieriteľné názory na veľkosť zníženia emisií medzi Spojenými štátmi a EÚ sa zdalo, že jediné možné východisko je predsa len v rozličných záväzkoch pre rôzne krajiny.
        Ďalšou často prerokovávanou témou bol cieľový rok - má to byť rok 2005, 2010 alebo ešte neskôr? Navyše situáciu komplikovala predstava, že cieľový by nemal byť jeden rok, ale dlhšie 3-5 ročné obdobie. Argumentom pre dlhšie obdobie ako jeden rok bola obava, že v prípade napríklad extrémov v počasí počas cieľového roka sa môže krajina, inak dosahujúca požadované zníženie emisií, dostať do situácie, že záväzok nesplní. Dlhšie obdobie spriemerovaním emisií umožňuje tento problém preklenúť. Pred príchodom ministrov do Kjóta sa zdalo, že v tomto bode panuje aká-taká zhoda v názore, že cieľové obdobie by malo byť aspoň trojročné. Nepanovala však zhoda v tom, kedy má toto cieľové obdobie začať.
        Urputná diskusia sa viedla o obchodovaní s ušetrenými emisiami. Obchodovanie s ušetrenými emisiami znamená, že krajina, ktorá dosiahne nižšie emisie ako požaduje protokol, môže rozdiel (t.j. ušetrené emisie) predať, pričom naopak iná krajina si môže kúpou týchto "úspor" plniť svoj redukčný cieľ. EÚ bola spočiatku veľmi proti tomuto mechanizmu, pretože sa obávala, že Spojené štáty takýmto spôsobom nebudú musieť vykonať takmer žiadne opatrenia na znižovanie emisií, len si "úspory" jednoducho kúpia, čo Spojené štáty nijako nepopierali.
Niektoré delegácie vyspelých krajín už dlhšie zvažovali otázku účasti rozvojových krajín na celkovom úsilí znížiť emisie skleníkových plynov do atmosféry. Pravda, Berlínsky mandát vylučoval účasť rozvojových krajín na jeho splnení, pohľady sa však upierali do vzdialenejšej budúcnosti - za rok 2015. V tomto čase sa predpokladá, že rozvinuté krajiny (najmä Brazília, Čína, India, Indonézia) budú vypúšťať do ovzdušia viac skleníkových plynov ako rozvinuté krajiny. Zdá sa preto opodstatnené začať pomaly uvažovať aj o realizácii opatrení aspoň na spomalenie rastu emisií skleníkových plynov v rozvojových krajinách. Rozvojové krajiny reagovali aj na len minimálne pokusy v tejto oblasti veľmi rozhorčene argumentujúc tým, že životná úroveň je u nich taká nízka, že im nikto nemôže uprieť právo na jej zvyšovanie aj za cenu rastu emisií skleníkových plynov. Treba povedať, že v prípade mnohých chudobných afrických či ázijských krajín bolo rozhorčenie opodstatnené. Naopak, kuriózne vyznievali protesty z úst predstaviteľov Saudskej Arábie či Kuvajtu. Zároveň treba aj uviesť, že návrhy na zatiahnutie rozvojových krajín do procesu znižovania emisií skleníkových plynov nikdy nepočítali s chudobnými rozvojovými krajinami, ale obracali sa k vyspelejšej časti z nich (Južná Kórea, Mexiko, Argentína atď.)
        Svoj zmysel pre umenie dramatických zauzlení prejavili počas týždňa Američania, keď zverejnili informáciu, že v pondelok 8. decembra, kedy mal začať tzv. ministerský segment, vystúpi na rokovaní viceprezident Spojených štátov A. Gore. Pán Gore je známy svojím pozitívnym vnímaním environmentálnych záležitostí a informácia o jeho príchode a vystúpení vyvolala nekonečné špekulácie točiace sa predovšetkým okolo úvahy, že oznámi radikálnu zmenu postoja Spojených štátov smerom k prijatiu záväzku významného zníženia emisií skleníkových plynov - inak by predsa taký významný človek necestoval takú diaľku.
 
 
        Deň 7 - nedeľa
 
        Zdanlivo voľný deň, pretože sa neuskutočňovali oficiálne rokovania. O to intenzívnejšie však boli stretnutia rozličných záujmových skupín. Napríklad komisárka pre životné prostredie Európskej únie Ritt Bjerregaard sa stretla s ministrami pridružených krajín. Rokovania sa zúčastnil aj minister životného prostredia SR Jozef Zlocha.
        V kuloároch sa mnoho debatovalo o tom, nakoľko sú ohlásené pozície - a to predovšetkým EÚ a Spojených štátov - úprimné a nakoľko sú len prvou "licitáciou", keď autori úmyselne nasadili viac, než naozaj chcú, aby potom po sérii ústupkov nakoniec dosiahli svoj skutočný cieľ. Pravda v tejto otázke však zostala - a ešte dlho zostane - diskrétne zahalená závojom starostlivo formulovaných diplomatických vyjadrení.
 
 
        Deň 8 - vysoká úroveň
 
        Trojdňový segment na vysokej úrovni otvoril predseda vlády Japonska Ryutaro Hashimoto, po ňom nasledovali vystúpenia prezidenta Kostariky J.M.F.Olsena, prezidenta Republiky Nauru K.Clodumaru. Všetky tieto prejavy boli však len predohrou k nádejou očakávanému vystúpeniu viceprezidenta A. Gorea. Celá sála napäto počúvala a čakala na brilantný rečnícky obrat, na vyvrcholenie, ktorým bude oznámenie radikálnej zmeny v postoji americkej delegácie. Stúpajúce napätie sa však pomaly rozptýlilo do sklamania. Viceprezident ohlásil len vyššiu pružnosť americkej strany počas rokovaní.
        Po príchode ministrov mohli začať v plnej miere neoficiálne rokovania, ktoré spočívali v tom, že niekde v zákulisí sa stretli hlavní aktéri: predstavitelia Spojených štátov, EÚ zastupovala "Trojka" (Holandsko, Luxembursko a Veľká Británia - vtedy predchádzajúca, súčasná a budúca predsedajúca krajina), Japonsko, príležitostne tiež predstavitelia rozvojových krajín, Ruska a podobne. Presné zastúpenie nebolo známe. Čas od času presiakli informácie o percentách či iných zásadných bodoch protokolu, ktoré sa práve prerokovávali.
        Popri tom v hlavnej sále bežal maratón vystúpení vyše stovky ministrov, veľvyslancov, či iných vysokých predstaviteľov signatárskych krajín.
 
 
        Deň 9 - čakanie
 
        Stále pokračoval maratón vystúpení ministrov, veľvyslancov a vysokých predstaviteľov krajín. Popoludní vystúpil s prejavom aj minister životného prostredia SR. V prejave poukázal na možné dramatické následky globálneho zvýšenia teploty a predstavil smery, ktorými sa uberá úsilie Slovenska, znížiť emisie skleníkových plynov. Zdôraznil potrebu prijať záväzok zníženia ich emisií na takú úroveň, ktorá by viedla k spomaleniu a následne k zamedzeniu zmeny klímy. Potvrdil ochotu Slovenska pridať sa k záväzku znížiť emisie skleníkových plynov o 7,5% v roku 2005 a za určitých okolností aj udržať tento trend do roku 2010.
        V noci postupne končili prejavy členov delegácií. Novinári či pozorovatelia však už netrpezlivo čakali na výsledky neoficiálnych rokovaní. Okolo deviatej konečne začali distribuovať text protokolu, ktorý na základe priebehu rokovaní pripravil predseda. Napriek tomu, že bol zhotovený v niekoľkých stovkách kópií, hlad bol taký veľký, že sa ledva podarilo udržať poriadok. Najmä novinári dychtivo odnášali ešte teplé výtlačky k telefónom, modemom a faxom. Všetka tá trma-vrma však bola zbytočná, lebo sa veľmi rýchlo ukázalo, že tento návrh je pre príliš veľa zainteresovaných strán neprijateľný a neoficiálne rokovania musia pokračovať ďalej.
 
 
        Deň 10 a 11 - finále

        A pokračovali. Stovky delegátov sa od rána ponevierali po konferenčnom centre a vrhali pohľady ukradomky na informačnú tabuľu, ktorá oznamovala, že zasadnutie k príprave protokolu začne o jedenástej. Nezačalo. O dvanástej tabuľa zmenila názor a hlásila, že rokovanie začne o pol druhej. Opäť nezačalo. O tretej sa na tabuli objavil nápis, že rokovanie začne o piatej. Zotmelo sa. Nervozita visela vo vzduchu spolu s cigaretovým dymom. Oficiálne malo rokovanie 3. konferencie skončiť dnes a po prerokovaní v rámci prípravnej schôdze sa musel text ešte schváliť na plenárnom zasadnutí spolu so správou z celej konferencie. Obyčajne len schvaľovanie správy z konferencie zabralo takmer celý deň. Zdalo sa, že rokovania zlyhali a žiadny protokol v Kjóte prijatý nebude.
        O siedmej bol rozlúčkový koncert v mestskej koncertnej hale, ale prítomní návštevníci boli očividne duchom niekde inde. Väčšina však čakala v konferenčnom centre, či sa predsa len niečo neudeje. Na tabuli svietil nápis, že rokovanie v rámci prípravnej schôdze začne o desiatej večer, ale nezačalo. Už boli späť aj návštevníci koncertu. Po dvoch dňoch čakania bolo na všetkých poznať únavu.
        Aj konferenčné centrum bolo unavené. Všade sa povaľovali odhodené dokumenty, plechovky od nápojov, papierové poháre a menej odolní delegáti mimovládnych organizácií a novinári. Medzinárodné organizácie balili svoje pulty s propagačnými materiálmi. Delegáti sedeli v menšej sále, v ktorej ktovie prečo sa musela zísť prípravná schôdza. Vzduch tu prestal byť dýchateľný už včera; koho nakoniec nedostatok kyslíka zmohol, išiel sa nadýchať do hlavnej sály, ktorá bola prázdna a dobre vetraná. O polnoci, kto dokázal spať, spal. Kameramani na zemi medzi stojanmi s ich kamerami, ministri na stoličkách menej pohodlne.
        Začal nový deň. Hodinu po polnoci zavládlo vzrušenie. Malá sála bola naplnená asi na 200% kapacity a kto nemusel, nedýchal. Po skúsenostiach z minulej noci pred distribúciou návrhu textu protokolu zaznela krátka inštruktáž: všetci zostanú sedieť na mieste. Každá delegácia dostane dva výtlačky. Je dosť kópií aj pre novinárov. Napriek tomu zopár nedočkavcov vytŕhalo výtlačky pracovníkom sekretariátu z rúk, ale inak sa všetko udialo dobre. Začalo sa horúčkovité štúdium dokumentu.
        Sklamanie sa dostavilo vzápätí. Ukázalo sa, že v návrhu nie sú uvedené percentá, na ktoré budú musieť krajiny Prílohy I znížiť emisie. Ale inak bol návrh dobre prepracovaný. Cieľové obdobie sa predpokladalo päťročné, počnúc rokom 2008. V tomto období môže príslušná krajina vypustiť do ovzdušia zatiaľ neuvedené percento päťnásobku svojich emisií skleníkových plynov v základnom roku, väčšinou 1990. Európska únia má zachovanú svoju bublinu. Od rozvojových krajín sa nevyžaduje žiadna aktivita. Je možné obchodovanie s emisiami ako aj spoločné plnenie záväzkov realizáciou konkrétnych projektov. Atď.
        O druhej v noci začalo prerokovávanie dokumentu. Odstavec po odstavci mala každá delegácia možnosť vyjadriť svoj nesúhlas alebo navrhnúť lepšiu formuláciu. Po niekoľkých zauzleniach, ktoré sa však zvládli, prišiel na rad článok upravujúci obchodovanie s emisiami. Do diskusie sa prihlásilo niekoľko desiatok rozvojových krajín, celkom odmietajúcich tento mechanizmus. Zmierlivejšie vystúpil predstaviteľ Asociácie malých ostrovných štátov, ohrozených zatopením po stúpnutí hladiny svetových morí následkom globálneho oteplenia. Predstaviteľ Spojených štátov oznámil pevným hlasom, že urobili viacero ústupkov, ale v tomto ustúpiť nemôžu. Obchodovanie s ušetrenými emisiami podporilo niekoľko priemyselných krajín. Zdalo sa, že protokol sa rozplýva v chladnom japonskom ráne. Predseda vyhlásil prestávku.
        Niekto niekde neoficiálne rokoval. Tu už išlo viac o diplomaciu, než o čokoľvek iné. Ka˛dż ústupok v jednej veci musel byť vyvážený presadením svojho záujmu v inej oblasti.
        Napokon okolo štvrtej sa nervózne prešľapujúce skupinky rozišli a delegáti si posadali na svoje miesta. Predseda predniesol kompromisný návrh, ktorý všetci odsúhlasili. Konferencia už štyri hodiny nemala zasadať, a predsa zasadala. Nádej znova vstala z popola.
        Okolo desiatej bol odsúhlasený celý návrh protokolu v prípravnej schôdzi. Percentá zníženia emisií hlavných aktérov boli dopredu dohodnuté a ostatní si mohli viac-menej presadiť svoje návrhy. Slovensko sa pripojilo k návrhu Európskej únie znížiť v cieľovom období emisie skleníkových plynov o osem percent. Toto sa už veľká časť delegátov dozvedela len zo správ v lietadlách, letiac domov ponad Kórejský polostrov.
        Popoludní plenárne zasadnutie odsúhlasilo správu z Tretej konferencie vrátane protokolu za pár minút.

Ing. Ivan MOJÍK,
Ministerstvo životného prostredia SR
snímka: M. Vavrová