Vstavač Spitzelov
(Orchis spitzelii)
Patrí medzi najvzácnejšie druhy v rámci rodu Orchis v Európe. Rozšírený
je predovšetkým v južnej Európe, najmä v Taliansku, Grécku, Španielsku,
Albánsku, Francúzsku a v štátoch bývalej Juhoslávie. Vyskytuje sa i v Rakúsku,
Veľkej Británií a vo Švédsku, kde dosahuje najsevernejší výskyt. Všade
je však veľmi vzácny, pretože vzhľadom na nesúvislý areál rozšírenia sa
vyskytuje len na niekoľkých izolovaných lokalitách. Rastie prevažne na
vápenci, najčastejšie v horskom až subalpínskom stupni na horských lúkach,
v kosodrevinách, ale aj v riedkych lesoch, kde kvitne od apríla do júla.
Na Slovensku bol tento druh po prvýkrát nájdený v roku 1987 na jednej lokalite
v Malej Fatre. Jeho nález vyvolal veľkú pozornosť botanickej verejnosti
a v rámci čeľade vstavačovitých bol označený za najprekvapujúcejší nielen
u nás, ale aj v strednej Európe. V čase jeho publikovania (Čačko 1990)
bola známa len jedna lokalita s asi 50 exemplármi. V nasledujúcich rokoch,
najmä zásluhou Ing. Miloša Vaňa boli v širšom okolí prvonálezu nájdené
ďalšie izolované lokality, čím sa podstatne zvýšila pravdepodobnosť prežitia
druhu na našom území. Hoci od nálezu vstavača Spitzelovho u nás uplynulo
10 rokov, nebol tento druh na Slovensku nájdený na žiadnej inej lokalite,
čo potvrdzuje fakt o nesúvislom areáli výskytu a izolovanosti jednotlivých
lokalít. Na našom území ho zaraďujeme k najvzácnejším orchideám. |
 |
|
Jazýčkovec východný
(Himantoglossum caprinum)
Jedna z najkrajších a najdekoratívnejších európskych orchideí. Vyskytuje
sa v juhozápadnej Európe v štátoch bývalej Juhoslávie, Grécku, Albánsku,
Rumunsku, Maďarsku, na Kryme a v Bulharsku, kde najčastejšie rastie v riedkych
dubových lesoch, na krovinatých stráňach, ale i na lesných okrajoch a lúkach.
Kvitne od júna do augusta. Vyniká najmä mohutným vzrastom (až 90 cm) a
pomerne veľkými bizarnými kvetmi. Na Slovensku bol nájdený v roku 1989
(I. Ondrášek, O. Potu ček 1990) najskôr na dvoch lokalitách juhozápadného
Slovenska. Z nich na jednej sa vyskytovala početnejšia populácia cca 30
ks, na druhej bol nájdený len jeden exemplár. Neskôr bol nájdený 1 ks aj
v CHKO Ponitrie. Na rozdiel od blízkeho príbuzného jazýčkovca jadranského
(Himantoglossum adriaticum), ktorého výskyt bol na Slovensku známy už v
predchádzajúcom období, sa jazýčkovec východný vyznačuje podstatne mohutnejším
vzrastom, bohatším súkvetím a zreteľne väčšími kvetmi, ktoré sú charakteristické
intenzívnejším zafarbením. Rozdielna je aj doba kvitnutia. Kým jazýčkovec
jadranský rozkvitá od polovice júna, jazýčkovec východný až začiatkom júla,
kedy je predchádzajúci druh v plnom kvete. Nález jazýčkovca východného
na Slovensku predstavuje najsevernejší výskyt tohto druhu v rámci jeho
rozšírenia a právom ho môžeme zaradiť k najvýznamnejším v posledných rokoch.
Jeho význam spočíva i v tom, že vyprovokoval k zrevidovaniu viacerých položiek
historických herbárov, na základe čoho bolo zistené, že tento druh bol
u nás "zbieraný" už v minulosti na viacerých lokalitách južného Slovenska,
bol však nesprávne determinovaný. Žiaľ, viacero z týchto lokalít je už
dávno zničených a ani prieskum niektorých, ešte relatívne zachovaných,
nepriniesol doposiaľ žiadne výsledky. |
 |
|
Kruštík pontický
(Epipactis pontica)
Po prvýkrát bol tento druh opísaný v roku 1975 z prímorských hôr severného
Turecka a dlhú dobu sa považoval za endemit. Až v roku 1989 bola publikovaná
správa z územia Rakúska, že rastliny, ktoré boli spočiatku omylom považované
za druh Epipactis albensis patria k druhu Epipactis pontica. Podľa doterajších
poznatkov druh rastie v lesných porastoch, najčastejšie v dubinách, vyššie
i v bučinách, ale aj v zmiešaných lesoch, často s prímesou hrabu. Ide o
pomerne malé, v lesnom poraste nenápadné rastliny, so žltozelenými kvetmi.
Druh kvitne pomerne neskoro od júla do augusta. Kvety sú samoopelivé a
v čase dlhotrvajúceho suchého počasia často kvitnú kleistogamicky, to znamená,
že kvet sa neroztvorí, ale vykvitne v uzatvorenom puku, kde dochádza i
k samoopeleniu.
U nás bol tento druh nájdený už v roku 1987 na jednej lokalite v Strážovských
vrchoch. Nakoľko sa ho však v tej dobe nepodarilo priradiť k žiadnemu druhu
z rodu Epipactis, uvažovalo sa, že pôjde o nový, doteraz neopísaný druh.
Až neskôr, keď boli na ďalších lokalitách Strážovskej hornatiny nájdené
ďalšie populácie rovnakých typových rastlín a po zverejnení správy o náleze
E. pontica zo susedného Rakúska, boli naše rastliny porovnané s opismi
týchto rastlín. Na základe zhodnosti jednotlivých znakov bolo konštatované
(Jaroslav Vlčko 1995), že rastliny vyskytujúce sa na našom území možno
s určitosťou zaradiť k druhu Epipactis pontica.
V súčasnosti je tento druh známy už z viacerých lokalít Slovenska.
Nálezy z posledných rokov potvrdzujú, že jeho rozšírenie v našej prírode
bude oveľa väčšie ako sa pôvodne predpokladalo, pretože každým rokom sú
nachádzané nové lokality. Len zo Strážovských vrchov je známy z viacerých
lokalít, vyskytuje sa však aj v Považskom Inovci, Tríbči, na Poľane, v
Slánskom pohorí, Ondavskej vrchovine, Slovenskom rudohorí, Juhoslovenskom
krase, Bánovskej pahorkatine a určite i inde, kde rastie prevažne na kyslých
substrátoch. V roku 1996 bol nájdený aj v Českej republike. |
 |
|
Vstavačovec bledožltý
(Dyctylorhiza ochroleuca)
Kriticky ohrozený druh, ktorý vzhľadom na náročnosť ekologických podmienok
je pomerne zriedkavý a rýchlo ustupuje. Najčastejšie sa vyskytuje na slatinách,
prechodových rašeliniskách a mokrých lúkach, najmä však tam, kde je vysoká
hladina spodnej vody. V rámci svojho rozšírenia sa druh vyskytuje vo dvoch
oddelených areáloch, a to v alpskom a pobaltsko - východokarpatskom. Rastie
v Rumunsku, Švajčiarsku, Nemecku, Dánsku, Rakúsku, Veľkej Británii, Poľsku,
Švedsku a od Pobaltia do severnej a Zakarpatskej Ukrajiny. Kvitne od mája
do júla. I napriek tomu, že sa tento druh vyskytuje takmer vo všetkých
okolitých štátoch susediacich so Slovenskom, nepodarilo sa ho až do roku
1995 u nás hodnoverne potvrdiť. Existovali síce literárne údaje o jeho
výskyte na našom území, tieto však boli viacerými autormi spochybňované.
Existenciu druhu D. ochroleuca sa u nás definitívne podarilo preukázať
v roku 1995 (Čačko 1995), kedy bol v dvoch exemplároch nájdený na jednej
lokalite Záhorskej nížiny. Vzhľadom k tomu, že od nálezu až po súčasnosť
už nebol nájdený na žiadnej inej lokalite a žiaľ, ani na lokalite, kde
bol v r. 1995 objavený, je otázne, či tento druh zostane trvalou zložkou
našej orchideoflóry. |
 |
|
Hmyzovník čmeľovitý pravý
(Ophrys holoserica ssp. holoserica)
Druh patrí do bohatého a veľmi zaujímavého rodu Ophrys, ktorý má hlavný
areál rozšírenia v Stredomorí. Rastie od nížin až do horských polôh, najčastejšie
vo svetlých lesoch a ich okrajoch, krovinatých stráňach a lúkach. Od Stredomoria
zasahuje do západnej a strednej Európy, rastie aj v Prednej Ázii a severnej
Afrike, kde kvitne od marca do júla. Druh je veľmi variabilný a vytvára
celý rad poddruhov. Na našom území bol doposiaľ známy len v poddruhoch
holubyana, ktorý je hybridného pôvodu. Tento poddruh sa u nás vyskytuje
vzácne na niekoľkých lokalitách, kde sa vyznačuje veľmi veľkou variabilitou.
Prakticky nie je možné nájsť dve rastliny s rovnakou farbou, kresbou a
tvarom pysku. Hmyzovník čmeľovitý pravý sa u nás v súčasnosti vyskytuje
len na jednej lokalite juhozápadného Slovenska, kde rastie v neveľkej populácii
rastlín, ktoré boli dlhú dobu považované za poddruh holubyana. Hoci už
niekoľko rokov trvali pochybnosti o správnosti determinácie týchto rastlín,
ktoré viacerými znakmi až nápadne pripomínali nominátny poddruh, až v roku
1995 ich Mgr. Oldřich Potu ček zaradil k poddruhu holoserica. |
 |
|
Kruštík útly
(Epipactis pseudopurpurata)
Nový, pre vedu doteraz neznámy druh kruštíka, ktorý bol po prvýkrát opísaný
zo Slovenska (P. Mereďa ml., 1996). Podľa autorovho opisu ide o autogamický
(samoopelivý) druh kruštíka, ktorý patrí do okruhu Epipactis purpurata.
Nový druh na prvý pohľad pripomína nízke rastliny druhu E. purpurata, od
ktorých sa odlišuje predovšetkým samoopelivosťou, útlejším vzrastom, užšími
i ostrejšie končistými listami a viacerými charakteristickými odlišnosťami
v kvetných orgánoch. Veľmi zaujímavou črtou nového druhu je veľká rôznorodosť
v postavení blizny k osi stĺpika. Druh je zatiaľ známy z viacerých lokalít
Strážovskej hornatiny, kde najčastejšie rastie na menej humóznych pôdach,
spravidla v blízkosti vystupujúcich vápnitých podloží. Je veľmi pravdepodobné,
že v budúcom období sa nájde aj inde na Slovensku, prípadne i v zahraničí,
kde ho doteraz prehliadali, alebo zamieňali za Epipactis purpurata, s ktorým
často rastie na spoločných lokalitách. |
|