Nevedel by som zit inde

Hovoríme s RNDr. Jozefom Šteffekom, CSc. o ekológii, cestovaní, aj o Banskej Štiavnici

RNDr. Jozef Šteffek, CSc. z Banskej Štiavnice patrí k tým, o ktorých sa hovorí - činorodý človek. Je vedeckým pracovníkom odboru ekológie a zoológie. Svojím vkladom významne prispel do ich výskumu. Doteraz publikoval 350 odborných prác, aj v zahraničí. V ekologických štúdiách reaguje väčšinou na naliehavé otázky, navrhuje prognózy a stratégiu.

Komplexne nie je možné jeho činnosť krátko zhodnotiť, lebo je zložená z viacerých aktivít, ktoré sa navzájom podmieňujú a dopĺňajú.
Pracuje v Ústave ekológie lesa SAV vo Zvolene, je členom poradného zboru pre ochranu fauny MŽP SR, externým pracovníkom Katedry UNESCO v Banskej Štiavnici pre ekologické vedomie a trvalo udržateľný rozvoj, členom medzinárodného tímu ECNC (Európske centrum ochrany prírody s ústredím v Holandsku), prednáša členom miestnych samospráv...

Pre mnohých bude možno prekvapením, že je aj náčelníkom Slovenského skautingu. Je mu totiž vlastné, že sa neuzatvára len do svojej pracovne, ale je rád uprostred diania, tam, kde vidí možnosť pomoci chrániť a brániť prírodu a učiť mladých ľudí vzťahu k nej.

RNDr. Jozef Šteffek, CSc. je aj malakozológom. Bola to náhoda, keď ako dvanásťročný chlapec v rodičovskej záhrade v Banskej Štiavnici si všimol, že nie je iba jeden druh mäkkýšov. Už vtedy sa u neho prebudila túžba vedieť o nich viac. V jeho zbierke, ktorá predstavuje 1,5 milióna exemplárov, je najväčšou súkromnou zbierkou ulít mäkkýšov na Slovensku a možno aj v Európe, sú aj jeho prvé banskoštiavnické druhy. Stará láska nehrdzavie, tvrdí jedno príslovie. U neho to platí doslova. Vyše tridsať rokov sa vracia k nej, aby zúročil doterajšie poznanie o mäkkýšoch, skúsenosti, štúdium a roky bádania, hľadania a nachádzania.

Vieme, že máte do tisíc druhov ulít mäkkýšov zo 64 krajín sveta, a to z Indie, arabských štátov, USA, Gibraltáru, Afriky a skoro z celej Európy. Nazbierali ste ich, keď ste boli na dovolenkách s celou rodinou, ale aj počas expedícií.

Niekto si pomyslí, že kde beriem toľko peňazí, keď sa mi podarilo navštíviť veľa štátov. Možno neuveríte, ale na dovolenke s rodinou sme nikdy nespali v hoteloch alebo v chate, ale len pod "širákom". Keď pršalo, tak v aute. S naším žiguliakom sme potrafili až do Saudskej Arábii. Na stravu sme tiež nemíňali devízy. Buď sme jedli, čo sme si vzali z domu, alebo čo ponúkla príroda.

Ale vráťme sa k vášmu vedeckému koníčku. Cítite stále rovnakú radosť pri novom objave ulity ako vtedy na začiatku?

Je to tak. Zo sveta si detailne pamätám tie miesta, kde som našiel ulitu. Doteraz za veľké šťastie považujem nález v Poľsku v roku 1989, a to na území, kde bol známy storočný výskum. Ja som tam prišiel, našiel a zvíťazil. Nový druh poľskí malakozológovia pomenovali slimákom nezbadateľným. Dôverne poznám náleziská v Štiavnických vrchoch. Odborníci v 60-tych rokoch publikovali, že je tam 60-70 druhov mäkkýšov, lebo tu nie je vápencové územie, ak nemyslím na malý kúsok pri Sklených Tepliciach, ale mýlili sa. Viem to presne, je ich 126 druhov. Na Slovensku sa nachádza 250 druhov mäkkýšov.

Ste expertom IUCN (Medzinárodná organizácia pre ochranu prírody), kde ste nedávno publikovali štúdiu. O čo išlo?

Do svetovej Červenej knihy som zaradil tri druhy ulitníkov, ktoré žijú na území Slovenska.

Zberatelia lastúr a ulít aj u nás organizujú výmenné burzy. Aký je na to váš názor?

Oslovili ma, či by som sa nestal ich členom. Zatiaľ som odmietol. Ak sa stanú ulity obchodným artiklom, nepovažujem to za morálne. Ja nie som zberateľ, ale sústreďujem ulity za účelom vedeckého skúmania.

Lambis crocata Link, Lambis scorpius L., Bolinus brandaris L. (zľava doprava)

	Pán doktor, my sa spolu nerozprávame prvý raz. Všetci, ktorí vás dobre poznajú by určite súhlasili, že nech s vami človek hovorí o ekológii, živote, nikdy nezabudnete na jednu tému a tou je Banská Štiavnica. Je to vaše rodné mesto, žijete tu dobrovoľne a rád.
	Áno, som pyšný, že som Banskoštiavničan. Môj vzťah k tomuto mestu je až chorobne úzkostlivý. Z rodokmeňov som zistil, že moji predkovia prišli sem po bitke na Bielej hore, kde jedného z nich popravili spolu s Jánom Jeseniusom. Od 17. storočia Šteffekovci sú v Banskej Štiavnici. V januári sa mi podarilo pripraviť výstavu o diele môjho starého otca, ktorý bol posledným staviteľom oltárov na Slovensku. Jeho zásluhou pribudlo asi sto oltárov v Európe.

	Ako Banskoštiavničan tomuto mestu fandíte. Spomínali ste, že keď ste v roku 1991 boli na študijnej ceste v USA, vo Washingtone v kongresovej knižnici ste nedokázali zaprieť hrdosť na slávnu banícku tradíciu Banskej Štiavnice. Chceli ste vyskúšať, či sú banskoštiavnické banské mapy naozaj také slávne, ako sa to o nich tvrdí. Ako to dopadlo?
	Staré mapy zo 16. - 18. storočia chodia do Slovenského banského múzea dodnes študovať bádatelia zo sveta a nešetria chválou nad ich vysokou úrovňou. A tak, keď ma zaviedli do oddelenia máp, chcel som zistiť, či ich nájdu rýchlo vo fondoch knižnice. O niekoľko minút som ich mal pred sebou a bola to poriadna kopa.

	O Banskej Štiavnici sa píše ako o vzácnej perle slovenských miest, patrí do Svetového dedičstva. Ale ani v súčasnosti podoba zachovania historických, kultúrnych, technických a prírodných pamiatok nie je optimistická.
	Sprevádzal som desiatky návštev zo sveta. Netajili obdiv, že na takom malom priestore máme veľkú koncentráciu pamiatok technického aj prírodného komplexu, ako sú vodné nádrže prepojené jarkami, štôlne, haldy... Žiaľ, mnohé tieto unikáty sú len troskami a chátrajú. Celé toto územie ja učebnicou, kde sa dá "čítať" dynamika zmien v krajine pod vplyvom človeka. Som optimistom, verím, že úcta k histórii, naše národné povedomie nedovolia, aby mnohé aj svetové technické banícke prvenstvá zapadli prachom do zabudnutia. Banská Štiavnica patrí všetkým, celému národu. Na to by sa nemalo zabúdať. Potrebuje veľkorysú pomoc aspoň desaťkrát väčšiu ako v ostatných rokoch.

	*Ste náčelníkom Slovenského skautingu, súčasne aj správcom Nadácie BADEN - POWELLA. Je v tejto práci s mladými ľuďmi zakomponovaná aj výchova k ochrane prírody?*
	Skautský zákon má desať zásad. Jednou z nich je, že skaut je ochrancom prírody a cenných ľudských výtvorov. To znamená, že neodmysliteľnou súčasťou je aj výchova k ochrane prírody. Väčšina aktivít sa odohráva priamo v prírode nielen na Slovensku. V roku 1996 sme absolvovali "Skautskú cestu na sever", kde sme prežili tri týždne poznávaním najhodnotnejších ekosystémov severskej prírody od južného pobrežia Škandinávie po Severný polárny kruh. V minulom roku to bolo "Alpské dobrodružstvo" spojené s výstupom na Mont Blanc.

Conus betulinus L., Conus marmoreus L., Conus pulcher Lightfoot (zľava doprava)

	*Aké projekty pripravuje Nadácia BADEN- POWELL?*
	Jeden z najdôležitejších je rekonštrukcia budovy zo 16. storočia v Banskej Štiavnici. Chceli by sme ju zrenovovať vlastnými silami. Uvažujeme, že by tam bol národný skautský dom, sídlo náčelníctva, múzeum histórie skautingu a možno aj kancelária skautingu pre strednú a východnú Európu. Veríme, že Krajský úrad v Banskej Bystrici a Ministerstvo financií SR dajú súhlas, aby tento objekt, ktorý je v dezolátnom stave, sa nám odpredal za symbolickú korunu. My ju za to zachránime, a tak Banskej Štiavnici pribudne jedna kultúrna pamiatka.

	*Ste svetobežníkom, spoznali ste 64 štátov sveta. Ste rád, že žijete na Slovensku?*
	Len ten, kto navštívil veľký počet štátov si uvedomí v akej krajine žije a čo pre neho znamená. Ja osobne by som nevedel žiť inde. Slovensko z hľadiska umiestnenia na Zemi sa nachádza na fantastickom mieste. Diverzita krajinných štruktúr, živočíšstva a rastlinstva je tu obrovská, napriek tomu, že sme veľmi malá krajina. Z vedeckého meradla vysokú hodnotu potvrdzujú aj nálezy druhov, ktoré okrem Slovenska inde nežijú. Ide o zakarpatské endemity. Z mäkkýšov napríklad na jedinom území Vtáčnika v Bystričianskej doline žije zavornatka Clausilia remota. V Slovenskom krase, a to jedine v Zádielskej doline je ďalší druh zavornatky Alopia clathrata.

	Keď ste v roku 1992 boli v Indii, zažili ste prekvapenie, keď vám ukázali časopis z roku 1977, v ktorom bol uverejnený nekrológ za ekológom Františkom J. Turčekom z Banskej Štiavnice. Inšpiroval vás tento zážitok, že ste sa stali editorom knihy o jeho živote a diele, ktorá vyšla v roku 1993?
	František J. Turček ako samouk sa vypracoval z ornitológa- amatéra až na vedca európskej úrovne. Sám sa dokázal naučiť niekoľko svetových jazykov, osvojil si základy matematicko- štatistických metód, ktoré u nás zaviedol do kvantitatívnej zoológie. Mal kontakty s vedeckými osobnosťami vo svete. Nám mladým, ktorí sme s ním pracovali v Ústave biológie krajiny SAV, ukazoval, aký je trend svetového vývoja v ekologickom smerovaní biologických odborov. Bol najcitovanejším slovenským vedcom vo svete. Za jeho výsledky ho mnohé vedecké inštitúcie menovali čestným členom. Turček bol prvým slovenským ekológom. Podklady o jeho práci prvý zhromaždil profesor J. Sládek, CSc. z TU vo Zvolene. My sme jeho prácu doplnili a rozšírili.

	Ste spoluautorom Návrhu ekologickej siete Slovenska, jeho koordinátorom za biologickú časť. V súčasnosti sa pri vypracovávaní nových územných plánov v mestách a obciach objavujú dokumenty územného systému ekologickej stability. Je to prínos?
	Určite. Je potešiteľné, že sú projekčné skupiny architektov, ktoré pri územných plánoch využívajú poznatky ekológov. Škoda, že ich závery zostávajú len v polohe analýz a nedostávajú sa do syntéz. Nie sú ani určujúcimi a nosnými faktormi. Spomeniem len jeden moment, ktorý by mohol byť varovaním. V 70-tych rokoch sa napríklad povolili záhradkárske osady aj tam, kde je kontaminácia ťažkými kovmi. K umiestneniu akýchkoľvek aktivít v krajine by najskôr malo predchádzať monitorovanie stavu daného územia, určenie jeho ekologickej záťaže.

Tibia insulaechorab Rö ding, Fusinus salisburyi H.C.Fuiton, Tibia insulaechorab Rö ding (zľava doprava)

Pýtala sa Vlasta Luptáková
Snímky Karol Demuth

	Vieme, že máte do tisíc druhov ulít mäkkýšov zo 64 krajín sveta, a to z Indie, arabských štátov, USA, Gibraltáru, Afriky a skoro z celej Európy. Nazbierali ste ich, keď ste boli na dovolenkách s celou rodinou, ale aj počas expedícií.
	Niekto si pomyslí, že kde beriem toľko peňazí, keď sa mi podarilo navštíviť veľa štátov. Možno neuveríte, ale na dovolenke s rodinou sme nikdy nespali v hoteloch alebo v chate, ale len pod "širákom". Keď pršalo, tak v aute. S naším žiguliakom sme potrafili až do Saudskej Arábii. Na stravu sme tiež nemíňali devízy. Buď sme jedli, čo sme si vzali z domu, alebo čo ponúkla príroda.

	*Ale vráťme sa k vášmu vedeckému koníčku. Cítite stále rovnakú radosť pri novom objave ulity ako vtedy na začiatku?*
	Je to tak. Zo sveta si detailne pamätám tie miesta, kde som našiel ulitu. Doteraz za veľké šťastie považujem nález v Poľsku v roku 1989, a to na území, kde bol známy storočný výskum. Ja som tam prišiel, našiel a zvíťazil. Nový druh poľskí malakozológovia pomenovali slimákom nezbadateľným. Dôverne poznám náleziská v Štiavnických vrchoch. Odborníci v 60-tych rokoch publikovali, že je tam 60-70 druhov mäkkýšov, lebo tu nie je vápencové územie, ak nemyslím na malý kúsok pri Sklených Tepliciach, ale mýlili sa. Viem to presne, je ich 126 druhov. Na Slovensku sa nachádza 250 druhov mäkkýšov.

	*Ste expertom IUCN (Medzinárodná organizácia pre ochranu prírody), kde ste nedávno publikovali štúdiu. O čo išlo?*
	Do svetovej Červenej knihy som zaradil tri druhy ulitníkov, ktoré žijú na území Slovenska.

	*Zberatelia lastúr a ulít aj u nás organizujú výmenné burzy. Aký je na to váš názor?*
	Oslovili ma, či by som sa nestal ich členom. Zatiaľ som odmietol. Ak sa stanú ulity obchodným artiklom, nepovažujem to za morálne. Ja nie som zberateľ, ale sústreďujem ulity za účelom vedeckého skúmania.