Zmeny vo využívaní území, ktoré postupovali paralelne s industrializáciou a združstevňovaním Slovenska výrazne zmenili štruktúru krajiny z hľadiska fyziognomického i ekologického. Hlavne v negatívnom zmysle ovplyvnili krajinotvorné, najmä biotické prvky. Súčasne podnietili aktivitu odborníkov, pred neuváženou exploatáciou zachrániť vybrané časti prírody. Okrem ochrany “fragmentov prírody”, ktoré predstavovali rezervácie, prírodné výtvory, chránené náleziská, sa od druhej polovice šesťdesiatych rokov pristupuje aj k vyhlasovaniu veľkoplošných chránených území, hlavne chránených krajinných oblastí. V súlade s platným zákonom o ochrane prírody, v týchto územiach sa má (a mala) okrem ochrany zvlášť cenných častí prírody, zabezpečovať tiež ochrana typického rázu krajiny a tejto požiadavke podriaďovať spôsob jeho hospodárskeho využívania. S ohľadom na vlastné chránené územie, je zároveň potrebné pozornosť venovať aj teritóriu, ktoré s ním hraničí. Cieľom príspevku je zhodnotiť štruktúru krajiny a využitie zeme v juho-východnej časti chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy a jej podhorí - v katastrálnom území obce Žibritov a mesta Krupina. Aj z toho dôvodu, že táto oblasť je od dávnoveku človekom obývaná a využívaná.
 
 
Typická štruktúra krajiny v podhorí Štiavnických vrchov v k. ú. Krupina - laz Starý háj
 
 
Základná charakteristika

        Krupina patrí medzi najstaršie mestá na Slovensku, dôkazom čoho je, že v roku l244 jej kráľ Belo IV. obnovil a potvrdil výsady mesta, ktoré sa stratili počas tatárskeho vpádu. Od samého začiatku sa rozvíjala ako poľnohospodárske a obchodné mestečko na dôležitej obchodnej ceste Via magna, ktorá spájala Baltické more s Jadranským. V stredoveku zohrala významnú úlohu ako strážne mesto proti vpádom Turkov do stredoslovenských banských miest (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica). Krupina leží v nadmorskej výške 280 m, v geomorfologickom celku Krupinská planina, podcelku Bzovícka pahorkatina a predstavuje podhorie Štiavnických vrchov. Geologický podklad územia tvoria pyroxenické andezity II. fázy a pyroklastiká andezitov. Z hľadiska metalogenézy územie patrí k vulkanickému komplexu Štiavnických vrchov. Leží tu prechodná zóna, kde sa striedajú lávové prúdy a vulkanoklastiká (pyroklastiká, aglomeráty, brekcie) a čiastočne periférna zóna - transpartované vulkanoklastiká (piesčité tufy, konglomeráty). Podľa typu reliéfu patrí územie medzi pahorkatiny, resp. nižšie vrchoviny a do kategórie nízkych vysočín. Podľa Končekovho klimatického členenia je to oblasť A - teplá, s pôdnym typom kambizeme nasýtenej, ktorý sa vytvoril na zvetralinách sopečných hornín. Z hľadiska geobotanického spadá do obvodu predkarpatskej flóry, pričom na územie zasahuje aj panónska flóra. Lesné spoločenstvá tvoria dubovohrabové lesy (zväz Carpinion betuli Oberd 1953) a na južných expozíciách a hrebeňoch sa vyskytujú dubové a dubovo-cerové lesy (zväz Quercion-pubescentis-petraeae BR-BL 31). Územie je otvorené na juh, od severu chránené súvislým lesným komplexom, pričom jednotlivé terénne kóty dosahujú nadmorské výšky do 800 m (Poloma 640 m, Široké lúky 615 m, Lauchňa 778 m, Jabloňový vrch 738 m). S priľahlou Pliešovskou kotlinou je spojené úzkou dolinou rieky Krupinica.

        Hoci územie nepatrí medzi turisticky atraktívne, z hľadiska ochrany prírody je tu niekoľko zaujímavých a cenných lokalít. Z geologicko-geomorfologických zvláštností je to prírodná pamiatka Štangarígeľ (Krupinské bralce) - skalný útvar so stĺpovitou päťbokou odlučnosťou pyroxenických andezitov. Podobný charakter má aj prírodná pamiatka Sixova stráň. Obe lokality sú fragmentami pôvodne rozsiahlejšieho ložiska pyroxénických andezitov s päťbokou hranolovitou odlučnosťou pyroxenických andezitov. Podobný charakter má aj prírodná pamiatka Sixova stráň. Obe lokality sú fragmentami pôvodne rozsiahlejšieho ložiska pyroxénických andezitov s päťbokou hranolovitou odlučnosťou, ktoré sa v prvej polovici 20. storočia vyťažilo na dlažobné kocky a štrk v lome Ficberg. Z geologického hľadiska sú zaujímavé aj zvislé andezitové bralá a ich sutiny v národnej prírodnej rezervácii Mäsiarsky bok, ktorá sa nachádza v najvýchodnejšom výbežku Štiavnických vrchov. V okolí Krupiny vyviera i niekoľko teplých prameňov miestneho významu - Baranflos, Tepličky, Vajsov.
 
 

Prírodná pamiatka Krupinské bralce (Štangarígeľ)
 
        Na území sa zistil výskyt niekoľkých chránených, ohrozených alebo vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Ako cenná botanická lokalita bol napr. Holý vrch vyhlásený za prírodnú rezerváciu.

        Okolie Krupiny je hodnotné aj z hľadiska krajinárskeho. Opísané prírodné danosti a priaznivá orientácia svahov (väčšina z nich má južnú, juhozápadnú, prípadne západnú expozíciu) predurčili územie ako kraj ovocinársky a na pestovanie viniča. Najstaršia zmienka o krupinských vinohradoch pochádza z roku 1370. Vinohradníctvo a ovocinárstvo malo v minulosti pre mesto, ktoré nebolo hospodársky rozvinuté, veľký význam. Význam vinohradníctva v 19. storočí na území postupne upadal a pôda sa začala využívať ako orná, alebo bola premenená na lúky, dominantným aj naďalej však zostalo pestovanie ovocia.

        Pre krajinu je typický laznícky spôsob osídlenia. Obytné domy často vznikali na mieste vinohradníckych “chyžiek” a sú vsadené do zelene ovocných stromov. Z hlavných druhov ovocných drevín sa pestovali slivky, hrušky, jablká a najmä čerešne (krupinská chrupka je opísaná ako zvláštna sorta). V sadoch sa dodnes zachovali aj druhy, ktoré sú typické pre vinohradnícke oblasti - oskoruša (Sorbus domestica L.), moruša čierna (Morus nigra L. Tyrnaviensis), mišpuľa (Mespilus germanica L.), dula (Cydonia oblonga Mill), tiež gaštan jedlý (Castanea stativa Mill). Postupnou kolektivizáciou poľnohospodárstva nastala zmena vo využívaní územia - rapídne ubudla nelesná vegetácia, pásové polia boli spojené do veľkoblokových lánov, zničili sa mnohé ovocné sady. Niektoré lokality (napr. Starý háj, Kukučka, Nová hora), kde strmý terén neumožnil založiť lány ornej pôdy, pokrývajú trvalé trávne porasty, ale neošetrované sady na nich postupne odumierajú a nastupuje prirodzená sukcesia lesa. Niektoré plochy boli delimitované do lesného pôdneho fondu a zalesňované borovicou, smrekom a smrekovcom. Ďalšie nebezpečenstvo premeny rázu krajiny vyplýva z rozširujúcich sa záhradkárskych osád.
 
 

Súčasná štruktúra krajiny

        Pri vlastnom hodnotení z definícií, ktoré charakterizujú štruktúru kajiny, sme akceptovali autorov Ružička, M., Ružičková, H. (1973), Šteffek, J. (1993), podľa ktorých štruktúra krajiny je usporiadanie krajinných prvkov, krajinných zložiek alebo čiastkových systémov v krajinnom systéme. Kedže sa hodnotila súčasná štruktúra krajiny, mapovali sa prvky využitia zeme a ich súbory, ktoré sú už človekom ovplyvnené, pozmenené resp. umelo vytvorené. Základné prvky využitia zeme boli rozdelené do skupín tak, ako sú vyčlenené v “Metodickom postupe pre hodnotenie Ekologickej únosnosti krajiny na benefičných územiach niva rieky Moravy, BR Východné Karpaty a južná časť Vysokých Tatier a ich predpolia” (Hrnčiarová T. a kol., 1996). Sú to nasledujúce základné skupiny prvkov: lesy a kroviny; trvalé trávne a bylinné porasty; poľnohospodárske kultúry na ornej pôde; vodné toky, plochy a ostatné prvky spojené s vodou; prvky bez vegetácie; priemyselné prvky; energovody a produktovody; dopravné prvky; poľnohospodárske prvky; obytné prvky; rekreačno-oddychové a športové prvky; kultúrno-historické a prírodovedné pamiatky a ostatné prvky.

        Prevažnú väčšinu územia pokrýva les hospodársky využívaný. Hlavnými porastotvornými drevinami sú dub a buk. Súvislý komplex lesa je narúšaný len osídlenými samotami na enklávach bez lesov (Holý vrch, Odrobinovo Pole, Široké lúky, Šváb). Nelesná vegetácia tvorí hlavne medze medzi pozemkami, lemuje poľné cesty, zaberá neplodné plochy, osídľuje výmole. Z krovín ju tvoria trnka obyčajná, hloh, ruža šípová, lieska, baza čierna, bršlen európsky, zob vtačí, svíb. Z drevín agát biely, javor poľný, osika, breza, pri potokoch jelša lepkavá, vŕby, čremcha.
 
 

Nové prvky v krajine - záhradkárska osada Vajsov, v pozadí výsypka lomu Hanišberg
 
        Trvalé trávne porasty a orná pôda úzkopásová sú najcharakteristickejším spôdobom využitia zeme v lokalitách roztrúseného lazníckeho osídlenia podhoria Štiavnických vrchov (lazy Kukučka, Nová Hora, Starý háj, Stará Hora, Havran, Červená hora, Líška, Ficberg). Na lúkach, pasienkoch, ale aj medziach, sú vysadené ovocné stromy, dominujúce v území. Novým prvkom využitia zeme sú záhradkárske osady so záhradnými chatkami. Pre tento účel slúžia lokality Tvoľ-Vajsov, Stará Hora, Ficberg. Orná pôda veľkobloková nadväzuje na intravilán mesta a leží na miernejších sklonoch.

        Z vodných tokov sú pre územie významné potok Krupinica a jej prítoky Vajsov a Bebrava. Na posledne menovanom je vybudovaná záchytná vodná nádrž. Toky pretekajú prirodzeným korytom (okrem intravilánu), lemovaným sprievodnou vegetáciou a sú pozitívnym prvkom.

        Za prvky bez vegetácie môžeme považovať vypreparované, zvetralé, lávové prúdy, ktoré vo forme brál či osamelých skál nachádzame na hrebeňoch. Zväčša ich prekrýva les. Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj opustený lom na kameň Ficberg s násypmi hlušiny. Činný lom Hanišberg s objektami sme zaradili medzi priemyselné prvky. Iné sa v extraviláne nenachádzajú.

        Dopravný koridor (cesta, železnica) ide súbežne s tokom Krupinice, okrajom CHKO. Vo vlastnom území sú vybudované len účelové komunikácie (okrem štátnej cesty Krupina-Žibritov).

        Objekty poľnohospodárskych podnikov sme zaevidovali na 5 miestach (Nová Hora, Líška, Pijavice, Žibritov, Krupina), slúžia na ustajnenie oviec a hovädzieho dobytka. V ich okolí sú tiež poľné hnojiská.
 
 

Z interiéru národnej prírodnej rezervácie Mäsiarsky bok
 
        Sústredené obytné prvky reprezentujú obec Žibritov a mesto Krupina. Žibritov je malá rázovitá, obec “vložená” v prírodnom prostredí, bez výraznejšieho dopadu na jeho stav. V Krupine prevláda individuálna bytová výstavba, rodinné domy so záhradami. Zo športových prvkov využitia zeme je to lyžiarsky vlek (s lokálnym významom) na Gubáni a dva vyznačené turistické chodníky.
Kultlúrno-historické pamiatky sú sústredené v meste Krupina, v extraviláne archeologická lokalita Na Petre. Z prírodovedne významných území sú to spomínané osobitne chránené časti prírody - 1 NPR, 1PR, 2 PP a 1 chránený strom.

        Ak hodnotíme prvky využitia zeme s ohľadom na stupeň ich antropickej premeny, môžeme konštatovať, že v sledovanom území prevládajú prírode blízke prvky nad prvkami umelými. Priestorové usporiadanie prvkov a tým aj štruktúra krajiny, je pestrá, formácie prvkov sa striedajú resp. prelínajú. Menej priaznivo vyznieva hodnotenie s ohľadom na spôsob využitia prvkov a ich biotickú charakteristiku.

        V súvislosti so zmenou spôsobu života, vyľudňovaním lazov, premenou gazdovských domov na víkendové chalupy, ale aj dodavateľsko-odberateľských vzťahov pri zúžitkovaní poľnohospodárskych produktov (seno, ovocie, domáce zvieratá a ich produkty) sa mení využívanie zeme. Kosia sa obyčajne len lúky v bezprostrednej blízkosti domov, ostatné degradujú. Nevypásané pasienky zarastajú krovinami, prestárnuté ovocné stromy nie sú nahrádzané novými. Zmena lúčnych biotopov obyčajne znamená aj ochudobnenie biodiverzity, hlavne o druhy viazané na pôvodné spoločenstvá. Odumierajú a miznú pre región špecifické sorty ovocných drevín. Do voľnej krajiny (záhradkárske osady) sa dostávajú fóliovníky, kultúrne, šlachtené dreviny. Časti územia sú umelo zalesňované, inde postupuje sukcesia lesa samovoľne (viď. obr. 1).
 
 

Východiská

        Hodnotenia štruktúry a percepcie krajiny je dôležitou súčasťou komplexného hodnotenia krajiny v záujme jej trvalo udržateľného rozvoja. Preto je dôležité na vedeckej úrovni tieto metódy ďalej rozvíjať. Pri praktickej starostlivosti o krajinu v záujme udržania jej typickej štruktúry, v tomto prípade v juho-východnej a južnej časti podhoria štiavnických vrchov, považujeme za potrebné: a) vrátiť aktívneho človeka - obyvateľa do krajiny, b) na základe skúseností z regiónov s podobným rázom krajiny a fungujúcim individuálnym hospodárením (napr. Švajčiarsko, Rakúsko, Bavorsko):

 
 
 
        Pozitívnu zmenu nemôžeme očakávať momentálne, bude to proces dlhodobý. Jeho dôležitosť však nie je možné bagatelizovať. Len tak dosiahneme, aby hospodárske i kultúrne využívanie krajiny v CHKO Štiavnicke vrchy bolo prospešné pre človeka i prírodu. Ing. Gita Jančová, CSc.,
Katedra aplikovanej ekológie FEE, TU Zvolen