Athur Miller (nar. 17. 10. 1915) vstupil do americkej literatury reportazami z vojenskeho prostredia, ktore vysli suhrnne pod nazvom "Situacia normalna" (1944). Napisal scenar k filmu "Pribeh americkeho vojaka" (1945) a pocas vojny napisal aj roman "Ohnisko nenavisti" (1945). Na javisko sa dostala ako prva jeho drama "Stastny clovek", uspech vsak mala az jeho druha drama "Vsetci moji synovia" (1947). Potom nasledovali dalsie divadelne hry, ktore mali svetovy uspech, napr. Popolar prichadza (1948), Smrt obchodneho cestujuceho (1949), Skuska ohnom (1953), Pohlad z mosta (1955), Spomienka na dva pondelky (1956). Okrem divadelnych hier pisal aj poviedky. Vybrali sme jednu z nich, v ktorej sa plnou mierou odraza citlivy vztah autora k zivotu. Poviedka bola uverejnena v casopise The New Yorker.

Plaz vyzlatena lucmi zapadajuceho slnka sa tiahla do dialavy. Vsetci navstevnici uz odisli. Odohnal ich ostry, bodavy vietor. Za vlnolamom sa ponarali a vynarali z vody cajky, na obzore bolo vidno styri rybarske clny. Zdalo sa, ze vsetky sa pohybuju v jednej rovine. Zena sa obratila napravo a zbadala dve nakladne auta , ktore stali na pobrezi, a rybarov, ktory vytahovali siete. -Pozrime sa, ci sa im podarilo daco ulovit, - zvolala, pripravena, ako vzdy, zaujimat sa o vsetko nove. Auta boli stare a velmi znicene: plachty na karoseriach mali poodhalene. Vnutri bolo vidiet asi dvadsatpat vacsich sudov. Okolo nich piesok a drobne muslicky. Na pokraji sedel asi sestdesiatrocny muz, drzal v ruke lano, ktore sa navijalo na nedaleko sa nachadzajuci navijak. Rybar zdvorilo kyvol hlavou mladej zene a muzovi, co bol s nou, ale neprestal usmernovat lano, ktore sa postupne navijalo. Iny muz dozeral na lano pri vode a upravoval ho postupne, ako sa vynaralo z vody. Ked sa Sam priblizil ku staremu, zbadal ryby v aute a pomyslel si, ze taky pohlad urobil velky dojem na jeho spolocnicku. Naozaj, sotva pozrela tym smerom, oci sa jej akoby zvacsili. Usilovala sa vsak usmevom odpovedat na pozdrav stareho rybara, ktory usmernoval lano. -To vsetko ste tu ulovili? - spytala sa a snazila sa tvarit nadsene. -Mhm, - odpovedal stary a oci sa mu zableskli, ked zbadal peknu zenu. -To su uz vsetky azda mrtve? - spytala sa. -Och, ano, zaiste, - odpovedal rybar. Tien nepokoja preletel znezrady po tvari mladej zeny, zacala ich obzerat postupne, kus po kuse, aby sa presvedcila, ci sa daktora z nich nehybe. Sam vyuzil chvilu casu, aby sa trochu pozhovaral s rybarom. Spytal sa ho, ci ocakava dobry zarobok za to, co bolo v sieti. O chvilu sa zamiesala do rozhovoru aj zena a Sam zbadal s ulahcenim, ze jej oci, blankytne modre ako hladina mora, su zasa pokojne. Starec pohol kladku a navijak sa zacal so skripanim otacat rychlejsie. Rybar sustredil teraz celu pozornost na lano, ktore muselo byt dobre napate. Na druhom nakladnom aute sa rychlost navijaka tiez zvacsovala a dvaja muzi, co stali pri vode, zvijali lana. Niekolko metrov od pobrezia sa zacali vynarat siete. -Preco tahate lano tak rychlo? - spytal sa Sam stareho rybara. - Obavate sa, ze ryby, ktore sa hadzu v sieti, by ho mohli roztrhnut? -O to nejde, - odpovedal stary, - treba davat pozor, aby bolo lano napnute, lebo ryby by ho mohli preskocit a dostat sa zo siete ... Vlny pri pobrezi sa lamali o siete, ale ryby nebolo este vidiet. Mlada zena zodvihla ruky k tvari a povedala: -Zaiste uz vedia, ze su lapene. - Nervozne sa zasmiala. -Chudiatka, podistym uvazuju nad tym, co ich caka! Sam pochopil, ze zena sa snazi problem zlahcovat a smiat sa sama sebe, ale mala vyzor cloveka zaujateho a nedokazala odtrhnut oci od siete este stale ponorenej vo vode. Chcel jej uz po sty raz vysvetlit, ze vsetko je v poriadku, treba sa podriadit zakonom prirody, ale ona povedala: -Ano, ano, viem to. Tak to musi byt. Treba zabijat, aby sa dalo zit. Tie ryby su potravou ... Myslis, ze ich lovia pre seba? -Nie, preto, aby ich predali obchodnikom s rybami. Vravel ticho, aby ho nepocul stary rybar pri lane. - Tie ryby nasytia desiatky ludi, rozumies? -Ano, - povedala tichucko ako dieta, ktore niekto tesi. Nato dodala nie bez hrdosti: - Pozri, pozeram na ne. Uz sa nebojim, Sam, pozri sa! Odrazu sa medzi dvoma vlnami zjavila siet a rybari ju vytiahli na breh. Ozvali sa vykriky, rozkazy lietali z jedneho vozidla na druhe. Ulovok nebol nijako mimoriadny. Rybari uvolnili siet, palicou zhänali vacsie kusy a odhadzovali male. Mlada zena sa obratila na stareho rybara, ktory sedel na aute, usmiala sa pritom, ale hlas mala ostry a zlomeny: -A to neberiete? Rybar obratil k nej vodnate oci, ktore sa znovu zaleskli pri pohlade na jej mladost a povab: -Nie su dobre, pani, - povedal. -Preco ich potom nehodite naspat do mora? Stary zavahal. Dalo by sa povedat, ze na chvilku ho opantal akysi neurcity pocit viny. -Ano, ano. Neznepokojujte sa. Hodime ich do mora. Nepohol sa vsak a spokojne pozoroval druha, ktory dalej triedil siete: niektore ryby hadzal do sudov na vozidle, a ine, ktore sa nehodili na predaj - na piesok. Asi patdesiat drobnych rybiciek sa uz povalovalo po plazi. Niektore sa este hadzali, ine uz lezali nehybne na piesku. Sam videl, ze jeho zena je coraz nervoznejsia. Rozhodol sa preto nahle, premohol odpor, vzal rybicku, ktora sa mrvila pri jeho nohach, a zasiel ju hodit do vody. Ked sa vratil, citil este v prstoch slabe udery mladeho zivota. -Keby som mala aspon nieco pri sebe, aby som ich poodnasala ..., -povedala. -Milacik, nemozes predsa poodnasat vsetky tieto ryby do mora. Bud rozumna. Stary rybar sledoval s netajenym udivom to, co robi Sam. -Ved su este vsetky zive, - naliehala mlada zena. Pozrela na muza prosebnym pohladom, s nepatrnym usmevom na perach, akoby ho chcela odprosit za to, ze je taka detinska. -Neziju, - povedal muz, - vidis predsa, ze takmer vsetky su mätve. -Myslite, ze naozaj su vsetky mätve? - spytala sa nesmelo stareho rybara. -Nie , vsetky nie su. -Oziju, ked sa hodia naspat do mora? -Hm, zaiste oziju, - precedil stary. Pokyval povzbudzujuco hlavou: zdalo sa, ze chvali to, co robi mlada zena, ale nepohol ani prstom, aby jej pomohol. Zena si vyzula jednu sandalu a popodisla k rybe, ktora sa zmietala na piesku. Pomocou sandalky sa snazila posunovat rybu lahkymi posunkami az do mora, ale ryba podskakovala vsetkymi smermi. Sam k nej pribehol, vzal rybu do dvoch prstov a siel ju hodit do vody. Smial sa. Zena poskakovala za nim a opakovala: -Viem, ze som hlupa, ale ta ryba este zije ... -Ak ti to robi radost ... Ale ubezpecujem ta, ze skoro vsetky su mrtve. Pozri sa! Vzal rybu, ktora sa uz nehybala, a kym ju hodil do mora, podrzal ju v prstoch. Sotva sa vsak ryba ocitla vo svojom zivle, plesla prudko chvostovou plutvou a odplavala do dialky. -Pozri sa! - vykrikla zena. - Zije, plava! Porazeny Sam zacal zbierat vsetky rybicky, ktore dozivali na brehu a hadzal ich rad radom do mora. Pritom sa smial a krcil plecami, lebo sa trochu hanbil pred rybarmi, ktori si z neho utahovali. Myslel si vsak, ze i ked sa vysmievaju, nie su celkom lahostajni k naivnej tvrdohlavosti jeho zeny. Na plazi ostali este dve rybky, dve ruzove rybicky s belasymi bruskami a s prednymi plutvami tak velmi podobnymi nozickam po oboch stranach neumerne velkych hlav. Lezali nehybne na chrbtoch. Sam sa rozhodol, ze tych sa nechyti. Podistym boli uz mätve a okrem toho mal vsetkeho uz dost. Zamieril teda pomalym krokom k zene s nadejou, ze ich nezbadala. Konecne bol cas, aby si zvykla aj na take veci. Raz v noci ho doma prebudila, aby vstal z postele, otvoril oblok a vypustil nocneho motyla, ktory hlucne vrazal do tienidla nocnej lampy. A predsa bolo take lahke znicit ho jednym uderom zlozenych novin! Pravda, miloval a vazil si u svojej zeny tu priamo nezvycajnu uctu ku vsetkemu, co je zive, i ten strach pred nepotrebnym znicenim hoci najmensieho chrobaka, zaroven vsak tuzil po tom, aby prestala dramatizovat smrt mole ci pavuka, dajakeho motyla ci dvoch rybiciek zdochnutych na plazi. Napokon v pritomnosti rybarov, ktori s usmeskom sledovali vsetko, co sa tu robi, sa rozhodol urobit koniec celej tej komedii. Pochopitelne, ze len vtedy, ak zena nezbadala tie dve rybicky, co ostali na plazi, a nedonuti ho, aby ich tiez hodil do vody ... Zastal pred nou a povedal: -Mas sa comu venovat cely den. Plaz je dlha dvadsatpat kilometrov. Mali by sme uz vyrazit, zbierat po brehu ryby a hadzat ich do mora, - povedal ironicky. Zacala sa smiat a zavesila sa mu na krk. Pritulil si ju k sebe. Pobozkala ho na ucho a zasepkala: -Prosim ta, este tie dve rybky. Mozno, ze nezdochli. Och, Sam, prosim ta ... Vyprskol smiechom. -Si strasna! Pozerala vsak nanho takym prosebnym pohladom, ze nedokazal odolat. Vzal jednu z ryb a zamieril k moru. Je nespravodlive nedat nadej na zivot dvom rybam, ak ju dal patdesiatim. Hodil rybu do vln.V tej chvili dobehol k nim pes. Velky, hnedej farby a celkom mokry. Skocil do vln, hlavu ponoril do vody: v pyskoch drzal malu ruzovu rybku. Nato sa vratil na breh a polozil ju k noham Sama. -Uz len ten pes tu chybal! Kde si sa vzal? - povedal Sam. Medzitym dobehla k nemu zena. -Och, boze moj, co teraz urobime? Nemohla sa zdrzat smiechu pri pohlade na psa. Naklonila sa k nemu a povedala velmi zretelne, naliehavo: -Psicek, to nesmies robit, rozumies? Nepozrel na nu, nerozumel jej ludskej reci. V zltych ociach mu sedelo neuprosne rozhodnutie. Sam vzal rybku znovu a este raz ju hodil do mora. Pes skocil znovu do vln, ponoril sa a zjavil sa s nou v pyskoch. Vratil sa k mlademu paru, tancoval od stastia, a ked polozil rybu k noham Sama, cakal na chvejucich sa labach, kym ju hodil poznove, po tretie do vody. -A co teraz? - obratil sa Sam na zenu. - Co sme ziskali? Vidis, ze vsetko sa sprisahalo proti tym dvom nestastnym rybam. Toho darebaka vycvicili, aby sluzil svojmu panovi, cloveku a clovek musi jest, aby zil. Preto musi niekto zomriet. Ked to hovoril, drobna, mala rybicka vyskocila z roztvorenych ust ryby, ktoru vyniesol pes uz treti raz z mora, a zakotulala sa k ich noham. -Nevravel som? Mala rybicka sa stala obetou vacsej, a tak to postupuje dalej ... Zena mlcala. -Ti, co byvaju obetou niekoho, cihaju spravidla na inych ... -Na tom nezalezi, hod ju rychlo do mora, prosim ta. Sam posluchol, vzal rybu a siel ju hodit do vody. Vyuzil chvilku, ked sa pes vrhol hladat jednu rybku a znezrady hodil do vody druhu. -Aspon jednu nebude mat, - povedal, ked videl psa vracat sa s koristou. Medzitym ozivena ruzova rybicka, leziaca na piesku pri ich nohach, padla do vody otvarajuc a zatvarajuc ustocka. Vela raz sa ponorila do vody - vela raz ju vyniesol pes na vzduch, preniesol vo svojej papuli, a predsa este zila. -Ta rybka si zasluzi, aby sme jej dali pokoj. Dovolme jej spokojne zomriet, - povedal Sam. Mlada zena sa nepritomne obzrela. Smiala sa, ale v ociach mala zmatok. Nedaleko zbadala akusi palicu, pribehla k nej, pohybala nou psovi povzbudzujuco pred nufakom, rozohnala sa a z celej sily hodila palicu do mora. Kym skocil pes do vody, Sam vzal rychle rybku a vratil ju do jej domoviny. Rybka odplavala. Plaz bola teraz celkom cista. Rybari poskladali uz siete. Mlady par kracal zvolna k domovu. -Lutujem, Sam, ze som ta tak unavila tymi rybkami, ale este zili a nikto sa ich nechystal zjest ... -Bol by ich odniesol odliv a zozrali by ich nove ryby. Urcite by vsak neboli zomreli podaromnici, neuzitocne. Obratila k nemu hlavu a pozrela nanho. Mala usmev a crty zeny, ale jej tvar posobila dojmom maleho dievcata, ktore sa dovercivo vsetkemu divi, vsetko pocituje. -Iste mas pravdu, - povedala. - Viem vsak, ze niektore z tych rybiek, ktore sme zachranili, sa doziju neskorej staroby. -Spravne, - povedal Sam. - Budu zit cele storocia a stanu sa starymi, vazenymi rybami, obklopenymi vseobecnou uctou. -A budu sa tesit, ked uvidia, ako rastu a mnozia sa ich deti, ich vnuci, pravnuci a prapravnuci, - dodala. Odrazu zastal a pobozkal ju na usta, dakoval jej v hlbke srdca za to, ze je taka, aka je, a za to, ze ma take pochabe napady. -Ako ta lubim, - povedala a oci sa jej znezrady naplnili slzami, - keby si vedel, ako ta lubim ...
Vratili sa domov.

Ilustracna snimka: Jozef Janovec