Za prirodu sme zodpovedni vsetci
V nasej hudobnej kulture posobi Ondrej Lenard uz vyse tri
desatrocia. Stal a stoji za dirigentskymi pultami svetovych
orchestrov, rovnako viedol s uspechom orchester opery SND,
Symfonicky orchester Cs. rozhlasu v Bratislave ako teraz
orchester Slovenskej filharmonie. Jeho pocetne nahravky klasickej
i modernej hudby poznaju posluchaci dobre doma aj za hranicami.
Nas rozhovor vsak tentoraz vynimocne nebude o hudbe, ale o jeho
dalsej laske, bez ktorej si tiez vie svoj zivot iba tazko
predstavit. O prirode. A zacali sme celkom konkretne pri chalupe,
ktoru ma Ondrej Lenard na Zahori, kde preziva i toto leto. Preco?
Povedal by som, ze ide najma o vynikajuci prostriedok na
odreagovanie sa. Lebo ako asi velka vacsina chatarov, chaluparov,
ked sem pridem, preobleciem sa do habov, ktore by som si urcite
v meste nikdy nemohol dat na seba - citim sa neraz ani neviem
v akom zivle. Je to jednoducho zvlastna sloboda, volnost, mate
konecne cas na seba, svojich blizkych, susedov ... A dalsia vec.
Ta pastva oci v zeleni, ktoru mate stale pred sebou. To je
medicina, ktoru nikto a nic nenahradi. No a ked si este
priratate, ze 12 metrov od terasy mam vodu, jazero a za chalupou
zasa borovicovy les ... Hoci, bohuzial, nerad by som niekomu
ublizil, ale ked sa teraz tie lesy vracali sukromnikom, nemozem
povedat nic ine, ako ze ich niektori vyrubali priam barbarsky. Uz
sa tym smerom doslova ani nemozem pozriet. Pretoze vyruby treba
- ale nepremyslene a bez nasledneho sadenia novych stromov ?
Pricom na druhej strane sa vam zasa stane, ze si chcete urobit
okolo chalupy zivy plot a zakazu vam ! To odmietam pochopit, ved
azda ide, preboha, o dalsie zveladovanie, skultivovanie
prostredia, ktore ziskava novu hodnotu. Nemyslim si, ze ide
o nejake slova. Staci si totiz iba uvedomit, kolko starych
polorozpadnutych chalup sa takto zachranilo, kolko nevyuzivanej
pody obnovilo - a to v konecnom dosledku predsa na prospech celej
spolocnosti. Ved inak by sme o to vy, ja, my vsetci prisli !
O potrebe prehlbenia vztahu cloveka k prirode sa dnes
hovori stale castejsie. Vy ste s hudbou precestovali prakticky
cely svet a tak skuste porovnat. Kde, v ktorej krajine, sa
ukazuje tento vztah najvyrovnanejsi ?
Myslim, ze prave v Japonsku. Tam totiz naozaj ludia prirodu
vnimaju ako cast svojho ja a len co maju chvilu volneho casu, uz
idu hoci iba do parku a doslova na nich vidno, ako sa jej vedia
az bezvyhradne oddat. To pochopitelne plati aj o ich dovolenkach,
ktore maju sice iba maximalne desat dni, no stacia, aby si vzali
batoztek a uz putuju za krasami prirody. Az je to niekedy
dojemne.
Mate na japonsku prirodu aj vy nejaku osobnu spomienku ?
Nielen spomienku. Viete, mne sa tam velmi pacil jeden ker, ktory
nazyvaju tsutsuji. Je to cosi ako vtaci zob, zivy plot a ked
kvitol, bol cely posiaty ruzovymi kvietkami, bolo to cosi
jednoducho nadherne... No a kedze ho mali tiez pri hoteli,
v ktorom byvam pravidelne uz 17 rokov, poprosil som jeho
manazera, ci by som si mohol priamo u nich par priesad
odstrihnut. A on vraj moment, urobim to pre vas sam a dostal som
asi patnast priesad, ktore som si viezol domov, zasadil
- a vsetky sa ujali.
Takze mate Japonsko i doma... Ako sa vsak z hladiska tychto
svojich bohatych skusenosti pozerate potom na nas vztah k prirode
?
Myslim, ze sa postupne zlepsuje. Najma v poslednych rokoch, kedy
skutocne staci iba ist autom cez dediny, aby ste videli, ako
ludom zalezi na okoli ich domov, na zahradach. Ako pritom popri
uzitkovosti myslia i na krasu, ktoru im vie priroda poskytnut.
Samozrejme, mohlo by to napredovat rychlejsie, najma v mestach,
ale zrejme vsetko chce svoj cas.
Mozno i preto, ze stale hladime inak na to co je nase,
sukromne a na to, co je spolocne, a teda vlastne nikoho...
Ano, ten syndrom stale existuje. Dnes ho navyse posilnuju zmeny
celeho spolocenskeho systemu, v dosledku ktorych sa do popredia
dostavaju peniaze a podporuje egoizmus, zameranie iba na seba,
svoje zaujmy. Neverim vsak, ze ludia dokazu trvalo zit
v prostredi, ktore je nevludne, spinave - a zabudnu na to vsetko
hned za dverami svojich bytov. Mnoho robi napokon uz osobny
priklad. Podobne ako potreba ozvat sa vzdy, ked sa nam nieco
v tejto suvislosti nepaci, nezda. Pretoze same od seba sa nic
nezmeni a nemozeme sa stale spoliehat iba na to, ze niekto " hore
" vyda prikaz a vsetko sa zmeni doslova zo dna na den. Opakujem
vsak, som optimista. Zmeny k lepsiemu prebiehaju a dokonca
i v mestach. Aj ked casto najma zasluhou nasich penzistov, ktori
nelutuju namahu, aby boli na sidlisku kvety, cisty travnik,
vyzametany chodnik ...
Co v takej situacii ? Rozculite sa ?
Viete, mna vie predovsetkym rozculit nepravost. V akejkolvek
podobe. A toto predsa nepravost je. Na prirode, ktora sa nevie
sama branit a jednoducho " iba " trpi nasim vandalizmom ci
chybami, ktore vznikaju z celkom obycajnej nedbanlivosti. Mame
vsak vobec nejaku ucinnu formu protestu, ktora by tomu
zabranovala ? Pretoze vyhovoriek sa vzdy najde dost, ale skusme
uz raz konecne namiesto toho kritiku prijat a aj z nej vyvodit
dosledky. Mozno by sme boli az prekvapeni, ako malo staci na
pozitivne zmeny a aky dobry pocit mozeme mat. Viete, nepatrim
k tym, pre ktorych je Zapad div nie vzorom vsetkeho. Dobre by sme
vsak preberat mali, napr. vztah tamojsich ludi k prirode celkom
urcite. Ani u nich neslo hned vsetko lahko a na prvy raz. Aj oni
sa museli na vlastnej kozi, omyloch presvedcit, co znamena
kvalitne zivotne prostredie a ako sa s jeho rastom zvysuje
kvalita samotneho nasho zivota. Hoci to zacina celkom " obycajnym
triedenim odpadu, cistymi ulicami alebo aktivnym odmietanim
akehokolvek vandalizmu na verejnych priestranstvach. Dokazali to
vsak - a co nam brani ist v ich stopach ?
Marcela Kostalova