Romanticky rytier davnych cias
Ked sa aprilove slnko schova za hory a zlatiste hviezdy budu este pozmurkavat z belaveho neba, vtedy sa nad prastarym lesnym divadlom mihne v poslednom zablesku denneho svitu silueta nezvycajneho lesneho herca hluchana. Jeho hlucny prilet na kralovske podium prerusi predvecerne ticho najposvatnejsieho lesneho zakutia ...
Ked cuvajuci mesiac nad ranom postekli zvedavymi lucmi bdiaceho opereneho aktera zobudi naklonnostou k jeho hnedastym nevestam presiaknute srdce ... Zapad slnka Obloha je este posiata nekonecnom hviezd a v lesnych dolinach, kam mesiac zlatistymi lucmi nedovidi, panuje vsade este tma tmuca. Jeho velicenstvo hluchan zacina opatrne a tichucko svoju rannu lubostnu romancu ... Je to zatial len ticha milostna predohra, lubezne zaliecanie sa - klipkanie, ktorym sa odjakziva zacinaju hluchanie zasnuby.
Jeho velicenstvo, najplachejsi lesny tvor, velebi lasku, z ktorej sa narodi zakratko novy zivot. Akoby cencule plakali kvapocku za kvapkou do lesnej tone.
Stojim ako prikovany, srdce mi busi, az mam strach, ze jeho tlkot vyplasi najopatrnejsieho obyvatela nasich hor. Zmocnuje sa ma akysi zvlastny pocit, ako nikdy a nikde predtym. Sklanam sa pred hereckym umenim opereneho velicenstva, ktoreho zasnubna piesen je prekrasnym vyznanim lasky a tuzby po spojeni s neznym pohlavim, aby sa zachovala kontinuita hluchanieho rodu ...
Len tu, v prastarych lesoch, kde sa jedle snubia s javormi a buky so smrekmi mozu opereni akteri hrat nenapodobitelny ceremonial lasky a pozehnat tak vznik noveho zivota ...
Nie su to obycajne divadla, nemozno ich postavit z obycajnych tehal ...
Ak tieto lesne sceny raz znicime, potom ich uz nikto nikdy viac nedokaze postavit. Len od nas zalezi, ci sa na tychto posvatnych miestach lesov v chotaroch slovenskych hor zachova v svadobnych trilkoch aprilovych a majovych ran kontinuita hluchanej pospolitosti az do nekonecnej buducnosti ...