Vasi priaznivci urcite vedia o vasom velkom konicku - rybarceni.
Mnohi vas stretli s rybarskym prutom na Liptove, ci na Orave.
Okrem toho ste vsak aj zanietenym milovnikom prirody a znalcom
nasich vod. Ako ide dokopy ochrana prirody a lov?
JOZEF KRONER: Spravny rybar nie je iba lovcom. Je predovsetkym
citlivym pozorovatelom prirody. Preto ani ja ako rybar nemozem
byt k prirode lahostajny. Myslim si, ze vacsina rybarov ma
k prirode podobny vztah.
Myslite si, ze lovec-rybar ma k prirode vacsi citovy vztah, nez
trebars lovec-polovnik? Ochranarske hnutia casto nenachadzaju
s polovnikmi spolocnu rec...
JOZEF KRONER: Ja nie som polovnik, preto nemozem hovorit o ich
vztahu k prirode, hoci mnoho mojich priatelov, aj z hereckych
kruhov, sa venovalo polovnictvu. Vsimol som si, ze vacsina z nich
v tomto konicku nachadzala predovsetkym romantiku vychadzok po
lese a pozorovania zveri v prirode. Ked citlivy a vnimavy clovek
chodi do prirody, zakonite sa vyvinie silny vztah. Lenze vztah
rybara k prirode je predsa len v niecom vynimocny, lebo rybar
casto byva bezmocnym svedkom toho, ako sa zivot z vody vytraca.
Je to velmi sklucujuci pocit, ked pridete k rieke, ktora bola
este pred nedavnom plna zivota, a vy sa zrazu pozerate na chlad
mrtveho sveta. Zial, zazil som to v zivote uz velakrat.
A zazivali to takmer vsetci rybari. Su to velmi bolestive
zazitky, ktore ma trapia uz mnoho rokov. Najsklucujucejsie na tom
vsak je, ze vacsinu tychto tragedii, ktore sa odohravali v nasich
vodach, mala na svedomi ludska lahostajnost.
Zda sa vam, ze vztah ludi k prirode je dnes horsi, ked sme
svedkami takej masovej devastacie?
JOZEF KRONER: Nemyslim si, ze by dnes boli ludia menej citlivi
k prirode nez kedysi. Stretavam sa s mnohymi ludmi, ktorych tieto
problemy velmi trapia, sledujem aktivity ochranarov, casto ma
tito vzacni ludia oslovuju. Zda sa mi, ze nadsencov, ktori bojuju
za zachranu prirody, je dnes viac, ako kedysi. Lenze ludstvo ma
dnes v rukach taku techniku, ze lahostajnost a necitlivost hoci
aj jedneho cloveka moze mat nedozerne nasledky. Kym budu medzi
nami ludia, ktori sa z pohodlnosti alebo z hluposti nerozpakuju
vypustit do potoka mocovku, priroda bude stale ohrozena. Ak to
urobia v obdobi, ked je v potoku nizky stav, usmrtia vsetko zive.
Regeneracia vodneho toku moze trvat cele roky a ked sa taketo
havarie opakuju pravidelne, rieka hynie. Uviedol som priklad
jedneho bezohladneho cloveka s jednou cisternou. A teraz si
predstavte celu fabriku, tok jednej rieky pozdlz ktoreho stoja
desiatky podnikov. Kolko ludskeho nadsenia by bolo treba, aby
dokazalo zvratit vsetky chybne rozhodnutia, aby dokazali
napravat tragedie zapricinene ludskou bezohladnostou
a lahostajnostou?
Podari sa nam tento nepriaznivy stav zvratit? Ste v tychto
prognozach skor pesimista ci optimista?
JOZEF KRONER: Mam medzi rybarmi mnozstvo priatelov a mal som to
stastie, ze som sa stretol s mnohymi vzacnymi ludmi, vynikajucimi
odbornikmi. Ich usilie, ci uz to boli priatelia zo Slovenskeho
rybarskeho zvazu, alebo z radov rybarov na Orave, na Liptove ci
v Turci, bolo vzdy pre mna velkou nadejou. Dokazali zabranit
vyhynu mnohych ohrozenych druhov ryb. Pred casom sme boli jednou
z mala oblasti v Europe, kde sa darilo chovu lipnov, pstruhov
a hlavatok. Ich pravidelnym nasadzovanim do volnej prirody sa
podarilo udrzat ich stavy. Spominam predovsetkym na mojho
dlhorocneho blizkeho priatela, vynikajuceho ichtyologa
a obetaveho zachrancu nasich ryb, Ing. Laca Skacela. Pochodili
sme spolu takmer vsetky rybarsky zaujimave toky na Slovensku.
Boli to velmi vzrusujuce zazitky pozorovat nasadzovanie ryb
z chovnych stanic do volnych tokov. Je to nadherny pocit, ked
vidite lesknut sa tela stoviek malych lipnov, pstruhov ci
hlavatok, ktore sa ocitli vo svojom novom domove vo volnej rieke.
Dnes uz Laco Skacel, zial, nie je medzi nami. Taki ludia ako on
vsak vo mne vzdy vzbudzovali nadej, ze sa stav nasich vod zlepsi.
Zaznamenali ste v poslednych rokoch aj konkretne zlepsenie, ktore
by nas opravnovalo k optimizmu?
JOZEF KRONER: Nastastie ano. Casto chodievam chytat na Vah
v usekoch nad Liptovskym Mikulasom. Zda sa mi, ze situacia na
tomto toku sa zlepsila. Videl som uz rybarov aj pod Ruzomberkom,
co bolo pred rokmi nemyslitelne.
Rybari vyhladavaju samotu, potrebuju ticho a pokoj. Neprekaza vam
niekedy popularita pri rybarceni?
JOZEF KRONER: Velakrat sa mi stalo, ze z rybacky nebolo nic, lebo
sa ku mne prihnal rakos deti. Na deti sa vsak clovek nemoze
hnevat.
Pred rokmi ste chodievali na ryby aj s panom Werichom. Urcite vam
vasi priaznivci prekazili nejeden ulovok...
JOZEF KRONER: Jan Werich bol vasnivy rybar. Ked sme sa stretli
pri filmovacke, hned sme si padli do oka. Potom uz stacil jeden
telefonat a vyrazili sme. Casto sme museli pouzit rozne triky,
aby sme unikli pozornosti, zvedavym pohladom.Pred obecenstvom na
brehu sa ryby chytat nedaju. A zatajit nejaky ulovok ci urobit
nejaky rybarsky "hriech", o tom uz ani reci...
Pri muskareni zrejme potrebujete este vacsi pokoj nez pri chytani
z brehu.
JOZEF KRONER: Samozrejme, muskarenie si ziada maximalne
sustredenie, aj najmensi pohyb na brehu moze ryby vyplasit.
Rybari pri muskareni toho vela nenavravia. Myslim, ze mnohi
ludia, ktori nas s Werichom stretli pri vode, boli sklamani, ze
s tymito komikmi nebola az taka zabava ako predpokladali.
Podarilo sa vam uz zasvatit do tajomstva vasho konicka aj vase
vnucence?
JOZEF KRONER: Samozrejme, boli uz so mnou parkrat aj na rybach.
Myslim, ze zatial ich viac bavi pozorovanie rieky a hra na
rybarov, ako samotne rybarcenie. A to je to najdolezitejsie. Nie
ulovky, ale vztah k prirode, ku vsetkemu zivemu.
Myslite si, ze dnesne deti, vyrastajuce v pretechnizovanom svete,
budu mat ten spravny vztah k prirode?
JOZEF KRONER: Budu ho mat, ale zavisi od nas, ci im dokazeme
priblizit to, co je na prirode krasne. Ved prave deti, ktore su
citlivo vedene ku vztahu k prirode, su pre nas velkou nadejou.
Casto sa stretavam s malymi rybarmi, ktori robia prve nesmele
krociky vo svojej laske k rybarskemu sportu. Vzdy sa im snazim
vstepovat k rybam uctu, aby sa k nim nespravali ako lovci, ale
ako milovnici prirody. Vysvetlujem im, ze skor nez chytia rybu do
ruky, musia si dlan ochladit vo vode, aby rybe nesposobili sok,
aby ju takhovoriac "nepopalili". Lebo ludske telo ma teplotu
takmer 37 stupnov Celsia a ryba sotva 2 stupne. Nasledky potom
byvaju pre rybu velmi tazke, casto na nasledky takehoto
stretnutia s clovekom hynie, dostava takzvanu plesen. Deti taketo
moje rozpravanie vzdy velmi napato pocuvaju a ja mam radost, ked
potom pozorujem chlapca - rybara, ako pusta mladu rybku pod mieru
na slobodu, ale nezabudne si pritom starostlivo ochladit dlan,
aby r ybke nesposobil ziadne utrpenie. Z toho bude skutocny
rybar, hovorievam si vtedy. Ten nebude ryby iba lovit, bude ich
skutocne mat rad, bude si ich vazit a ochranovat ich. Taketo deti
este azda dokazu napravit to, co nasa generacia vo vztahu
k prirode pokazila.